Denník N

Kňažná Vyskočilová skončila vo väzení za pomoc kamarátovi s útekom, život prežila v petržalskom paneláku

Eugénia Vyskočilová. Foto - Post Bellum
Eugénia Vyskočilová. Foto – Post Bellum

Jej rodičia, aristokrati, ušli pred nastupujúcim boľševickým režimom z Ruska a novú vlasť našli práve v Československu. Tomu, pred čím utekali, však nakoniec neušli. O tri desaťročia zasiahol režim do života oboch ich detí. Dostali paragraf velezrady za pomoc priateľom a prešli tými najťažšími väzeniami.

Bezprostredná, žoviálna, s neodmysliteľným humorom. Tak si pamätám z Konfederácie politických väzňov Eugéniu Vyskočilovú. Bývalá politická väzenkyňa, ktorá sa nenechala zlomiť. Kňažná, ktorá žila tak trochu inkognito.

V jej rodokmeňoch sa pritom vyskytovali mená ako Voroncov, Radziwill či Anoškin, ktoré sú skôr známe z diel ruskej klasickej literatúry. Románový bol nakoniec aj príbeh lásky jej rodičov v čase červenej revolúcie.

Z rodného Ruska museli ujsť obaja jej rodičia. Otec Peter Anoškin, držiteľ vzácneho Georgievského kríža, bol cárskym dôstojníkom a neskôr bojoval na strane bielogvardejcov proti boľševikom. „Porazil dokonca Čapajeva, o ktorom sme sa neskôr v škole učili ako o nehrozenom gerojovi,“ usmievala sa pani Eugénia.

Na brehu Kaspického mora sa vtedy stretol jej otec aj s budúcou manželkou, kňažnou Vierou Radziwillovou.

Na ďalšie stretnutie však museli čakať desať rokov. Otec totiž odišiel na sklonku prvej svetovej vojny zo Sevastopolu spolu s ruskou elitou do Egypta.

„Anglický kráľ ich tam hostil. Stále čakali, že revolúcia sa rozsype. Tá sa však nerozsypala. Po štyroch rokoch povedali, tu máte peniaze, choďte svojou cestou. Otec potom robil správcu majetkov u cisára v Habeši, dnešnej Etiópii. Ťahalo ho to bližšie k domovu. Tak sa rôznymi cestami necestami dostal do Prahy a tam študoval na ruskom oddelení právnickej fakulty Univerzity Karlovej,“ hovorila Eugénia Vyskočilová s tým, že Československo ruských emigrantov, ktorí utekali pred boľševikmi, prijalo srdečne. Otec tam vyštudoval právo.

Mladý Peter Anoškin nemohol zabudnúť ani na Vieru Radziwillovú, ktorá doma prežívala smutné časy.

„Tam kde mama žila, raz červení obkľúčili a podpálili kostol, aj s ľuďmi. Takto vyzerala ich hrôzovláda, ich teror. Zosurovenie mravov, brutalita, prenasledovanie ľudí. Ju držali listy od elegantného cárskeho dôstojníka, na ktorého často spomínala. Otec sa už vtedy až po uši zaľúbil do mamy a začal jej písať. Písali si takto desať rokov,“ spomínala Eugénia Vyskočilová.

V období novej ekonomickej politiky sa v boľševickom Rusku uvoľnila situácia a ona mohla vycestovať. „Mamička prišla s jedným kufríkom 8. augusta 1928 a o tri týždne mali svadbu,“ hovorila.

S rodičmi. Foto – archív E. V.

Nový život v Československu

Jej rodičom sa krátko po svadbe naskytla príležitosť vycestovať do Paríža. Predsa len však chceli byť bližšie pri svojej vlasti. Hoci to tak nevyzeralo, stále verili, že boľševický režim raz padne a oni sa vrátia domov. Keď otec zistil, že na východnom Slovensku hľadajú právnikov, ktorí by pomáhali s pozemkovými knihami, zostali.

Písal sa rok 1929 a vtedy prišla na svet aj Eugénia. O rok neskôr sa narodil jej mladší brat Juraj, s ktorým si boli blízki nielen vekovo, ale aj po celý život. Pre otcovu prácu sa rodina sťahovala z miesta na miesto. No všade si okamžite získali priateľov.

„Naši rodičia boli vždy veľmi spoločenskí. Všade, kam prišli, pomáhali ľuďom, aj emigrantom z Ruska. U nás sa stretávala často spoločnosť z mestečka. Mama krásne spievala, hrala na klavíri, dospelí hrali karty, my, deti, sme dostali cukríky Sisi, vždy sme zobrali za hrsť a zmizli sme, mali sme voľno,“ spomínala aj po rokoch s nostalgiou a so sentimentom, že hoci rodičia začínali odznova, vždy sa našli okolo nich zaujímaví ľudia.

„V tú dobu bola veľmi známa Erna Sack, bola to nemecká koloratoristka, manželka plukovníka Sacka. Vždy, keď prišla za ním, prišla aj k nám a mali sme koncerty, to bola paráda,“ hovorila.

Lenže keď vypukla druhá svetová vojna, všetko sa zmenilo. Ľudia sa utiahli, nebol dôvod oslavovať. Otec Eugénie a Juraja, knieža Peter Anoškin často hovoril, že rovnaké zlo, ako nemecký vodca Hitler, je aj sovietsky vodca Stalin. A čas mu dal neskôr za pravdu.

Z toho obdobia si pamätala mnohé ľudské tragédie. Manžel Erny Sack sa dostal do koncentračného tábora. Jej rodičia pomáhali počas vojny prenasledovaným, napriek tomu sa na jej konci ocitli sami v nebezpečenstve.

S bratom Jurajom. Foto – archív E. V.

Zoznamy mien, deportácie do gulagov a Víťazný február

S osloboditeľmi prichádzala aj sovietska NKVD, tajná polícia, ktorá mala presné zoznamy ruských emigrantov. „Známi nám dávali vedieť, že keď Rusi prídu do nejakej obce či mesta, majú už presné zoznamy s menami bývalých emigrantov. Tí končia v dobytčích vagónoch a smerujú do Ruska,“ hovorila Eugénia Vyskočilová.

Na konci vojny sa im takto stratili desiatky známych.

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.