Denník N

Lucia Piussi: Živé kvety ako Hríbova kapela? To je výčitka na úrovni, že všetko riadi Soros

Lucia Piussi. Foto – Eva Korbeľová
Lucia Piussi. Foto – Eva Korbeľová

O traumách, týraní aj radosti otvorene hovorí speváčka Živých kvetov.

V knihe rozhovorov s Pištom Vandalom ste spomenuli, že ste sa narodili trochu zaostalá. Je to pravda?

Jasné, naozaj som bola psychomotoricky zaostalá. Bol síce socializmus, ale mama sa s mojím stavom nezmierila, hoci prognóza vývoja bola jasná – skončím v osobitnej škole. Keďže bola popularizátorkou vedy v časopise Kozmos, na Západe si zohnala knihy, z ktorých zistila, že to vôbec nemusí byť definitívna diagnóza, že moderná medicína sa s tým dokáže vysporiadať cez rôzne cviky.

V čom sa prejavovalo to zaostávanie?

Len som ležala, nebatolila sa, nechodila, hoci iné deti v mojom veku už áno. Nereagovala som na podnety. Lenže mama so mnou začala cvičiť a všetko som dobehla. Dokonca tak, že som začala víťaziť na rôznych pretekoch.

To už muselo byť po vašom období Forresta Gumpa.

Presne tak, to už som na nohách nenosila tie hnusné rovnátka. Musela som s nimi spávať, docikávala som sa, bolo to strašné. Ešte dlhé roky potom som nemohla cítiť surovú kožu, keďže práve z nej boli vyrobené remence na rovnátkach.

Raz na základnej škole ktosi priniesol z kože vyrobený peračník. Premýšľala som, čo mi tá vôňa pripomína, až sa mi vybavili tie odporné rovnátka.

Prečo ste ich museli nosiť?

Lebo keď som začala behať, kosti neboli zvyknuté na prudký nárast svalov. Vytvorili sa mi brutálne „iksáky“, takže drevené rovnátka boli jedinou cestou, ako to napraviť. Pomohlo to, neskôr som bola solídna športovkyňa, dokonca som získala zlatý odznak zdatnosti.

Vyrastali ste s otcom, o ktorom ste dlho netušili, že nie je váš biologický otec.

Boli sme usporiadaná rodinka, nepoznali sme temné tajomstvo našej mamy. V mladosti mala mimomanželský pomer, a tak sme aj so sestrou – dvojičkou potomkami istého poľského spisovateľa. On o nás celý čas vedel, my o ňom nie. Krásne sa na tom ukázalo, že skutočným otcom je ten, kto ťa vychová, nie ten, kto ťa splodí.

Všetko ste sa dozvedeli až po tom, čo vám mama zomrela pri nezavinenej autonehode. Mali ste sedemnásť rokov.

Vtedy sa všetko vyvalilo. Našli sme listy toho Poliaka mame, respektíve nám ich podsunul otec, ktorý nás vychovával. Asi chcel, aby sme vedeli pravdu, hoci to bolo trochu nešťastné. Aj preto som dnes ako adoptívna mama zástankyňou toho, že deťom treba povedať pravdu čo najskôr.

Biologického otca ste sa nakoniec rozhodli vyhľadať. Dopadlo to zle. Museli to byť šialené nápory na psychiku – smrť mamy, zistenie, že biologickým otcom je ktosi iný, stretnutie s ním a sklamanie.

To sedí. Začali sme totiž vzhliadať k nejakému fantómovému otcovi, ktorý bol disident odsúdený vo vykonštruovanom procese ako agent CIA, dostal doživotie, do toho bol spisovateľ. Veľmi to na nás zapôsobilo, ale zrážka s realitou bola krutá.

Aj so sestrou sme si ho v hlavách zidealizovali, ale len čo sa s nami stretol, chcel nás komandovať. Do toho sme sa vzájomne odcudzili s otcom, ktorý sa nám venoval celý dovtedajší život. Daroval nám úžasné detstvo, ale keď sme zistili, že všetko je inak, bolo to drsné.

Prezradil vám otec, ktorý vás vychovával, čo sa vlastne stalo?

