Denník N

Psychiater Breier: Svet je dnes taký chorý, že si neviem predstaviť krajinu, kde je príjemný život

Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Keď psychiater Peter Breier odchádzal zo Slovenska, bol nahnevaný a mal toho plné zuby. V Anglicku liečil deväť rokov, ale ani tam to nebolo také, ako očakával.

Peter Breier (68) je jedným z najznámejších psychiatrov na Slovensku. Bol primárom v Galante aj v Univerzitnej nemocnici Bratislava, konkrétne v Ružinove. Pred 12 rokmi prestal veriť, že sa dá systém psychiatrie na Slovensku zmeniť, a odišiel do Anglicka, kde pracoval ako psychiater deväť rokov. Aj v dôsledku brexitu sa vrátil na Slovensko. Liečiť pacientov však už nechce.

V rozhovore hovorí:

  • ako vyzerala psychiatria na Slovensku v čase, keď začínal,
  • v čom je liečba ľudí v Británii iná oproti Slovensku,
  • aký je rozdiel medzi pacientmi psychiatrie na Slovensku a v Anglicku,
  • prečo už nepracuje ako psychiater, aj keď pôvodne chcel,
  • prečo sa rozhodol vrátiť na Slovensko a či to neľutuje.

Mali Angličania iné duševné problémy ako Slováci?

Boli veľmi podobní: išlo o pacientov so schizofréniou, s depresiami, úzkosťami – to bolo gro pacientov. V tíme sme neriešili alkoholizmus ani iné závislosti. Bolo tam viac porúch osobnosti, v Anglicku je veľmi rozšírené sebapoškodzovanie. Najmä ženy, ktoré permanentne užívali viac liekov, ako mali, alebo sa rezali a tvrdili, že chcú spáchať samovraždu, ale bolo jasné, že nechcú. V posledných rokoch bolo viac prípadov následkov sexuálneho zneužívania.

Prečo?

Bol tam prípad televízneho moderátora a hviezdy Jimmyho Savila. Po jeho smrti sa začali ozývať pacienti z celej oblasti, v ktorej pôsobil, že ich sexuálne zneužíval. Robil pritom rôznym nemocniciam reklamu a dával cez charitu veľa peňazí. Bol oceňovaný, dostal vyznamenanie od kráľovnej a po jeho smrti začali ľudia zverejňovať, ako ich zneužíval, aj pacientov v nemocniciach. Zrazu sa o sexuálnom zneužívaní hovorilo všade. U mnohých to prebudilo potlačené spomienky a prišli k nám. A ešte som bol prekvapený z počtu ľudí, ktorí chcú zmeniť pohlavie. Aj keď som robil na Slovensku sexuológa, videl som možno dvoch či troch pacientov, ktorí chceli zmeniť pohlavie. V Anglicku som ich mal troch až piatich každý rok. Na Slovensku ku mne chodili pacienti z celej krajiny a v Anglicku som mal na starosti región, kde bolo 30-tisíc ľudí.

Nie je to aj tým, že stigma je u nás väčšia?

V Anglicku je oveľa väčšia sloboda genderovej identifikácie a homosexuality. V 70. rokoch bola homosexualita trestná, ale dnes s tým nemajú žiadny problém. Ale s duševnými chorobami majú porovnateľný problém, možno ešte väčší ako my.

Báli sa o tom hovoriť?

Báli sa, aby sa ich zamestnávateľ nedozvedel, že sa liečia. Keď k nám prišiel niekto vo veľkej kríze, jedna z hlavných požiadaviek často bola, aby sa to hlavne nedozvedel jeho zamestnávateľ. Niektorí sa nechceli liečiť v štátnom zariadení, radšej išli do menej kvalitných súkromných ambulancií, aby to nemali v oficiálnych zdravotných záznamoch. U nás na Slovensku sme to pacientom veľmi uľahčili a netreba im výmenný lístok od všeobecného lekára, môžu ísť priamo k psychiatrovi. V Anglicku nie.

Je to obava alebo zamestnávatelia mali reálny problém s ľuďmi s duševným ochorením?

Aj, aj. Pritom aj pacienti s vážnymi problémami to vedeli s liečbou zvládnuť. Napríklad som mal pacienta s obsesiou. Keď som ho prvýkrát vyšetroval, kontroloval, ako si sadne. Hodinu si sadal. Skončila sa konzultácia, a ja som s ním ani poriadne nehovoril, lebo si stále sadal a vstával. Vždy si kontroloval, ako má nohy, zistil, že to nie je dokonalé, a sadol si inak. Takéto rituály mal aj doma – spával štyri hodiny denne. Nastavil som mu lieky, chodil na psychoterapiu a začalo sa mu dariť. Asi po roku začal najskôr chodiť bez mamy autobusom, potom išiel študovať na vysokú školu do Londýna. Keď tam išiel, mal som malú dušičku, že zlyhá. Najskôr dochádzal, potom išiel na internát, škola mu išla veľmi dobre.

Čo študoval?

Niečo s politológiou. Keď za mnou raz prišiel, povedal mi, že má prácu a robí poradcu poslancovi v parlamente. Neviem, či mu povedal, že mal také problémy, ale zvládol to. V Anglicku pomáha aj to, že mnohé celebrity hovoria o svojich duševných chorobách, hovoria o tom, že sa liečia alebo sa liečili. Najmä na depresiu, maniodepresiu, alkoholizmus. To malo pozitívny efekt aj na iných.

Menia sa pacienti za tie roky, ktoré ste lekárom?

Nemyslím si, že to je veľká zmena. Sú častejšie prípady

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Dennika N.

Rozhovory

Teraz najčítanejšie