Denník N

Ako som bol ministrom

Miroslav Kusý. Foto - TASR
Miroslav Kusý. Foto – TASR

Tento článok Miroslava Kusého sme plánovali uverejniť počas 30. výročia Nežnej revolúcie ako súčasť spomienkových textov jej účastníkov. Po jeho smrti sme sa text rozhodli uverejniť v deň jeho pohrebu, ktorý je dnes o 14:00 v bratislavskom krematóriu. Od 10:00 prebieha rozlúčka v Aule Univerzity Komenského.

Keď sa dávala dohromady prvá federálna vláda s premiérom Mariánom Čalfom (1989), vymenovali ma za ministra pre tlač a informácie. Vlastne to ani nebol minister, len riaditeľ na úrovni ministra. Bolo to dedičstvo po komunistoch, obrovský podnik so sídlom v Prahe a Bratislave, bolo treba rozhodnúť, čo s tým.

Najprv sa však nová vláda mala predstaviť a ustanoviť. Bol som v Prahe len tak vo svetri, tak som sa rozhodol, že sa slušne oblečiem. Musel som to stihnúť do tretej. Zašiel som do Kotvy, najbližšieho obchodného domu, a kúpil som si šedý oblek, košeľu a kravatu. Oblek som si vyskúšal, takže bol o.k., lenže košeľu som bral len tak na blint a bola najmenej o dve čísla menšia. Zakryl som to kravatou, uviazanou na čo najväčší uzol. Vibramy som nemenil, dúfal som v diskrétnosť kamier.

Býval som v hoteli v budove, ktorú som si pamätal ako Brouk a babka, úrad som mal na Národnej triede. Kým som tam ráno došiel, postihli ma žalúdočné kŕče, takže moja prvá cesta bola vždy na záchod. Necítil som sa vo svojej koži. Áno, mal som určitú predstavu o svojej kariére, ale tá sa vôbec nestotožňovala s touto skutočnosťou. Vôbec som nevedel, čo s tým kolosom robiť, ako ho rozobrať. Doteraz sa hanbím, ako som to nezvládol.

Kolos naďalej pracoval, monitoroval tlač, rozhlas a televíziu, posielal – teraz už úplne zbytočné – zvodky mne a jednotlivým ministerstvám. Zastavil som to a tak zostalo okolo tisíc ľudí bez práce. Čo s nimi? Vyhadzovať som ich len tak nemohol, na to bol Zákonník práce. Právnici neporadili. A keď som na vlastnú päsť vyhodil pár ľudí zo sekretariátu, mal som výčitky svedomia, pre ktoré som nemohol spávať. Ten človek mal dve deti a ja ho mám na svedomí. Musel som vyhodiť akurát jeho?

S takouto výbavou nemožno robiť ministra. To nie je džob pre intelektuála, ktorý si všetko trikrát preveruje, aby sa nekopol. Minister musí konať rázne a okamžite zabudnúť, čo bolo včera. Ja som sa na ministra necítil, nechcel som ním byť. Predseda vlády Marián Čalfa to pochopil a súhlasil s mojím odchodom z vlády národného porozumenia. Tak nám vtedy hovorili v médiách.

Bolo to pre mňa o to ľahšie, že ma oslovili z Univerzity Komenského. Vyhodili ma odtiaľ za Husákových previerok, teraz to malo byť čosi ako bolestné. Mám sa uchádzať o post rektora, som ich kandidátom. Zvolili ma. Tak som sa vrátil na alma mater (vlastne som bol absolvent Karlovej univerzity v Prahe), teda na akademickú pôdu, čo vlastne bolo aj mojím snom. Odísť z vysokej politiky a vrátiť sa tam, odkiaľ som vyšiel, kde som bol voľakedy doma.

Žiaľ, čo som vtedy nevedel, a čo hneď na druhý deň s plnou ťarchou dopadlo na moje plecia, že byť rektorom takého veľkého kolosu, ako bola Univerzita Komenského, je vrcholne politická funkcia. Zvlášť v tých turbulentných časoch. Ale to už je o inom.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Komentáre

Teraz najčítanejšie