Denník N

Hroziaca taiwanská kríza

Oslavy Národného dňa Taiwanu v Tchaj-peji 10. októbra 2017. Foto – TASR/AP
Oslavy Národného dňa Taiwanu v Tchaj-peji 10. októbra 2017. Foto – TASR/AP

Prípadná kríza by predstavovala veľké riziko pre všetkých zúčastnených. Najlepšie by teda bolo vyhnúť sa symbolickým krokom, ktoré sú pre iných neprijateľné. 

V roku 1979 sa stalo viacero vecí, ktoré náš svet ovplyvňujú doteraz. Bola to sovietska invázia do Afganistanu aj iránska islamská revolúcia. Tá dostala k moci režim, ktorý premenil nielen iránsku spoločnosť, ale aj väčšinu Blízkeho východu.

Rovnako dôležité však bolo aj rozhodnutie Spojených štátov uznať s platnosťou od prvého januára toho roku vládu Čínskej ľudovej republiky (vtedy ju tak ako dnes riadila komunistická strana) ako jedinú legálnu vládu Číny. Táto zmena orientácie z Tchaj-peja na Peking vydláždila cestu rozvoju obchodu a investícií medzi najväčšou svetovou ekonomikou a najľudnatejšou krajinou sveta a taktiež umožnila užšiu spoluprácu oboch krajín, zameranú aj proti Sovietskemu zväzu.

Na prospech všetkým trom

Diplomacia sa riadila zložitou choreografiou. V troch komuniké z rokov 1972, 1978 a 1982 Spojené štáty uznali čínsku pozíciu, že existuje len jedna Čína a Taiwan je súčasťou Číny. Washington súhlasil s obmedzením svojich vzťahov s Taiwanom a s týmto ostrovom odvtedy udržiava len neoficiálne vzťahy. Americké záväzky voči Taiwanu boli vyjadrené vo zvláštnom zákone z roku 1979. Ten hovorí, že USA budú „zvažovať akúkoľvek snahu určiť budúcnosť Taiwanu inými ako mierovými prostriedkami“.

Zákon tiež stanovuje, že Amerika bude podporovať taiwanskú schopnosť sebaobrany a udržiavať svoje kapacity v takom stave, aby mohla prísť Taiwanu na pomoc. Ale to, za akých okolností by sa to mohlo stať, bolo formulované veľmi vágne.

Taiwan sa nemohol spoliehať na to, že mu Amerika príde na pomoc, pevninská Čína sa zas nemohla spoliehať na to, že tak neurobí. Takáto dvojznačnosť bola zámerná. Jej cieľom bolo brániť jednej i druhej strane prijímať jednostranné opatrenia, ktoré by mohli vyvolať krízu. Tri americko-čínske komuniké, ako aj zákon o vzťahoch s Taiwanom tvoria základ americkej politiky jednej Číny.

Takéto usporiadanie sa ukázalo ako veľmi efektívne. Komunistická Čína za ten čas zaznamenala vôbec najväčší ekonomický rast vo svojej histórii a stala sa druhou najväčšou ekonomikou sveta. Aj Taiwan zaznamenal fenomenálny ekonomický úspech a navyše sa stal aj demokratickým. A zo stability tohto regiónu profitujú aj USA, ktoré udržujú tesné ekonomické vzťahy s Pekingom aj s Tchajpejom.

Ohrozená stabilita

Otázne však je, či sa toto obdobie nekončí. Amerických zahraničnopolitických expertov a politikov už dlhé roky znepokojuje predstava, že Taiwanu došla trpezlivosť, že sa už

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Komentáre

Teraz najčítanejšie