Dokázali sme sa o tom zhovárať až po našej štyridsiatke. Mysleli sme si, že to nikdy nedokážeme. Sedeli sme spolu, pozerala som na sestru a videla, že tú tému neotvorí. Pochopila som, že je to na mne. Spýtala som sa na to otca, vyhŕkli mu slzy a všetko nám porozprával.

On v podstate celý život tušil, že nie sme jeho deti, ale nikdy sa na to mamy priamo nespýtal. Niesla si to ako tajomstvo, on to tušil, ale nikdy to nedal pocítiť ani jej, ani nám. Napriek tomu, čo sa stalo, prijal mamu späť a vychoval nás. Vtedy sme so sestrou pochopili, že je to úžasný chlap. Rozumiete – nikdy jej nič nevykričal, nevyčítal, zachoval sa neskutočne gavaliersky.

Ovplyvnilo to váš vzťah k mame?

Je to zaujímavé, ale vôbec nie. Bola to skvelá bytosť, okolo nej neustále prúdil život. Bola vášnivá novinárka, v práci s kolegami viedli parádne debaty, bola výborná mama. Že mala niečo na rováši, to nemohlo zmeniť náš obdiv k nej.

Keď už som bola staršia ako mama v čase, keď sa to stalo, vracala som sa k tým nájdeným listom a pochopila som ju. Len som si povzdychla – moja zlatá, taký zmätok v živote si si spravila, to tajomstvo ťa muselo strašne ničiť. Koniec koncov, bolo vidieť, že z toho mala silné výčitky svedomia.

Z čoho to usudzujete?

Niekedy sedela a len tak smutne pozerala okolo seba. Boli to také chmúrne chvíľky, do ktorých sa prepadávala, ktorým som v detstve nerozumela, bolo až desivé ich vnímať. Síce to vždy zo seba rýchlo striasla, aby sme tým netrpeli, ale so sestrou nám to neuniklo.

Život je komplikovaný. Bola to skvelá žena, mala svedomie, veľmi ju to muselo trápiť, ale nevedela, ako z toho von. O to viac si ceníme nášho otca, že ju tým nikdy netýral. Miloval ju, nás ako deti prijal a dal nám všetko, čo sme potrebovali.

Myslíte si, že vás to všetko poznamenalo vo vašich neskorších vzťahoch?

Nepochybne. Keď človek v sedemnástich príde o mamu, ktorá bola stredom jeho vesmíru, je to, ako keby ho niekto chytil a šmaril do ľadovej vody. Naučilo nás to samostatnosti, museli sme začať plávať sami.

Dlhé roky ste žili so šéfom Stoky a režisérom Blahom Uhlárom. Nehľadali ste miesto partnera skôr ochrancu?

Keď som prišla do Stoky, mala som devätnásť, Blaho mal o dvadsať rokov viac. Dodnes hovorím, že jediný človek, ktorý sa vyrovná našej mame, je práve Blaho. Žije len pre to, čo práve vytvára. Je ako Slnko, okolo ktorého obiehajú všetky ostatné planéty.

Moja sestra hovorí, že Blaho je najzaujímavejší chlap na svete. Tak ako žije, tak aj tvorí a naopak. Je to veľký pôrodník, všetkým nám pomohol na svet, čosi nám vdýchol. Každému, kto s ním robil.

Ľudia pre neho robili autorské divadlo a sami seba otvárali takým spôsobom, že z nich vyliezlo všetko. Bola to klauniáda s démonickými šialenstvami. Sama som tie texty po nociach prepisovala a bola z nich hotová. Bohémske časy, žúry a tvorba v jednom. V noci som spávala len pár hodín, boli sme ako „naspídovaní“, trvalo to celé roky.

Videla som, ako tí ľudia zo seba vypúšťajú autentickú podstatu, ako sa na nič nehrajú, a okolo bola láska, že človek by sa rozkrájal, aby tam mohol byť. Uhlár človeka pohltí. Neznáša pretvárku, a keď ste pred ním úprimný, siahnete do seba až na dno, pobozká vám nohy.

Jedna vec je byť autentickým živlom v divadle, iná s takým živlom žiť. Nie je to deštrukčné?

