Denník N

Politika bez pokory vedie do pekla

Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Pokora sama osebe neurobí z človeka dobrého politika, jej absencia však z neho celkom určite urobí zlého politika.

Odkazovať na pokoru v názve článku – navyše pred blížiacimi sa voľbami – znamená riskovať jeho nízku čítanosť. Ani peklo už nepriťahuje pozornosť tak ako v minulosti. Ak by titulok obsahoval slovo „prieskum“, čitateľský záujem by bol nepochybne väčší. Pokiaľ však chceme, aby výsledky prieskumov odrážali v čo najväčšej miere demokratické hodnoty, nezaobídeme sa bez premýšľania a priorizovania pokory (aj) v politickom živote.

Hoci je pokora často spájaná s kresťanstvom, nepatrí len do kostola. Príležitostne nám to pripomenú politickí komentátori či dokonca samotní politici. Nedávno Roman Pataj zhodnotil, že najdiskutovanejší kandidát na pozíciu ústavného sudcu „má očividný problém s nedostatkom pokory“. V roku 2016, po historickom úspechu strany Sloboda a Solidarita, Tomáš Gális poznamenal: „Väčšia pokora by teda predsedovi neuškodila.“ V rovnakom roku sociologička a bývalá premiérka Iveta Radičová varovala: „Ak nechceme skončiť ako stroskotanci, tak potrebujeme úplne zmeniť smer, aj Smer. Politike chýba pokora, sebareflexia.“

Konská dávka pokory by slovenskej politike teda celkom iste prospela. A tráva nie je omnoho zelenšia ani v susedných krajinách. Na problém si poťažkal aj francúzsky politológ Dominique Moisi, ktorý vo svojom januárovom komentári píše: „Rozhodujúcim faktorom v prvej vážnej kríze Macronovho prezidentstva môže byť aj jeho vlastná osobnosť. Súčasný francúzsky prezident je neobyčajne inteligentný, energický a odvážny, ale zdá sa, že ešte celkom nedospel a chýba mu aj pokora, ktorá prichádza s vekom.“

Pravdivosť posolstva a dôveryhodnosť posla

Z uvedeného by sa mohlo zdať, že o pokore v politike hovoríme dostatočne. Pohľad do archívu aj tohto denníka nás presvedčí o opaku. Jeden komentár, ktorý má v titulku odkaz na diskutovanú cnosť, je málo. Ide o text Pokora a kompromisy, bez nich sa vládnuť nedá, ktorého autorom je politický matador Béla Bugár. Skeptickému čitateľovi chcem pripomenúť, že pravdivosť posolstva je nezávislá od dôveryhodnosti posla.

V slovenskom verejnom priestore často počúvame o „arogancii moci“, ktorá sa okrem iného prejavuje toxickým jazykom, širokými lakťami, zápästiami s luxusnými hodinkami či oslavovaním volebného víťazstva s fľaškou Coca-Coly v ruke. To všetko je len symptómom problému, ktorého koreňom je pýcha. Na problém existuje účinný liek – pokora. Cieľom môjho textu je posunúť nás v premýšľaní o danej problematike o krok ďalej.

Budúcnosť každej krajiny a kvalita života v nej v rozhodujúcej miere závisia od postoja občanov k pokore v politike. Cnosť pokory – sama osebe – neurobí z človeka dobrého politika, jej absencia však z neho celkom určite urobí zlého politika. Treba to mať na pamäti pri každých voľbách – ak politik neprejde testom elementárnej pokory, demokraticky zmýšľajúci občan by takú osobu nemal voliť. Demokratická spoločnosť totiž nedokáže fungovať bez kultúry tolerancie a jednoty v rôznosti, ktoré sú podmienené pokorou.

Ak sa do pozície moci dostane arogantný človek, bude mať negatívny vplyv na rozvoj demokratickej kultúry a môže doviesť krajinu až do politického pekla – anarchie alebo totality. V minulom storočí sme zažili hnedé aj červené peklo – bolo by vážnou chybou si myslieť, že v tomto storočí už nič také nehrozí. Arogantní lídri s neskrotnou túžbou vládnuť čakajú aj dnes na svoju príležitosť. Pýcha urobila z anjela diabla a zo spupného človeka má moc urobiť tyrana.

