Múzeum dizajnu: Karol Ondreička ilustroval Smrť Jánošíkovu aj Čin-Čina

Maliar a grafik Karol Ondreička (1898-1961) pochádzal z Dubnice nad Váhom. V 20. rokoch vyštudoval dekoratívnu maľbu na Umeleckopriemyselnej škole v Prahe. Po ukončení štúdia získal cestovné štipendium a absolvoval študijné cesty po Taliansku, Francúzsku a Nemecku.

Nakoniec ho však okolnosti priviedli späť domov do Československa, kde do roku 1935 pôsobil v mestách v okolí Martina ako učiteľ kreslenia na rôznych školách (napríklad na gymnáziu v Kláštore pod Znievom či na meštianskej škole vo Vrútkach).

V roku 1932 sa začal venovať aj ilustrovaniu kníh a časopisov a ich grafickej úprave, čo mu poskytovalo najviac príležitostí na obživu. Pracoval pre knižné vydavateľstvo Matice slovenskej v Martine, pre nakladateľstvá U nás, Spolok svätého Vojtecha v Trnave a neskôr pre vydavateľstvo Jána Horáčka.

Už v roku 1934 vyšlo jedno z jeho najvydarenejších raných diel, knižka Smrť Jánošíkova od Jána Botta. Okrem ilustrácií na vysokej umeleckej úrovni sa tu ukázal aj ako zdatný typograf pri kresbe iniciál. Patril skôr k tradičnej škole výtvarníkov, nepodľahol úplne vtedajšiemu prúdu modernizmu, čo dokazuje jeho záujem o dekoráciu a ornamenty v písmach.

Čin-čin, Slniečko a Sršeň

Medzi rokmi 1936 až 1949 Ondreička pracoval ako referent pre ľudovú a umeleckú výrobu Štátneho ústavu pre zveľaďovanie živností v Martine. Jeho úlohou bolo organizovať a viesť kurzy (v Martine aj v iných slovenských mestách) pre umeleckých remeselníkov, majstrov, tovarišov aj ľudových umelcov. Za celé svoje pôsobenie zorganizoval okolo 390 takýchto odborných školení.

Naďalej sa naplno venoval knižnej ilustrácii a grafike. V roku 1940 začal spolupracovať s vydavateľom Jánom Horáčkom až do zániku tohto vydavateľstva koncom 40. rokov. Tam mu v roku 1943 vyšla známa detská knižka Čin-Čin od Ľudmily Podjavorinskej, ktorá s Ondreičkovými ilustráciami vychádza aj dodnes.

Ilustrácie do vnútra knižiek robil čiernym perom, pracoval s čistou líniou a šrafovaním. Naopak, knižné obálky riešil farebne. Na nich si možno všimnúť, že v tomto prípade pracoval s plnou farebnou plochou a vyhýbal sa príliš veľkým detailom v kresbe, keďže možnosti farebnej tlače boli ešte dosť obmedzené.

Ondreička spočiatku sporadicky ilustroval aj do časopisu Slniečko a koncom 30. rokov prevzal zodpovednosť aj za jeho grafickú úpravu a návrhy nových hlavičiek. V roku 1945 tiež graficky upravoval aj satirický časopis Sršeň, kde takisto navrhol hlavičku a prispieval svojimi karikatúrami. Ondreička tu opäť ukázal svoj vycibrený cit pre prácu s písmom a kresbou.

Monumentálne realizácie

Na konci 40. rokov Ondreička istý čas ešte pôsobil v Martine ako umelecký vedúci bábkarských a divadelných dielní Matice slovenskej. V roku 1951 sa presťahoval do Bratislavy. Tam učil na fakulte architektúry Slovenskej vysokej školy technickej, kde sa v roku 1954 stal docentom.

Aj v 50. rokoch sa podieľal na grafických úpravách kníh vydavateľstiev Tatran a Slovenské nakladateľstvo detskej literatúry, tie však už nedosahovali takú úroveň ako predtým. Viac sa v tom čase sústredil na iné typy výtvarnej práce – vytvoril napríklad diorámy pre prírodovednú expozíciu Slovenského národného múzea a pracoval na niekoľkých monumentálnych maliarskych realizáciách.

Ondreička zomrel v roku 1961 pri práci v ateliéri. Jeho grafické aj ilustračné dielo je vďaka výskumu a zberateľskej činnosti profesora Ľubomíra Longauera už viac prebádané, no časť jeho tvorby stále potrebuje širší výskum.

Je známe, že Ondreička sa venoval aj navrhovaniu 3D predmetov, napríklad drevených hračiek, textílií, nábytku a v martinských divadelných dielňach vytvoril aj kolekcie bábok. Tieto práce sú však takmer neznáme pre odbornú aj laickú verejnosť, preto táto téma zostáva stále otvorená pre ďalšie bádanie.