Keď máte devätnásť rokov, neriešite to, žijete len pre okamih. Cítila som to v sebe tak, že o tom všetkom musím písať, spievať, vykričať to do sveta. Ťažko sa to vysvetľuje iným. Áno, Blaho má aj temné stránky, veľa pije. A to sa vydržať nedalo. Žiarlila som, on ma nešetril, museli sme ísť od seba. Nevládala som, lebo ma to tak všetko vtiahlo, až som sa normálne vyčerpala.

Keď Stoka na pôvodnom mieste skončila a vrátili sme kľúče od budovy, len som doma vracala, nemohla som spať, videla som halucinogénne veci. Vlastne som sa zrútila. Lekár ma poslal k psychiatrovi, rok som užívala antidepresíva.

Vtedy som definitívne pochopila, že musím ísť preč aj od Blaha, že sa musím zachrániť. Jeho to aj úprimne mrzelo, lebo napriek svojej temnej stránke je mimoriadne empatický. Nejde o žiadneho sebastredného chuja, fakt je plný lásky k iným. Dnes už máme normálny vzťah, dlho som sa však od neho nevedela odpútať.

Podarilo sa to s mužom, ktorého ste si vzali a nedopadlo to dobre.

To len bol teror. Buchla som sa do chlapíka, ktorého som si po troch mesiacoch vzala a nastalo peklo. Bol to čistý psychický tyran. Len čo sme sa zobrali, pritvrdil, s nikým som sa nemohla stýkať, sledoval ma ako vlčiak. Chápete – ja, čo si o sebe myslím, aký som ohromne slobodymilovný človek, dopadnem ako úplný otrok?

Vy ste boli obeť, nie otrok.

A viete, čo ma oslobodilo? Keď mi ten človek siahol na Petra Bálika, kolegu z kapely. Mám s ním svätý vzťah, nič milenecké, len spolu tvoríme, sme najväčší kamaráti na svete. Tam ten šialenec prekročil hranicu, dovtedy ma varil ako žabu v hrnci. Stále som si myslela, že všetkému som na vine ja, všetko mi zakazoval, ale keď siahol na Bálika, vzbúrila som sa. Okamžite som odišla. Po polroku sme sa rozviedli.

Nakoniec ste našli šťastný vzťah.

Od všetkého som sa oslobodila. Ten tyran mi všetko znechutil, šťastím bolo, že sme nemali deti. Aj sme ich chceli, ale nedarilo sa nám to, hoci sme boli zdraví. Zjavne sme boli nekompatibilní. Keď som si našla súčasného muža, bola som oslobodená, akoby som kladivom rozmlátila biologické hodiny.

Poznali sme sa zo Stoky, kamarátili sme sa dôverne, ale nikdy mi nenapadlo, že by sme niekedy mohli byť spolu. Môj muž ma pozná naozaj dokonale, lebo to bol presne ten kamoš, s ktorým sa nespáva, s ktorým sa chodí na pivo a plače sa mu na ramene.

Lenže jedného dňa mi svitlo. Veď nám je spolu tak dobre! Dívam sa naňho, on pozerá na mňa, on je taký sarkastik a hovorí mi: „Nepozeraj na mňa ako na otca svojho budúceho dieťaťa.“ Odvtedy sme spolu. A je to s ním úžasné už šesť rokov. Po mesiaci som otehotnela, potom sme sa vzali, druhé dieťa sme si adoptovali. Nádhera, ani to neviem opísať.

Lucia Piussi s manželom a deťmi. Foto N – Tomáš Benedikovič

Spievate v kapele Živé kvety, o ktorej koluje niekoľko stereotypov. Jedným z nich je, že ste kapela Štefana Hríba, bez ktorého by ste nemali kde vystupovať. Keby vás vraj nevzal do Lampy, nikdy by ste sa nedostali do televízie a podobne. Druhým stereotypom je zase to, že ste skupina, ktorá mizerne hrá a vy mizerne spievate. Bolí to?

Ježiš, počula som to toľkokrát, takže už ani nie. Stretávam sa s tým roky. Pritom sú to hlúposti. Hráme tam, kde nás zavolajú, a do televízií sme sa nikdy nechceli dostať. Keby nás Števo nezavolal do svojej relácie, tak by sme tam neboli, no a čo? Boli by sme inde, v nejakom klube.

