Denník N

Nikdy viac? Už sa to predsa znovu deje

Fotograf Alexander Wienerberger je jeden z mála ľudí, ktorí zachytili na film hladomor na Ukrajine v rokoch 1932 a 1933. Zdroj - garethjones.org
Fotograf Alexander Wienerberger je jeden z mála ľudí, ktorí zachytili na film hladomor na Ukrajine v rokoch 1932 a 1933. Zdroj – garethjones.org

Čínska vláda testuje na Ujguroch všetky nástroje rozsiahleho totalitného štátu, ale Západ sa – tak ako pri ukrajinskom hladomore – tvári, že to nevidí.

Pretože píšem knihy o sovietskej histórii a pretože o nich často hovorím pred americkým alebo európskym publikom, často sa stretávam s problémom západnej indiferentnosti. Prečo, pýtajú sa ma ľudia znovu a znovu, britskí diplomati, ktorí vedeli o človekom spôsobenom hladomore na Ukrajine v rokoch 1932 až 1933, neurobili nič, aby ho zastavili? Aj katolícka cirkev v tom čase vedela, že milióny sovietskych občanov umierajú, pretože štát vedený Josifom Stalinom skonfiškoval ich jedlo. Prečo nepodnietil európske národy, aby do ZSSR poslali obilie?

Mnohých podobne ako mňa udivuje a ohromuje príbeh Waltera Durantyho, vtedajšieho moskovského korešpondenta New York Times, ktorí napriek tomu, že o hladomore vedel, vedome písal niečo úplne iné. Mnohým imponuje, keď čítajú o Garethovi Jonesovi, waleskom reportérovi na voľnej nohe, ktorý o hladomore informoval pravdivo, lenže nikto mu neveril. Kontrast medzi nimi je taký fascinujúci, že aj takmer po osemdesiatich rokoch po Jonesovej smrti o ňom natočili film s názvom Mr. Jones.

Nijako sme sa nezmenili

Keď zvyčajne dostávam otázky, prečo Jonesa ignorovali a prečo boli Vatikán či britské ministerstvo zahraničia ticho, odpovedám, že rok 1933 bol tiež rokom nástupu Adolfa Hitlera do čela nemeckej vlády, takže novinári boli zmätení. Diplomatov znepokojovalo, že už onedlho budú ako spojenca potrebovať Stalina. „Realisti“, ku ktorým patril napríklad francúzsky politik Édouard Herriot, ktorý sa v auguste 1933 vydal na výlet na Ukrajinu a potom vyhlásil, že tam nevidel hlad, ale „rozkvitnutú záhradu“, chceli, aby ich krajiny obchodovali s Ruskom.

Navyše, vzdialená sovietska republika ako Ukrajina bola miestom, ktoré sa ľuďom z Londýna, Paríža či New Yorku javilo ako cudzie a nezaujímavé. Väčšina ľudí zrejme cítila, že pre tamojších trpiacich ľudí aj tak nemôže nič urobiť.

Publiku, ktorému o tom rozprávam, sa niekedy zdajú moje odpovede nedostatočné. Chcú sa rozprávať o perfídnosti ľavice či New York Times, alebo chcú obviňovať vtedajšieho amerického prezidenta Franklina D. Roosevelta. Obviňovať je ľahké, ale pre poslucháčov aj pre mňa je oveľa zložitejšie priznať si niečo oveľa hlbšie: je to presne tá istá indiferentnosť a ten istý cynizmus, ktoré existujú aj dnes.

Dnes nevidíme Sin-ťiang

Áno, v tridsiatych rokoch Západ odvracal zrak od hladujúcich ľudí v Sovietskom zväze, lenže aj v roku 2019 Západ odvracia zrak a odmieta sa pozerať na koncentračné tábory v čínskej provincii Sin-ťiang. Tieto tábory boli zriadené pre Ujgurov, etnickú menšinu vyznávajúcu islam, ktorej postavenie v Číne v istých ohľadoch pripomína postavenie Ukrajincov v starom ZSSR. Podobne ako Ukrajinci, ktorí nechceli byť „sovietizovaní“, ani Ujguri nechcú byť úplne pohltení čínskym štátom. Podobne ako Sovieti, aj Číňania na to odpovedajú represiami.

Predchádzajúci čínski lídri sa snažili zaplaviť Sin-ťiang etnickými Číňanmi, čo je tá istá taktika, akú uplatnili proti Tibeťanom. Nedávno však štát pristúpil k ešte tvrdším opatreniam a vytvoril tábory, kde minimálne milión Ujgurov nútia podstúpiť

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Komentáre

Teraz najčítanejšie