Najsilnejšie momenty z protestov: Stanke vyzýva Fica, Danka, Bugára aj Kováčika – choďte už do čerta

Herec Richard Stanke

Presne pred rokom zabili dvoch mladých ľudí. Pár dní nato sme sa tu prvýkrát stretli a v tichom proteste si sľúbili, že na Jána a Martinu nezabudneme.

Za ten rok od vraždy vyplávali na povrch neuveriteľné veci, ktoré svedčia o tom, v akej chorej krajine sme žili. Vynárali sa tu rôzne postavy a postavičky – Gajdoš, Krajmer, Trnka, Bödör –, ktoré parazitovali na systéme, ktorý sme aj my v dobrej viere tvorili. To všetko, na čo sa Ján Kuciak snažil vo svojom živote upozorniť, sa naplno vyvalilo až po jeho smrti. Ján, Marek, Monika, Pavlína a ďalší novinári – ďakujeme vám za to, čo robíte, a je nám smutno spolu s vami, keď si predstavujeme, čomu vo vašej práci musíte čeliť.

Nie, stále nepoznáme vrahov Jána a Martiny, ale sľubujeme im tam hore, sľubujeme ich rodičom, príbuzným a priateľom, že v našom tlaku nepoľavíme, pokiaľ ich vrahov nestihne spravodlivý trest. A nepoľavíme, kým sa nám zo smotánky, z parlamentu a z vlády neprestanú vyškierať všetci tí, ktorí zo vzťahov s vrahmi roky profitovali. Kočner v Leopoldove musí byť len začiatok a nie koniec tejto kauzy.

Keď sa dnes vyšetrovanie darí, nie je to vďaka politikom, ale napriek nim. Je to vďaka čestným vyšetrovateľom, policajtom, znalcom, ktorí rovnako ako my chcú žiť v slušnej krajine, kde sú zločinci v base a slušní čestní ľudia v parlamente. Nie naopak!

Jozef Kuciak: Janka sledovali bývalí príslušníci SIS a lustrovala polícia (autorka: Martina Koník)

Pán špeciálny prokurátor Kováčik, pán generálny prokurátor Čižnár, uvedomte si, že toto vyšetrovanie je o dôvere. O dôvere ľudí, ktorá sa nerozdáva na ulici, ale ktorú si musíte vyslúžiť. Čo ešte potrebujete vedieť, aby Kočnerov kamoš, prokurátor Trnka, už nebol viac prokurátorom?! Prečo vám máme uveriť, že práve vy – generálny prokurátor – ste asi jediný človek, ktorý spis Gorila nečítal, a nahrávka, ktorú vám tento Trnka púšťal, vám toľké roky neprišla čudná? Dôveru si nezískate slovami, pán Čižnár, chceme vidieť za vašou prácou činy.

Som rád, že sú tu dnes s nami farmári, a mrzí ma, že si včera od ministerky SNS museli vypočuť pár odporných slov. My si vážime vašu ústretovosť a sme zhrození z príbehov, ktoré nám rozprávate. Vieme, čo pre vás znamená pôda a zem, na ktorej robíte. Smutné však je, že to nevie ministerka pôdohospodárstva ani jej zmätený nekompetentný stranícky šéf Danko, nedopatrením predseda Národnej rady. Práve tí, čo majú najviac v ústach národ, nemajú žiadnu úctu k ľuďom. Pre toto mesto a túto krajinu je väčšia katastrofa každý deň vo vašej funkcii, pán Danko, než jeden farmársky protest.

Páni koaliční politici, dostali ste na frak v komunálnych voľbách a dostanete aj v týchto prezidentských. Danko s Ficom povedali jasne, že sudcov Ústavného súdu by už nemal vyberať prezident Kiska, ale nový prezident, ktorý vzíde z týchto volieb. Fajn, ďakujeme za úprimnosť, vieme, ako sa máme zariadiť. Budeme voliť prezidenta alebo prezidentku, pre ktorú je spravodlivosť a ústavnosť nado všetko. Pán Šefčovič, máte smolu, na váš charakter sa radšej spoliehať nebudeme.

Pán Bugár hovorí, že potrebujú nájsť zhodu na kandidátoch na ústavných sudcov v rámci koalície, a keď ju nájdu, voľba bude tajná. Lámete hodnoty ako svoje charaktery. Nie, páni a dámy z vládnej koalície, Ústavný súd nie je váš ani vašich kandidátov. Ústavný súd musí byť miestom pre tých najčestnejších a najlepších ústavných právnikov, ktorých táto krajina má. Takých právnikov, ktorým ste pred pár dňami hanebným spôsobom ukázali, že si ich vážite menej ako chorobné ambície jedného vášho skrachovaného predsedu Fica.