Takáto výčitka je vlastne na úrovni „všetko riadi Soros“. U Hríba sme hrali, lebo sa mu páčime, a tak sme hrali trebárs aj na pohrebe Václava Havla v Lucerne. Zavolal nás Vladimír Hanzel, Havlova pravá ruka, lebo sme sa mu páčili a bol si istý, že by sme sa páčili aj Havlovi.

Zrodili sme sa v Stoke s presvedčením, že chceme byť nezávislí a pre nejakú popularitu nepohneme prstom. Považujeme to za cestu do pekla. Od začiatku sme chceli, aby si nás ľudia našli sami. Faktom je, že som rada, že dodnes nik nepozná moju tvár tak, aby vedel, čo varím a ako sa obliekam. Chcem, aby nás ľudia poznali cez pesničky, nie cez hlúposti.

Keď idem po ulici v Prahe, občas sa mi stane, že ma niekto zastaví a povie – aha, Živé kvety. Lebo pozná kapelu, nie bulvár okolo nej. Nikdy sme nechceli robiť kompromisy, a ani ich robiť nebudeme, nech si už niekto ťuká na čelo, koľko chce.

Nechce sa mi veriť, že nejaká kapela nechce byť slávna.

V tomto sme vždy boli „pošahaní“ idealisti a romantici, ktorým je to jedno. A keby sme nevedeli hrať ani spievať, asi by sme to nerobili 25 rokov. Máme za sebou štvrťstoročný príbeh. Keď mi niekto vykrikuje, že neviem spievať, mojou odpoveďou je, že za 25 rokov by sa to naučil aj idiot. Nech sa príde pozrieť na náš koncert.

Jasné, keď sme začínali, bolo to príšerné, naše vystúpenia boli zlé, ale dnes je to naopak. Hráme trojakordové pesničky, pričom zahrať jednoduchú vec je najťažšie. Mimochodom, ja veľmi dobre počujem, či nejaká kapela hrá spolu roky. Zohratosť kapely je niečo, čo sa nedá dať do nôt, ale nenahradí to žiadna technická virtuozita.

Pravá kapela nerobí kompromisy ani kvôli poslucháčom, ani kvôli rádiám, hrá so srdcom. A my hráme so srdcom. Podstatné je robiť pesničky, z ktorých človeka zamrazí. Vysielame signály len voči tým, ktorí majú radi práve takúto muziku. A ak chceme byť autentickí a pravdiví voči sebe, nemôžeme to robiť inak. Pre mňa je zaspievaný verš zmyslom života. Ak sa to páči tým, ktorí rozmýšľajú ako my, pritiahne ich to k nám, sme šťastní ľudia.

Napriek tomu si nemyslím, že sa človeka nedotkne, ak napádajú jeho spev, intonáciu, frázovanie.

Voľakedy som sa tým trápila. Najmä pre nenávisť, ktorá sa na nás vyvalila, keď sme prekročili rubikon Stoky. Myslela som si, že ľudia, ktorým sa niečo nepáči, idú ďalej. Nie je to tak, najskôr si do vás poriadne kopnú, opľujú vás, dourážajú, až potom prekročia. Musíme sa konfrontovať s národom hejterov, hoci tomu nerozumiem. Vyrovnať sa s tým trvá dlho, ale dá sa to.

Chcem spievať dobre, chcem dobre intonovať, a hoci to nerobím dokonale, lebo občas mi to ujde, podľa mňa je to v poriadku. Nespievam falošne. Fakt nie. Nemienim si nič vyčítať.

Pred rokmi ste mali verejný spor s Petrom Cmorikom. Vzal totiž váš text a použil ho vo svojej pesničke. Dodnes sa súdite. Pamätám si na názory, že môžete byť rada, ak váš text takto ocenil. V čom bol problém?

Argument, že ak mi niekto niečo ukradne, tak môžem byť rada, je dosť zvrátený. Keby urobil

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Rozhovory

Kultúra, Slovensko

Teraz najčítanejšie