Denník N

Popod stôl za ockom

Interiér cely väzenia v Leopoldove, kde končili politickí väzni. Foto – TASR
Interiér cely väzenia v Leopoldove, kde končili politickí väzni. Foto – TASR

Treba hovoriť o minulých i súčasných nespravodlivostiach a zločinoch.

„Ocka zavreli vo februári 1952, mala som vtedy päť rokov. Zobrali ho rovno z práce, bol primárom na gynekológii v Nových Zámkoch, spolu s ním aj ďalších dvoch kamarátov, primára na internej a riaditeľa octárne.“ Počúvam dôverne známy hlas, aj tentoraz hovorí o rodine, ibaže nie o svojich deťoch a vnúčencoch. „Zavreli ich na základe anonymného listu, vraj si chcú kúpiť lietadlo a s rodinami odletieť do kapitalistického zahraničia.“ Súdil ich bývalý rušňovodič, čo si urobil rýchlokurz, otec dostal 28 rokov, spoločníci po 25.

Mama bola učiteľka, no nikde ju nechceli zamestnať. Chvíľu sa jej črtalo miesto kresličky, no rozhodnutie o prijatí odkladali. Keď sa znovu prišla informovať, vytočil vedúci číslo a opýtal sa: „Súdruh tajomník, tak čo mám s tou ženou urobiť?“ „Tá p… nech zdochne aj s tými svojimi panghartmi,“ vypočula si. Napokon si našla prácu v sklade, zničila si tam chrbát, za zimu aj trikrát dostala zápal pľúc. Ale „ten chrbát nikdy neohla, to mi od nej ostalo“, spomína.

„Keď sa v škole učiteľka pýtala na rodičov, povedala som, že otecko je na brigáde. Ale spolužiaci začali kričať, že čoby na brigáde, on je v base.“ Prvý raz ho videla po troch rokoch: „Posadili nás oproti nemu, a mne pripadalo čudné, že si ma k sebe neprivinul, nedal mi pusu – tak som k nemu preliezla popod stôl a chytila ho za ruku. V tom momente sa návšteva skončila, dostal osemtýždňovú samotku.“

Počúvam vľúdny, pokojný hlas lekárky, ktorá sa po desaťročia obetavo venovala tisíckam pacientok a pacientov. Jej dlhoročnou klientelou boli zhodou okolností uťahaní, zrobení železničiari aj rušňovodiči. Dodnes na ňu nedajú dopustiť.

Otec si odsedel osem rokov, vo väzení si naštudoval dvojstupňovú operáciu ženskej neplodnosti. „Neskôr ho rehabilitovali, potom operoval ženy, ktoré nemohli dlhé roky otehotnieť, priviedol na svet aspoň dvadsať detí.“ Viac už nestihol.

Reláciu vysielali pred pár dňami, odvtedy mi stále znie v ušiach.

Podobne som pred štvrťstoročím prežíval výpoveď nakrútenú ako súčasť orálnej histórie o osudoch tých, ktorí prežili holokaust. Oproti nám sedela útla žena, do Osvienčimu ju deportovali ako mladé dievča medzi prvými, v apríli 1942, celú jej rodinu splynovali. Bol to náš prvý rozhovor v tomto projekte, príbehy Židoviek a Židov zo Slovenska neboli ešte natoľko známe, nejedni svedkovia sa k tomu nechceli vracať. V jednej chvíli už nedokázala zadržať plač, trápilo ju, že „každý z nás vlastne existuje na hrobe niekoho iného“. Celé dni som chodil s jej slovami v hlave.

Svedkovia sú vzácnymi diamantmi v klenotnici našej kolektívnej pamäti, tobôž v čase, keď sa v spoločnosti šíri vírus zabúdania. Myslím na Adama z Bardejova a jeho pochybnosti o vyvražďovaní v lágroch, ale aj na tých, čo uctievajú výdobytky režimu nastoleného vo februári 1948 a neberú do úvahy cenu, akú sme za to zaplatili. Vrátane nenarodených detí, ktoré by bol priviedol na svet osvietený gynekológ.

Rovnako treba rozprávať aj o nespravodlivostiach, násilí i zločinoch, ktoré sa tu diali a dejú v novších časoch. Vďaka odvážnym slobodným ľuďom sa o tom dozvedáme čoraz viac. Žasneme a sme zdesení. No najmä – naši súčasníci i potomkovia už nebudú môcť povedať: ale veď my sme o tom nevedeli…

Komentáre

Teraz najčítanejšie