Obišiel som zemeguľu
Starý muž prestane čítať list od strateného syna. Po líci opatrne kĺže slza.
Na dlážke narýchlo opusteného domu sa povaľujú drobnosti. Sadrové odliatky, akvárium s vysušenými rybkami, listy. Keď v sedemdesiatych rokoch búrali Kapucínsku ulicu, stačilo sa zohnúť, vyrovnať ležiaci papier a čítať vyblednuté písmená.
„Vladimíre, jestli mně už nemáš rád, buď upřimnej jako pravý komunista a řekni mi to,“ písala neznáma mladému sochárovi v roku 1953. Inokedy sú na dlážke chatrče, o 2 500 km južnejšie, prázdne nábojnice a v nich – ako väzenské motáky – zrolované cigaretové papieriky z čias, keď sa cigarety šúľali. Rozprával o tom starý muž. V ruke držal listy, na obálke známky z ďalekých krajín. Prišli otvorené približne v čase – samozrejme, policajti ich čítali –, keď neznáma písala svoje vyznanie.
