Obišiel som zemeguľu

Na dlážke narýchlo opusteného domu sa povaľujú drobnosti. Sadrové odliatky, akvárium s vysušenými rybkami, listy. Keď v sedemdesiatych rokoch búrali Kapucínsku ulicu, stačilo sa zohnúť, vyrovnať ležiaci papier a čítať vyblednuté písmená.

„Vladimíre, jestli mně už nemáš rád, buď upřimnej jako pravý komunista a řekni mi to,“ písala neznáma mladému sochárovi v roku 1953. Inokedy sú na dlážke chatrče, o 2 500 km južnejšie, prázdne nábojnice a v nich – ako väzenské motáky – zrolované cigaretové papieriky z čias, keď sa cigarety šúľali. Rozprával o tom starý muž. V ruke držal listy, na obálke známky z ďalekých krajín. Prišli otvorené približne v čase – samozrejme, policajti ich čítali –, keď neznáma písala svoje vyznanie.

„V jednej hilzni Heinrich Heine, v druhej neznámy básnik v uniforme farby piesku píše miniatúrnym písmom zo Saigonu, Dien Bien Phu, z alžírskeho pohoria…“ (nespomenie si na meno), „aha, Ahagar“ – po slovensky.

„Spočítal som počet krokov, 
od bagandže k bagandži,
násobil dĺžkou armádneho kroku,
sčítal, násobil a žasol:
obišiel som zemeguľu.“

Písal drobným písmom, ako si kúpil na súku, akože v tržnici, pevné sandále. Podrážka z pneumatiky Michelin so zárukou na 42 000 kilometrov. Prečo práve toľko, veď práve toľko je obvod Zeme? Humor obuvníka, potomka geografov, ktorí vedeli pred tisíc dvesto rokmi vypočítať obvod Zeme?

V ďalšom liste, napísanom o pár rokov, už v Marseille píše, ako obdivoval prehistorické saharské maľby. Antilopy, lovci s lukmi, leopard a na jednej bola namaľovaná žena spojená tenkou linkou s dieťaťom. Pôrod namaľovaný pred 10 000 rokmi!

Starý muž prestane čítať list od strateného syna. Zloží okuliare; chce, aby to vyzeralo, že ich vreckovkou čistí. Po líci opatrne kĺže slza. Jeho syn najprv bojoval v Povstaní, potom vláčil kamene na stavbu najabsurdnejších schodov na svete v koncentračnom tábore a potom sa rozhodol. Ušiel cez Dunaj, kráčal a už sa nezastavil.

„Vieš,“ opatrne vložil list do obálky, „skoro všetkému už rozumieme, my aj tí dávno pred nami. Predstavujem si tých, čo maľovali pôrod. To predsa nemohli byť divosi, keď vedeli aj o pupočnej šnúre, nie? Pred dvetisíc rokmi sme vedeli vypočítať obvod Zeme, ale nežijeme lepšie. Nadchneme sa, v niečo veríme a hneď to pokazíme (…) vrátil som sa z talianskeho frontu, vznikla republika a namiesto tancovačiek a radosti sa začali pogromy. Nielen na Podkarpatskej Rusi, ale aj tu, na Morave aj na Slovensku. Gén zla. Statočných vymenia za darebákov.“

Vytiahol zápalku, škrtol. „Vzbĺkne a zas dvadsať rokov čakať (…) Dejiny zvedavosti a ľahostajnosti. Ktovie, možno sa to raz podarí.“