Denník N

Prepašoval Solženicyna na Západ, uväznili ho a urobili z neho agenta

Pavel Ličko a a Alexander Solženicyn na obálke K&K.
Pavel Ličko a a Alexander Solženicyn na obálke K&K.

Pavel Ličko bol prvý slovenský intelektuál zatknutý po invázii armád Varšavskej zmluvy do Československa v roku 1968.

Pavel Ličko je dnes takmer zabudnutá postava, no koncom šesťdesiatych rokov sa postaral o jednu z najväčších novinárskych udalostí tej doby – stretnutie s Alexandrom Solženicynom a prepašovanie rukopisu knihy Rakovina. Bohužiaľ, toto stretnutie malo preňho neblahé dôsledky: stal sa prvou obeťou normalizácie a zvyšok života strávil v izolácii a v postupnom zabudnutí.

Ličko sa zúčastnil SNP, bol členom komunistickej strany, prekladal z ruštiny a angličtiny a v šesťdesiatych rokoch bol redaktorom Kultúrneho života, vtedy jedného z najvýznamnejších kultúrnych časopisov v Československu.

Za Solženicynom

Ako novinár v roku 1967 navštívil už známeho, ale ešte nie slávneho  spisovateľa Alexandra Solženicyna v provinčnom meste Riazaň, kam autora knihy Jeden deň Ivana Denisoviča komunistická moc vyhnala do vnútorného exilu. Výsledkom pomerne dobrodružného stretnutia bola Ličkova reportáž Jedného dňa u Alexandra Isajeviča Solženicyna, ktorá vyšla v Kultúrnom živote a napokon bola preložená do mnohých jazykov. Ako vyjadrenie dôvery a priateľstva Solženicyn požiadal Lička, aby do Československa a napokon aj na Západ prepašoval rukopis jeho novej knihy. Dielo Rakovina prinieslo Solženicynovi slávu a zásadne prispelo k udeleniu Nobelovej ceny v roku 1970, ale následne spôsobilo jeho vyhnanie komunistickým režimom z vlasti v roku 1974.

Ličko bol prvý slovenský intelektuál zatknutý po invázii armád Varšavskej zmluvy do Československa v roku 1968. Jeho väznenie (1970 – 1972) súviselo so Solženicynom a s vydaním Rakoviny vo Veľkej Británii.

Uväznený, prepustený a zničený v televízii

Dva mesiace po prepustení z väzenia sa v marci 1972 stal stredobodom vykonštruovaného dokumentu Československej televízie, ktorý ho ako nepriateľa „socialistického“ režimu obvinil z toho, že sa stal britským agentom, ktorý spolupracoval pri pašovaní nebezpečnej literatúry na Západ. Psychicky zničený Ličko sa následne dobrovoľne izoloval, jednak aby svojou prítomnosťou nekompromitoval postavenie svojich priateľov a jednak zo strachu, že by ho mohli opätovne zatknúť. V tom čase totiž ešte nebolo jasné, či sa normalizácia voči tým, čo boli aktívni v reformnom procese roku 1968, nezvrhne do masových politických čistiek a politických procesov, ako si ich dospelá generácia pamätala z päťdesiatych rokov.

Napokon Husák zvolil kompromis: svojich oponentov izoloval a teda profesionálne zničil, avšak do väzenia posielal len exemplárne a aj to hlavne po Charte 77. To však v roku 1972 Ličko nemohol vedieť.

Ličko bol teda tragickou postavou, pretože posledné desaťročia svojho života po prepustení z väzenia ho komunistický režim priamo neprenasledoval, ale bol izolovaný, bez práce a nemohol ani nemal silu písať o tom, čo zažil alebo ako vnímal husákovské Československo. Prežiť ťažké normalizačné časy po roku 1968 dokázal vďaka svojej manželke Marte, tiež redaktorke a prekladateľke z ruštiny, ktorá pri ňom oddane stála a bola mu oporou v časoch, keď väčšina bývalých priateľov a kolegov jeho spoločnosť, pochopiteľne, ani nevyhľadávala.

Pobyt vo väzení a hrozba opätovného zatknutia Lička natoľko paralyzovali, že sa duševne už nikdy celkom nepozviechal. Na dôvažok, keď v roku 1988 – necelý rok pred pádom komunistického režimu – zomrel, bol nielen izolovaný, ale aj zabudnutý.

Solženicyn ho zaprel

Ako Ličkova hviezda postupne hasla aj na rodnom Slovensku, ruský spisovateľ sa stal svetoznámym. Ich životy a osudy však boli späté, pretože prepašovanie Solženicynovej knihy na Západ a vydanie svedectva o  utrpení ruského spisovateľa boli dôležité faktory, ktoré viedli k udeleniu Nobelovej ceny Solženicynovi  v roku 1970 a Ličkovmu väzeniu, izolácii a zabudnutiu.

Solženicyn sa stal slávnym nielen ako spisovateľ a kritik režimu, ale napokon skôr neslávne známym ako ruský nacionalista snažiaci sa zachrániť ruskú dušu pred vplyvom Západu. Na tejto čudnej ceste si prisvojil mimoriadne reakčnú rétoriku vrátane antisemitizmu. Niet divu, že Solženicyn sa cítil na smrť urazený, keď skorumpované, demoralizované Rusko deväťdesiatych rokov nemalo záujem o spásu z rúk slávneho rodáka, ktorý sa vrátil z exilu. Solženicynova púť od spisovateľa a disidenta cez kritika Západu až po agresívneho ruského nacionalistu patrí medzi veľké a kontroverzné príbehy 20. storočia.

Je rovnako dôležité, že v tomto príbehu zohral svoju rolu slovenský intelektuál Pavel Ličko. Žiaľ, pri budovaní vlastného pomníka a svätožiary Solženicyn, okrem iného, obvinil Lička, že pri vydaní Rakoviny konal bez jeho súhlasu. Našťastie, ich vzájomná korešpondencia, ako aj výpovede britských kolegov dávajú jasne najavo, že Ličko postupoval podľa pokynov, ktoré dostal od Solženicyna. A tak je každé opätovné pripomenutie Pavla Lička spojené s týmto nespravodlivým obvinením.

 

Text vyšiel ako úvodník časopisu Kritika & Kontext – K&K v čísle 45-46.

Je skrátený o časti venujúce sa číslu. Titulok a medzititulky: Denník N.

Dva dokumentárne filmy a diskusia

Čoskoro po Ličkovom prepustení z väzenia v januári 1972 vysielala Československá televízia vykonštruovaný dokument o britskom prekladateľovi Solženicyna Nicholasovi Bethellovi. Dokument však mal za cieľ obviniť Pavla Lička ako britského agenta. V roku 1990 tá istá televízia odvysielala dokument o stretnutí lorda Bethella s Ličkovými príbuznými po novembri 1989, ktorý Pavla Lička rehabilitoval. Bohužiaľ, rovnako ako jeho blízky priateľ Dominik Tatarka sa Ličko novembra 1989 nedožil.

V priestoroch bratislavského Inštitútu humanizmu na Grösslingovej 53 premietnu vo štvrtok 21. mája o 17.00 oba dokumentárne filmy o Pavlovi Ličkovi a diskutovať o jeho živote potom budú jeho manželka a prekladateľka Marta Ličková, editor časopisu Kritika & Kontext Samuel Abrahám a šéfredaktor Denníka N Matúš Kostolný.

Teraz najčítanejšie