Z letiska zachránili krásny priestor, vládny salónik už bude pre všetkých

Stanley Kubrick tam pokojne mohol nakrútiť niektorú zo scén Vesmírnej odysey, George Lucas Hviezdne vojny a aj Tarantino by iste vedel, akú čiernu historku zasadiť do prostredia nadčasového high-tech dizajnu 70. rokov. Vládny salónik na bratislavskom Letisku M. R. Štefánika však viac ako štyridsať rokov využívali iba štátnici, vrátane tých najvyšších štátnych delegácií.

Cez oblúkové okná mali hostia privilegovaného salónika výhľad priamo na štartovaciu dráhu s Tupolevmi, kým okolo nich sa rozprestieral stelesnený utopický časopriestor budúcnosti.

Začiatkom 70. rokov minulého storočia ho navrhol architekt Vojtech Vilhan v spolupráci s Jánom Bahnom. Administratívna letisková budova, v ktorej sídli, sa však onedlho bude búrať, a tak hrozilo, že s ňou zanikne aj jeden z najvýznamnejších interiérov, aký bol u nás realizovaný.

Vďaka spolupráci Slovenského centra dizajnu (SCD), odborníkov z Pamiatkového úradu aj zo SAV-ky sa ho podarilo zachrániť. Jednu jeho časť, takzvaný prezidentský salónik, uvidíme už koncom roka v rámci stálej expozície, ktorú pripravuje múzeum dizajnu.

Príjemná utópia

„Podarila sa nám naozaj unikátna vec. So záchranou interiérov u nás nemáme dobré skúsenosti – veľa ich už bolo zničených, lebo tí, čo ich vlastnia alebo prevádzkujú, si neuvedomia, že môže ísť o autorské diela, ktoré majú hodnotu aj dnes,“ hovorí šéfka múzea Mária Rišková.

Interiér vládneho salónika bol pravdepodobne jedným z posledných takto celostne a kvalitne zachovaných interiérov svojich čias, ktorý je zároveň vrcholom dizajnu 70. rokov.

„Výnimočný je hneď z niekoľkých dôvodov,“ hovorí kurátorka Lívia Pemčáková, ktorá sa už dlhšie venuje dielam Vojtecha Vilhana. Letiskový salónik bol navrhnutý aj realizovaný ako celok. Všetko od popolníkov až po obklady stien bolo súčasťou architektonického návrhu. Vilhan pritom okrem Jána Bahnu prizval na spoluprácu aj známych výtvarníkov Václava Ciglera a Vladimíra Kompánka, ktorý bol v tom čase dokonca na zozname nežiaducich umelcov.

„Paradoxom je, že hoci bol celý salónik navrhnutý v rámci high-tech štýlu, nepôsobí chladne – naopak, bolo v ňom veľmi príjemne. Vilhan na jeho realizáciu využil najnovšie možné materiály, napríklad obklady typu Hunter-Douglas v bronzovej verzii alebo leštený nerezový plech, aký dovtedy nikde u nás nebol použitý v takomto rozsahu,“ hovorí kurátorka.

Samotná letisková budova teda slúžila iba ako nejaký obal, do ktorého bol celý interiér vložený a so svojím exteriérom prakticky vôbec nesúvisel. Upozorňoval naň iba nápadný vchod, ktorý mal naň ihneď po pristátí upriamiť pozornosť. Keď človek vošiel dnu, ocitol sa v inom svete. „Pôsobil ako interiér luxusného lietadla či kozmickej lode, koncept technicizmu s použitím progresívnych materiálov človeka ihneď ohúril, zabudol na to, čo je vonku, a ocitol sa uprostred zvláštnej utópie,“ hovorí Lívia Pemčáková.

Svojím premysleným konceptom sa autori zároveň mohli dostatočne vzdialiť od výpravnosti v duchu socializmu. „Zvolenými materiálmi a štýlom sa im vlastne podarilo vymedziť voči ideologickému nánosu. Ich interiér je výpravný, ale nie prvoplánovo. Evokuje síce vtedy aktuálne témy vesmíru, kozmu, ale nerobí to dovtedy uplatňovanými metódami,“ dodáva Mária Rišková.

Ak zachrániť, tak všetko

Jedným z dôvodov, prečo je vládny salónik dodnes dôležitý – a tiež dôvod, prečo v ňom bolo napriek množstvu kovu a sklu príjemne, je fakt, že všetky jeho prvky boli vyrobené ručne v dielňach podniku Umelecké remeslá.

„Vyučení a zdatní remeselníci v tomto podniku vyrábali atypické prvky do takmer všetkých dôležitých štátnych objektov – na vysokej úrovni vedeli vyrobiť všetko od historického nábytku po high-tech kreslá či stoly, aké navrhol Vilhan pre vládny salónik,“ hovorí Lívia Pemčáková.

Aj vďaka tomu, že všetko bolo detailne navrhnuté a kvalitne vyrobené, sa interiér dodnes zachoval v pomerne dobrom stave. Keď však prišla úvaha o jeho záchrane, bolo jasné, že ak má vyznieť jeho pôvodný charakter, musí sa preniesť celý – nielen stoly či kreslá.

„Samozrejme, komplexný charakter salónika už možno nikdy nedosiahneme – výhľad na štartovaciu dráhu sa nám v múzeu asi len ťažko podarí navodiť. Preto sme chvíľu uvažovali aj o tom, že by salónik ostal v inom priestore v rámci letiska. Ani to sa však nepodarilo,“ vysvetľuje Mária Rišková. Aj preto sa napokon po diskusiách s odborníkmi rozhodli, že salónik vezmú aj s konštrukčnými časťami – obkladmi, posuvnými panelmi či okennými rámami. Pri demontáži bol aj spoluautor dizajnu Ján Bahna a architekt Juraj Žilinčár, ktorý ju celú koordinoval.

„Bol to veľmi náročný proces, pretože salónik bol vo vlastníctve ministerstva vnútra a musel sa previesť do správy Slovenského centra dizajnu, ktoré patrí pod ministerstvo kultúry. To nám však poskytlo financie aj ďalšie priestory v Hurbanových kasárňach, aby sme ho mali za čo preniesť a kam uložiť,“ hovorí Mária Rišková.

Koncom roka pripravuje Múzeum dizajnu otvorenie stálej výstavy, ktorej súčasťou bude aj jedna z častí salónika – takzvaný prezidentský salónik. Medzitým sa môžete tešiť aspoň na virtuálnu prehliadku na internete, ktorú múzeum urobilo krátko pred tým, než začalo s balením salónika z letiska.