Denník N

Režisér filmu podľa vraždy Daniela Tupého: Piťo zo súdu robil frašku, sám vypočúval svedkov

Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

„Mafián Piťo bol na súde prekvapivo šarmantný a vtipný, všetkých svedkov znemožnil,“ spomína len tridsaťročný režisér TEODOR KUHN, ktorý v rámci príprav snímky Ostrým nožom inšpirovanej vraždou študenta v roku 2005 navštívil aj súdny proces s bratislavským mafiánom. Film má v kinách premiéru 21. februára.

Váš film, ktorý pripomína smrť Daniela Tupého, ide do kín na výročie smrti Jána Kuciaka. Je v tom nejaká súvislosť?

Dátum je len náhoda. Naozaj. Bolo by až neúctivé tieto vraždy spájať. Vražda Daniela Tupého bol náhodný akt brutality, ktorý bol sám tragický, tragédiou však bolo ďalej jeho nevyšetrenie.

A nevyšetril sa preto, lebo obvinení, hoci mali v organizovanej zločineckej skupine status posledných pouličných pešiakov, stáli ich bosovi Piťovi za to, aby ich z toho vysekal cez konexie v politike a medzi právnikmi.

Zrejme tým chcel vyslať signál zvyšku skupiny, že poslušnosť mafii sa oplatí: kto vydrží, je prakticky beztrestný. V nultých rokoch sa ešte niečo také mohlo stať. Dnes by sa to stať pravdepodobne nemohlo.

Dnes sme na tom azda lepšie?

Práveže horšie. Kým Tupého vražda bol náhodný akt agresivity, ktorého nevyšetrenie prezradilo niečo o povahe systému, Kuciakova a Kušnírovej vražda nebol náhodný akt, ale priamy dôsledok korupčného systému – to, či sa vyšetrí alebo nevyšetrí, bude to, na čom sa bude lámať povaha nášho štátu.

Zatiaľ to vyzerá, že kamkoľvek pichnete, vyvalí sa more hnisu, lebo na Slovensku nie je v poriadku nič. Náš ďalší film bude o farmároch z východu. Príbehy, ktoré sme tam počuli, sú absurdné. Tam sa kradne tak idiotsky, na drzovku, že keby sme si my dvaja teraz sadli, tak určite vymyslíme sofistikovanejší spôsob kradnutia.

Vrátim sa k Tupému a ku Kuciakovi, pretože mám z filmu pocit, že súvislosť naznačuje. Napríklad sloganom, že „každá generácia má svoju obeť“.

Keď som sa dozvedel, že zabili Jána Kuciaka, bol som v Prahe, práve sme film strihali. Poznám sa s ľuďmi z hnutia Za slušné Slovensko, silne sme to prežívali. Začali sme sa pýtať, či sa tu neopakuje vzorec, či príbeh o minulosti v skutočnosti nehovorí o dnešku.

Ovplyvnili zostrih filmu demonštrácie na námestiach?

Priamo neovplyvnili. Ani by to nešlo. Materiál bol nakrútený, už sa nedalo ho meniť.

Keby taká možnosť bola, nakrútili by ste niečo inak, aktuálnejšie?

Ani nie, verili sme tomu, že náš príbeh presah má. Nekopírovali sme prípad Daniela Tupého, ale písali sme príznakový príbeh s rovnakým rámcom: zabili nevinného chlapca a štát namiesto toho vyšetrenia vraždy skáče rodine obete po krku.

To je niečo, čím si prešli rodiny Tupého aj Kuciaka, aj Kušnírovej. Prípady s rozličnými okolnosťami spája utrpenie ľudí, ktorí prišli o dieťa, a štátne orgány namiesto spravodlivosti jej vykonaniu bránia.

Nebudem sa znovu pýtať, kde ste boli večer 4. novembra 2005, keď neonacisti a mafiáni na dunajskom nábreží dobodali študenta. Už ste viackrát spomínali, že ste boli neďaleko, s kamarátmi na skejtoch. Vy ste boli z Petržalky?

Z Ružinova. Skejtovali sme od štrnástich rokov; keď zabili Tupého, mal som sedemnásť. Naše obľúbené miesta boli pri Istropolise a v Sade Janka Kráľa.

Často sme museli utekať pred skinhedmi, ktorí nás chceli biť. Ktokoľvek mal dlhé vlasy, bol pre nich anarchista a feťák. My sme utiecť stihli, Daniel to nestihol. Vražda nami otriasla, aj sme sa chvíľu báli chodiť von.

Čo si ešte pamätáte z Bratislavy nultých rokov?

Do krčiem sme príliš nechodili a na diskotéky – keď tak po Slovensku na skejtové preteky. Pamätám si však, čo bolo na uliciach ako Obchodná či Mariánska.

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Rozhovory

Kultúra

Teraz najčítanejšie