Pokora, o ktorej je reč, nemá nič spoločné s nedostatkom sebaúcty, podceňovaním vlastných schopností či so znevažovaním dosiahnutých úspechov. Ani s ochotou znášať poníženie, so servilným správaním alebo s nedostatkom odvahy ísť do konfliktu so zlom. Samostatnou kapitolou je falošná pokora, ktorá sa okrem iného prejavuje poukazovaním na vlastné cnosti a prílišnou prísnosťou k pokleskom iných.

V politickom ringu sa pokora prejavuje inak ako v prostredí kláštora, je v ňom viac testovaná a ťažšie dosiahnuteľná. V čistej forme ide o nedosiahnuteľný ideál, ktorý by však demokratickí občania nemali nikdy stratiť zo zreteľa. V minulosti som sa na stránkach tohto denníka zmienil o dvoch svetovo známych politických lídroch, ktorí sa tomuto ideálu priblížili viac ako väčšina ostatných: Abraham Lincoln a Václav Havel. Nech sú inšpiráciou pre súčasných politikov i nás voličov.

Pokora, tolerancia, demokracia

Pokiaľ občanov nebudú spájať ideály a hodnoty, ktoré presahujú ideologickú a stranícku lojalitu, pluralitná demokracia zanikne. Ak je pravdou – ako nám pripomína aj Reinhold Niebuhr –, že bez pokory nie je možná tolerancia a bez tolerancie nie je možná demokracia, potom (správne chápaná) pokora sa musí stať súčasťou, ak nie fundamentom nášho demokratického kréda. Uchádzač o politický úrad, ktorý nežije v súlade s týmto krédom, by mal byť v očiach demokratického voliča automaticky diskvalifikovaný.

Ako spoločnosť by sme mali mať dostatočne jasno v kritériách testu pokory a konzistentne ich na politikov aplikovať. Má daná osoba schopnosť rozpoznať vlastné obmedzenia a nedostatky? Miluje ľudí viac ako svoje myšlienky? Dokáže nájsť omyl vo vlastnej pravde a pravdu v omyle názorového protivníka? Chápe, prečo boli človeku dané dve uši a jeden jazyk? Vie uznať a napraviť minulé chyby? Ak je odpoveď na ktorúkoľvek z týchto otázok záporná alebo nejednoznačná, ďalšie otázky sú už zbytočné.

Pokora je liekom na pýchu, voči ktorej nie je imúnny žiadny človek. Mnohé problémy, o ktorých denne počúvame a čítame, majú koreň v nedostatočnej pokore. Príslovia ako „pýcha peklom dýcha“ či „pýcha predchádza pád“ nám majú aj dnes čo povedať. Príbeh o babylonskej veži nesie dôležité posolstvo pre všetkých, ktorým záleží na úspešnom budovaní demokratickej spoločnosti.

Nemýľme sa ani sa nestrachujme: pýcha bude skôr či neskôr porazená. Mrakomor sa môže zdať vo svojom hrade neotrasiteľný, ale nakoniec prehrá. Budúce generácie sa budú učiť o pyšnom panovníkovi, ktorý sa vyhrážal dvoma kameňmi a ešte predtým, ako sa stačil zahnať, bol hlasom ľudu donútený zostúpiť z trónu. Čo je dôležitejšie, v demokracii máme možnosť rozhodnúť, kto na trón zasadne – výnimočná výsada a ohromná zodpovednosť.

Úloha zodpovedných občanov je usilovať sa, aby mala pýcha čo najmenší priestor v koridoroch moci, kde môže spôsobiť najväčšie škody. Politická aréna sa nikdy nestane rajskou záhradou, ale každé zlepšenie politickej kultúry bude mať pozitívny dosah na celú spoločnosť. Aby sa tak mohlo stať, pokora musí začať byť vnímaná ako regulatívny princíp politického života.

Čoskoro sa bude rozhodovať o tom, kto zasadne v Prezidentskom paláci. Pokora by žiadnemu kandidátovi hlas demokratického voliča zaručiť nemala, jej absencia by ho však mala vylúčiť z kola von. Len pokorný človek dokáže vnímať politiku – nielen v deklaratívnej rovine – ako službu verejnosti a len taký kandidát je hodný dôvery občana.

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na pripomienky@dennikn.sk.

Komentáre

Teraz najčítanejšie