Google, falošné správy a kríza pravdy

Na pozvanie európskeho Googlu som sa v Paríži zúčastnil jedného brainstormingového stretnutia na tému úpadku pravdy, vzostupu falošných správ a toho, ako obom týmto problémom čeliť. Svoju prezentáciu som začal tým, že som problém zasadil do historického kontextu.

Citoval som George Orwella a jeho knihu Hold Katalánsku, v ktorom autor vysvetľuje, že pre neho sa „história zastavila v roku 1936“, pretože práve tam, v Španielsku po prvýkrát uvidel, že „novinové správy nemajú žiadny vzťah k tomu, čo sa v skutočnosti stalo“. Bolo to počas španielskej občianskej vojny, keď pocítil, že „samotná koncepcia objektívnej pravdy“ zruinovaná fašizmom – v jeho červenej alebo hnedej podobe – „vo svete upadá“.

To táto situácia spôsobila, že je možné, aby sa k moci dostali ľudia ako Joseph Goebbels („To ja rozhodujem, kto je a kto nie je Žid“) a neskôr Donald Trump (s jeho „alternatívnymi faktmi“).

Ale dodal som tiež, že pred vzostupom totalitarizmu i po ňom sa udialo niekoľko intelektuálnych otrasov, ktoré mali v tejto veci veľký vplyv.

Tri otrasy

Po prvé, bola to kantovská „kritika“, ktorá oddelila noumenon od fenoménu, čo obmedzilo naše poznanie toho druhého a stanovilo, že fenomény môžeme spoznať len v rozsahu, aký nám dovoľujú naše zmysly, chápanie a rozum. Táto kritika dodala do nášho vzťahu s pravdou dávku subjektivity, čoho dobrovoľnými obeťami môžu byť súčasní podporovatelia brexitu.

Po druhé, nietzscheovský „perspektivizmus“ zmenil pravdu na „uhol pohľadu“ a rozhodol, že „pravdivý“ je ten uhol pohľadu, ktorý sa ukáže ako silnejší, a „falošný“ ten, ktorý je slabší a protirečiaci prvému. Toto spustilo druhé intelektuálne zemetrasenie, ktorého následné dozvuky nevyhnutne rozčerili politické systémy a zväčšili metafyzickú možnosť nástupu lídrov, k akým patrí, povedzme, Vladimir Putin.

A po tretie, bola tu „dekonštrukcia“, s ktorou prišli post-nietzscheovci. Tým, že historizovali „vôľu k pravde“ (Michel Foucault), dávali pravdu „do úvodzoviek“ (Jacques Derrida), oddeľovali znak od jeho jeho referencie (Louis Althusser), zahmlili to zjavné oparom tabuliek a grafov (Claude Lévi-Strauss) alebo to zviazali do boromejských kruhov (Jacques Lacan), pravdepodobne zavinili, že sme stratili kontakt s jednoduchými, silnými a nevyvrátiteľnými aspektmi pravdy.

Všetky pravdy sú si rovné

Po tomto úvode som sa sústredil na zodpovednosť internetu a firiem Google, Apple, Facebook a Amazon, a to pre nasledujúci sled udalostí.

Po prvé, ide o takmer nekonečné množstvo slov, ktoré sa vďaka digitálnej demokracii môže voľne šíriť. Sieť sa potom stáva davom, do ktorého môže vstúpiť každý a v ktorom sa môže každý vyzbrojiť svojimi osobnými názormi, presvedčeniami a pravdami.

A po tomto obrovskom posune, ktorý sme uprostred virtuálneho revu tvítov, statusov a zdieľaní takmer nezachytili, požadujeme, aby naša novopotvrdzovaná pravda požívala ten istý rešpekt, aký požívala stará pravda. Začali sme s rovnakým právom na vyjadrenie nášho presvedčenia. Skončili sme s tým, že sme pripustili, že všetky vyjadrené presvedčenia majú rovnakú hodnotu.

Začali sme tým, že sme žiadali, aby sme boli vypočutí, potom sme požadovali od svojich poslucháčov rešpekt k našim vyjadreniam, nech si už o nich mysleli čokoľvek, a skončili sme tým, že ich varujeme, aby nenadraďovali jedno vyjadrenie nad druhé alebo netvrdili, že môže existovať nejaká hierarchia právd.

Mysleli sme si, že demokratizujeme „odvahu k pravde“, ktorá bola taká drahá Foucaultovi. Mysleli sme si, že dávame každému priateľovi pravdy technické možnosti, vďaka ktorým môže odvážne, no umiernene prispievať k dobrodružstvu poznania. Namiesto toho sme vyvolali šialenú hostinu.

Telo pravdy sme položili na stôl a poháňaní kanibalistickým nutkaním sme k nemu zasadli a roztrhali pravdu na kusy. Každý z nás si z krvavých a hnijúcich kúskov zostavil menu pozostávajúce z presvedčení a podozrievavosti k tomu, čo ich narúšalo. Táto hostina umožnila perverzitu novej generácie sofistov (bez helenistickej elegancie), presvedčených, že pravda je len trasúci sa tieň, že človek je mierou všetkých vecí a že pravda každého človeka je presne rovnaká ako pravda kohokoľvek iného.

Do jaskyne alebo von

Pre toto a preto, že túto konferenciu zorganizoval Google, som navrhol riaditeľovi pre partnerstvo a strategické vzťahy s Európou, Blízkym východom a Afrikou Carlovi d’Asarovi Biondovi tri konkrétne a strategické myšlienky.

Prvým návrhom je sieň hanby, v ktorej by Google v spolupráci s 50, 100 či 200 najväčšími novinami v reálnom čase zverejňoval najnebezpečnejšie falošné správy, ktoré sa práve v tomto momente šíria.

Po druhé, mala by sa uskutočniť súťaž podľa modelu francúzskych akadémií zo sedemnásteho storočia (ktorých výsledkom boli minimálne dve Rousseauove rozpravy). Množstvo internetových portálov by do nej navrhlo text, video či iný dokument, ktorého sila pravdy či satira by mohli neutralizovať tie najzhubnejšie falošné správy. Víťaz by dostal peniaze na vytvorenie navrhnutého diela.

A nakoniec, dva a pol storočia po Diderotovi by mala vzniknúť nová encyklopédia – áno, skutočná encyklopédia, opak Wikipédie a jej zakalených hesiel. Kto iný ako jedna z najväčších svetových IT firiem má silu a mala by sa rozhodnúť použiť ju, aby dala dokopy tisíce skutočných učencov schopných zostaviť kompendium aktuálne dostupných vedomostí z každého vedného oboru?

Voľba je jasná: encyklopédia alebo nevedomosť. Buď dáme tkanivo pravdy dokopy, alebo sa zmierime s jej definitívnym roztrhnutím. Buď spadneme hlbšie do šera a zmätku jaskyne, alebo začneme hľadať cestu von.

Jednej konferencii zorganizovanej Googlom by som nerád prisudzoval neprimeranú dôležitosť. Ale nemohla by byť budíčkom či výzvou, ako začať proces kritického pýtania sa? Nemali by byť tí, čo sú zodpovední za to najhoršie, tými, ktorí preberú časť zodpovednosti za nápravu škody, za budovanie toho, čo bolo zborené? Ak to nebudú oni, tak kto iný?

© Project Syndicate
Autor je francúzsky filozof