A nie, páni zo Smeru, tajná voľba, ktorou chcete zakryť vaše podlé dohody na Ústavnom súde, nie je symbolom demokracie, ako stále opakujete. My sme pred 30 rokmi na námestí neštrngali za tajnú voľbu. Štrngali sme za vládu práva, spravodlivosť a slobodu. Za to, čo vy už dávno nie ste schopní tejto krajine dať. A preto vás, páni Fico, Danko, Bugár a Kováčik, znovu vyzývam – choďte už do čerta a nechajte nás slobodne žiť.

Matka Martiny Kušnírovej Zlatica Kušnírová

Chcela by som vám všetkým poďakovať, že ste na výročie smrti mojich detí prišli uctiť si ich pamiatku. Som rada, že nezabúdate.

Poslednýkrát som svoju Maťu objala 9. februára 2018 s tým, že ešte príde. Naposledy som s ňou rozprávala 21. 2. okolo tretej poobede, keď sme sa dohodli, že si večer ešte zavoláme.

Ja som si následne okolo 20.15 spomenula, že som sa s Martinkou dohodla na telefonáte. Keď som jej volala, už nezdvihla. Rozčúlila som sa, kde zas nechala mobil – keď sme boli dohodnuté, tak prečo nedvíha. Tak to bolo vo štvrtok aj v piatok, až kým sa im mobily nevybili.

Vedeli sme, že majú náuku, v práci toho majú veľa a cez víkend sa chystajú na predsvadobnú náuku. Syn mi už vtedy hovoril, aby sme volali políciu. Ja som však nechcela.

Bohužiaľ, mala som ho poslúchnuť a zavolať skôr. Keby nebola náuka, šla by som vo štvrtok do Mače. Keď mi v nedeľu zavolala Jankova mamina, či vieme niečo o Martinke, lebo sa im nevedia dovolať, vedela som, že je zle.

Bola nedeľa večer a mali mať po náuke a byť doma. V tom momente som volala políciu a povedala im, čo sa deje. Poprosila som aj rodinnú známu, ktorá bývala neďaleko, aby sa tam šla pozrieť. Keď volala synovi, že na mieste je polícia a stal sa tam trestný čin, ani v najhoršom sne som si nemyslela, že by ich mohol niekto zastreliť.

Celý život tak ja, ako aj Jankovi rodičia sme ich učili hodnotám. Snažili sme z nich vychovať dobrých a slušných ľudí. Tak veľmi by som chcela vrátiť čas a ochrániť ich. Postavila by som sa pred nich a vlastným telom by som ich ochránila.

Bohužiaľ, čas sa vrátiť nedá. Nedokážem pochopiť, prečo sa to stalo práve im. Oni nikdy nič zlé neurobili, boli to naši anjeličkovia, naše nevinné deti. Vždy zastávali hodnoty, boli slušní a spravodliví. Netúžili po peniazoch, chceli len spravodlivosť. Rovnako pre všetkých.

Stále čakám, že napíšu, že zavolajú. Je to celé ako zlý sen. Zobrali nám naše drahé deti, my už viac nežijeme, len zo dňa na deň prežívame a bojujeme z posledných síl, aby všetci tí, ktorí za to môžu, boli potrestaní.

Preto vás všetkých prosím, stojte pri nás, podporte nás v tomto nedobrovoľnom boji, aby ich vražda bola nezávisle vyšetrená, aby sa vyšetrili všetky kauzy, o ktorých Janko písal.

Toto už nie je len o nich dvoch, o nás – toto je o nás všetkých. Aby budúcnosť vašich detí bola lepšia, treba sa zaujímať o veci, ktoré sa dejú okolo nás. Treba ísť zodpovedne voliť. Treba očistiť tento mafiánsky štát, aby zasa zajtra niekto neprišiel o život. Novinár, ktorý odhaľuje špinu.

Mocní tohto štátu chcú dosiahnuť len to, aby sme boli pasívni a ticho. To sa nesmie stať. V jednote je sila.

Otec Jána Kuciaka Jozef Kuciak

Dobrý deň,

chcel by som vás tu srdečne privítať a zároveň vám poďakovať nielen za dnes, ale za všetky tie stretnutia, ktoré ste tu mali. Poďakovať chcem aj organizátorom týchto stretnutí, iniciatíve Za slušné Slovensko, viem, že si aj kvôli nám vytrpeli dosť, preto som im ešte viac vďačný.

