Fotografka Jungrová: Ľudia si myslia, že robia dobré fotky, lebo majú lajky na Facebooku
Alžbeta Jungrová vystavovala v galérii Saatchi diela posprejované tak, aby pripomínali stieracie žreby. „Videla som, ako ich škriabali aj pohármi od prosecca. Od detí po dôchodcov, všetci ryli celý večer,“ vraví niekdajšia vojnová fotografka.
Pravnučka slávneho českého novinára Ferdinanda Peroutku Alžbeta Jungrová je jednou z najlepších českých dokumentárnych fotografiek. Nechávala sa v kufri auta prevážať cez nebezpečné územia, očarila prestížnu londýnsku galériu svojimi stieracími lósmi a stojí pevne po boku svojej mamy, ktorá sa s prezidentom Zemanom súdi pre Peroutkov článok Hitler je gentleman, ktorý sa nikdy nenašiel.
Svojho času ste boli jediná česká fotografka, ktorá sama chodila do krízových oblastí dokumentovať dianie. Prečo ste s tým skončili?
Deväť rokov je dlhý čas a tá práca je fyzicky aj psychicky veľmi náročná. Navyše nemáte šancu viesť normálny život. Chodila som do sveta, ktorý je vykoľajený z našej reality. Potom som sa vracala späť, kde som sa snažila zas zapadnúť, a hneď som zase odchádzala. Nemáte žiadny osobný život. Aj keď sa snažíte, nikdy to nefunguje. Vidíte veci, o ktorých ste nikdy nepredpokladali, že ich uvidíte. Môžete byť akokoľvek silná, tie veci vás jednoducho zasiahnu a vašu psychiku zmenia.
Je to teda ťažšie psychicky?
Pre mňa určite psychicky. Fyzicky človek zvládne veľmi veľa. Viac, než si myslí. Ľudské telo dokáže takmer čokoľvek. Ale ten psychický vplyv je tvrdý. Aj keď si napríklad myslíte, že niektoré veci dobre zvládate, po rokoch vám dôjde, že nie. Niekto sa rúca hneď na mieste, iný postupne neskôr. A ďalší dôvod, prečo som skončila – s vekom sa skrátka začnete báť. Keď to začnete robiť v dvadsiatich siedmich, veci nedomýšľate a idete do všetkého po hlave. Čím som bola staršia, tým viac mi dochádzalo, čo sa mohlo stať.
Nad akou konkrétnou situáciou vám dnes zostáva rozum stáť? Kedy vám išlo o život a bolo to zbytočné riskovanie?
Určite to boli drogy na afgansko-pakistanskej hranici. Nad tým spätne krútim hlavou. Som tvrdohlavá, som Baran. Keď sa rozhodnem, že niečo urobím, pokojne si rozbijem hlavu stopäťdesiatkrát a vždy sa zdvihnem, že to dám. Zbytočné to nebolo, pretože ten príbeh bol jednou z najsilnejších vecí, čo som nafotila. Ale vážne to bola čistá hlúposť. Bola som dieťa, nič som nevedela, nič mi nedochádzalo.
Vtedy som prešla v kufri cez hranice, a keby ma niekto zastrelil, tak sa to nikdy nikto nedozvie. Ale ja už som bola rozhodnutá, že tú tému jednoducho chcem. Samozrejme, keď tam potom sedíte a okolo vás sú chlapíci so samopalmi, dôjde vám, že ste zrejme idiot. Ale už ste tam. Riskovala som. Ale riskovala som svoj život. Takých situácií bolo viac, ale toto bolo vážne na hrane. Postupom času som samozrejme zistila, že sa tie veci robia inak. Že potrebujem niekoho na mieste, fixera. Toto však bol začiatok, keď som mala pocit, že všetko dokážem sama.
Boli pre vás tie začiatky v niečom najlepšie?
Nie. S tým istením je to samozrejme jednoduchšie. Týždeň som chodila po Péšávare a pýtala sa: „Dobrý deň, prosím vás, neviete, ako by som sa dostala na kmeňové územie?“ To nie je veľká zábava.
Ale znie to dosť komicky.
To áno. Hlavne si museli myslieť: Čo je to za kravu? Dievča so šiltovkou na hlave a cigaretou tu chodí po miestach, kde chodia ženy v burkách. Je však pravda, že šťastie u takých „blbcov“, ako som ja, funguje spoľahlivo. Množstvu ľudí, ktorí sa so mnou na tej ulici bavili, ani nedošlo, že som žena. Pre nich je žena so šiltovkou na hlave a cigaretou niečo
