Denník N

Bratská pomoc symbolicky, technologicky a natvrdo

Foto - Ctibor Bachratý
Foto – Ctibor Bachratý

Pantomimicko-vizuálna scénická báseň Dubčekova jar Milana Sládka sa konečne dočkala bratislavskej premiéry, mohlo by ísť o začiatok dlhodobej spolupráce.

Svetoznámy mím vlani neslávil na Slovensku len svoje osemdesiatiny. K 50. výročiu vpádu vojsk varšavskej zmluvy do Československa naštudoval s baletným súborom Štátnej opery v Banskej Bystrici novú pantomímu. Osem mesiacov po premiére ju minulý týždeň predstavil bratislavskému publiku v Kultúrnom dome Ružinov.

Dubčekova jar je pantomimicko-vizuálna scénická báseň v desiatich obrazoch inšpirovaná vedúcou osobnosťou Pražskej jari. Alexandra Dubčeka nesleduje autobiograficky, skôr ako symbol doby. Priamo v jeho postave sa Sládek ocitá len niekoľkokrát, tak akurát na to, aby cez ňu tlmočil to najpodstatnejšie a podnietil zvedavosť.

Začína ešte pred udalosťami Pražskej jari – biele postavy prinášajú červené zástavy, budovateľské nadšenie roku 1948 dáva v hudbe do kontextu mrazivá elektroakustika skladateľa Jozefa Vlka. Až náhle vtáčiky čvrlikajú, pod kladivom a kosákom rozkvitne kvetina a postava zviazaná zástavou ZSSR z nej konečne dokáže vyslobodiť ruku a kanvičku, aby ju poliala.

Nato sa do predstavenia vsúva Dar, asi najhranejšie Sládkovo dielo. Na podobenstve príchodu nenažraného vtáka, čo postupne poje všetko jedlo svojho hostiteľa Kefku vrátane jeho samého, opisuje vpád bratskej pomoci najprv symbolicky. Potom technologicky, použitím videoprojekcie druhého Kefku na plátno v interakcii s tým živým na pódiu alias Dávid a Goliáš. A nakoniec pekne natvrdo použitím koláže brutálnych archívnych filmových záberov z 21. augusta 1968 za zvuku Dies irae z Verdiho Rekviem, ktoré si údajne Alexander Dubček tak cenil.

Sládek Dubček stojí na javisku, manipulujú ho postavy s obrovskými rukami, ich tanečné telá a pohyby len podčiarkujú statickosť a bezmocnosť politika, z ktorého spravili bábku. Opäť zviazaný leží na zemi a z rôznych kútov javiska sa naňho ako šváby zliezajú malé hračkárske tanky na diaľkové ovládanie. Mocný obraz, ktorý divákov pohodlne zaborených do sedadiel prinúti nahnúť sa dopredu, aby videli, čo sa stane. Zo scény stúpa dym.

Pantomíma, čierne divadlo, tanec, performance art

Milan Sládek si k tejto svojej zjavne osobnej výpovedi okrem dvorného skladateľa Jozefa Vlka prizval kostýmovú návrhárku Miriam Horňákovú, autorom scény a svetelného dizajnu je Ján Ptačin, videoprojekcie zaobstarala Akasha Visualstation. Za režijnej asistencie Juraja Benčíka sa tvorca opäť postavil za réžiu, libreto a hlavnú postavu. Forma predstavenia naozaj pripomína báseň a veršami sa neplytvá. Kompozícia obrazov je čistá a strohá, významy z nich visia ako brucho Kráľa Ubu z inej Sládkovej pantomímy.

To, ako z nich vizuálnym jazykom dokáže vytvoriť celok s hlavou, pätou, poetikou, nadhľadom a posolstvom, prepojiť pantomímu s čiernym divadlom, tancom a performance art, je majstrovstvo, ktoré nám tu v divadelnom kontexte dosť chýba. S rovnakým rešpektom v jednom momente dojímavo stvárňuje postavu historicky dôležitého štátnika, v druhom Kefku otriasajúceho sa po malej potrebe a v treťom míma v čiernom trikote mažúceho sa bielou farbou.

Nové zástavy

Hlavnému protagonisovi zdatne sekunduje chorus tanečníkov Baletu Štátnej opery. Začiatok druhého dejstva patrí sólistovi Jánovi Jamrichovi, v butó inšpirovanej Vražde slobody. Pohyb jeho nahého tela, krásneho aj pokriveného a desivý výraz by mohli byť aj Zrodom demokracie, sme už nakoniec v novodobej histórii. 1989 – javiskom teraz namiesto zástav vejú mikroténové fólie, čisté a bez symbolov, len zdanlivo priehľadné, opäť tak trochu zväzujúce…
Prevlek do čierneho divadla je priznaný, pokračuje Dar, nenažraný vták Kefku nakoniec vypľuje. Postava v bielom obleku smerujúca v závere na proscénium je opäť Dubček, ale aj Sládek, vracajúci sa, lúčiaci sa.

Ako udržať míma na Slovensku

O týždeň osemdesiatjedenročný mím žijúci v Nemecku je stále po uši v práci, cestuje, reprízuje inscenácie, pripravuje nové projekty. Ako už je uňho zvykom, ešte zahorúca sa počas klaňačky obracia na bratislavské publikum, slovom mu približuje vznik predstavenia, vtipkuje. Je očividné, ako veľmi mu na Slovensku a jeho divákoch záleží.

Im očividne záleží na ňom, v hľadisku sú deti, študenti, umelci, dámy a páni v strednom aj staršom veku, legendy ako Blaho Uhlár či Ľubomír Feldek, nechýba ani prezidentský kandidát František Mikloš­ko. Ovácie sú v stoji, ako sa dalo čakať – Dubčekova jar je dielo slovenského, vo svete uznávaného divadelného tvorcu (koľko ich takých máme?), vzdávajúce hold osobnosti slovenského, vo svete uznávaného politika (koľko ich takých máme?).

Po dvoch reprízach v Banskej Bystrici pantomímu predstavili v Piešťanoch a dvakrát v Nemecku za podpory mesta Kolín nad Rýnom. Aj v tomto roku význačných výročí sa ďalšie reprízy určite uživia. K bratislavskej premiére nakoniec došlo až v spolupráci s CULTUS-om Ružinov. Podľa jeho riaditeľky Andrey Kozákovej by mohlo ísť o začiatok dlhodobej spolupráce s Milanom Sládkom a o vytvorenie platformy pre tento divadelný žáner.

„Máme tu svetovú legendu pantomímy. Chápeme ako veľkú česť, že pán profesor Sládek uviedol svoje dielo u nás. Sme presvedčení, že tento druh umenia by mal mať svoje pevné miesto na Slovensku. Vieme z našej strany zadarmo poskytnúť priestor, marketing, technickú a personálnu podporu. Na ostatné veci sme žiadali o podporu Fond na podporu umenia, ale podľa odbornej komisie naša žiadosť nemá dostatočnú kvalitu,“ hovorí Andrea Kozáková.

Teraz najčítanejšie