Ja som ten rok prežil zatiaľ v zdraví, ale prvé tri mesiace som ani nekomunikoval. Ale myslím, že nastal čas, aby som mohol aj ja predstúpiť a poďakovať vám osobne.

Lebo za ten rok sa toho udialo veľa.

Keď si zoberieme, že v ekonomike sme dosiahli vrchol a nevedeli ako.

V našej gramatike okrem holej a rozvitej vety vznikla aj takzvaná tretia veta.

Ani to, že doktorandi sa už nemusia namáhať s rigoróznou prácou – stačí len dobre poodpisovať.

Neviem, že či im to zaručí účasť v Národnej rade, ale pokúsiť sa o to môžu.

Najsmutnejšie na tom všetkom je, keď sa približne po roku vyšetrovania tejto vraždy dozvieme, že Janko bol sledovaný nielen príslušníkmi SIS, ale približne v tom čase, keď ho pán Kočner dal sledovať, bol lustrovaný aj v databázach policajných. A keď vyšla najavo komunikácia pána Maznáka s istou nemenovanou osobou, tak do toho dokonca zaplietli aj vojenské spravodajstvo.

Myslím, že každý si o tom môže urobiť vlastný úsudok, v akej demokracii to žijeme a komu sa máme ospravedlniť.

Pozdrav profesora Tomáše Halíka z Prahy

Drazí slovenští přátelé,

na počátku tohoto roku jsme si připomínali půlstoletí od smrti Jana Palacha. Jan Palach obětoval svůj život ve chvíli, kdy se společnosti po ruské okupaci začínala zmocňovat únava a rezignace, pocit, že odpor vůči moci stejně nemá cenu, že je lepší tiše zalézt do soukromí a o veřejný život se nestarat. Tato rezignace umožnila dvacet let „normalizace“ – doby, kdy lhát, krást a kolaborovat bylo „normální“, zatímco občanská odvaha byla považována za bláznovství. Ta doba morálně rozložila velkou část společnosti. Až dvacet let po Janově smrti, v „Palachově týdnu“ 1989, nastaly masové demonstrace, které pak uvedly do pohybu události, které skončily v listopadu téhož roku porážkou komunismu a vítězstvím demokracie. Podobnou roli sehrála pro celé tehdejší Československo i svíčková manifestace v Bratislavě.

Vidím velké analogie se smrtí Jána Kuciaka, který rovněž obětoval život, aby osvítil pravdu. Tentokrát pravdu o těch, kteří vydobytý prostor demokracie třicet let zneužívali ke svým mafiánským praktikám. Spoléhali na to, že společnost bude unavená, zbabělá, rezignující, lidé budou sledovat jen svůj osobní prospěch a veřejný život přenechají nakonec populistům a gangsterům. Politická moc nedokázala dosud jasně rozkrýt celé zázemí Janovy vraždy, protože se ukázalo, že chobotnice oné mafie, na kterou Ján ukázal, má svá chapadla v nejvyšších patrech politiky, policie a justice.

Proto je nesmírně důležité, aby slovenská občanská společnost ukázala svou sílu. Aby ukázala své odhodlání bránit svobodu a demokracii. Proto jsou nesmírně důležité vaše protesty. Kéž Vaše dnešní statečné NE společenskému zlu je stejně jako „Palachův týden“ v roce 1989 nebo svíčková manifestace v Bratislavě počátkem radikálního obratu ve slovenském veřejném životě. Kéž je počátkem vítězství demokracie nad mafiány, kteří mají na rukou krev, i nad jejich spojenci v nejvyšších patrech politiky.

Ujišťuji vás solidaritou mnoha slušných lidí v Čechách, na Moravě a Slezsku. Myslíme dnes na vás a jsme s vámi. Jako to znělo před třiceti lety na našich náměstích: V jednotě je síla!

Herec Martin Huba

Ďakujeme, ak sa to tak dá povedať, vzácnemu Jánovi a Martinke, že sme sa tu stretli, že nám dodali odvahu, že nám dodali mravnosť v nás, aby sme sa tu ocitli.

Neviem, či len ja, ale som presvedčený, že je nás viac – aj tu na námestí v Bratislave, aj na námestiach v ostatných mestách na Slovensku, kde sa ľudia rozhodli stretnúť sa, aby si pripomenuli, čo je to slušnosť. Myslím si, že je nás viac, ktorí nadobudli pocit, že si z nás už dlho niekto robí dobrý deň, že si z nás niekto strieľa a že nás má za hlupákov.

A to stále za hlupákov väčších a väčších, lebo tých drzostí a klamstiev, ktoré sú nám servírované, je stále viac a viac a stále bezostyšnejších a bezostyšnejších.

Veď kto iný, ak nie hlupák, môže uveriť tomu pánovi s pohľadom neprebudeného. Jeho tvrdeniu na tému jeho rigoróznej práce, že ak niekto odpíše 90 percent, je to v súlade so zákonom a svedomím, a so slzami, sám sebou dojatý, oznámi, že je hrdý na nestrannosť komisie, lebo nepoužila termín plagiát.

Kto iný, ak nie hlupák, môže uveriť, že niekto, kto vezme dotáciu na poľnohospodárstvo za vybetónované parkovisko, je slušná dáma, ako sa nám to snažil vysvetliť onen zhavranený brat odpočívajúci z času na čas za oceánom.

Kto iný, ak nie hlupák, môže uveriť, že človek, ktorý chcel rozhádzať a rozdať akýmsi absolútne podvodným kľúčom 600 miliónov eur určených na vedu absolútne podvodným účelovo vytvoreným zoskupeniam – že to je v poriadku, ak po odhalení tohto podvodu je dotyčný menovaný rektorom.

Kto iný, ak nie hlupák, môže akceptovať tú skupinku adolescentných frajerov, ktorú zachytil fotoreportér, ako so svojimi nasprostastými úsmevmi podávajú dôkaz svojej úbohosti – uveličení sebou, svojou politickou genialitou hádzať prázdne hlasovacie lístky. A hádzať túto túžbu a podozrenie, že tí, čo im to zhltnú, sú tiež nasprostastí, nekompetentní alebo ľahostajnosťou otupení.

Dámy a páni, a predovšetkým hovorím k tým frajerom – len aby neprišlo k omylu. Smejúci, uškŕňajúci sa chlapci, ktorí ste s takou nezodpovednosťou pubertiackou ohrozili fungovanie štátu, fungovanie súdu – môžeme vám tu všetci gratulovať a môžeme vám povedať: ste skutočne veľkolepí. Len, mimochodom, prosím vás pekne, môžete vy v noci spať?

Dámy a páni, prišlo k fatálnemu omylu. To, že sme tu, je dôkazom, že ničomu vyššie spomenutému nikto z nás neverí. Nik z nás nie je takým hlupákom, ako si to tí rozosmiati chlapci s tými prázdnymi lístkami želali. Takí hlupáci nie sme.

Všetci, ako sme tu, máme, dúfam, na to a na mnohé ďalšie veci svoj názor. Opierajúc sa o svoj zdravý rozum. Cítime mieru viny, ak by sme mlčali. Cítime povinnosť dať znať, že ak nás niekto považuje za takých hlupákov, sám je asi hlupákom najväčším.

Každý rozmýšľajúci človek má svoju hodnotu. Ale túto osobnú hodnotu treba stále potvrdzovať a obhajovať. Sme tu dnes aj preto, aby sme upozornili, že sme rozmýšľajúci, zodpovední, pobúrení a pripravení nedovoliť mať nás za hlúpych.

Tí úboho rozosmiati chlapci a dievčatá s tými parkingmi, kde má z betónu vyklíčiť pšenica, majú jeden vážny argument – vy ste nás volili, tak nás tu máte. Je to legitímne a v súlade so zákonom.

Ale pozor, nie je to pravda. Pravda by to bola, ak by zvolení vládli tak, ako sľúbili. A to sa, prosím, nedeje.

My máme teraz legitímne právo a povinnosť dobre si rozmyslieť, aký lístok, kam a komu hodíme do urny. Aby tí šarvanci s tými prázdnymi lístkami, aby im tie ich nasprostasté úsmevy zmrzli na tvári.

Toto je veľká prosba: prosím vás, rozmýšľajme, rozmýšľajme, rozmýšľajme a až potom hádžme lístky do urny.

Vedec zo Slovenskej akadémia vied Imrich Barak

Veľmi si cením, že mám možnosť dnes vystúpiť, aj keď ma vôbec neteší, že sme došli tak ďaleko, že už je vedcov možné dostať z laboratórií na protest.

Každý z vás asi postrehol problémy vedcov a učiteľov spôsobené kauzami na ministerstve školstva pod vedením ministerky Lubyovej, nominantky SNS. Sú to kauzy ako obhajoba zjavného plagiátorstva, zmarená transformácia SAV, netransparentné rozdelenie peňazí na vedu a výskum alebo predtým eurofondov. Iróniou je, že za niektoré z týchto chýb podľa pani Lubyovej nesieme vinu my všetci.

Hovoríme o stovkách miliónov eur, ktoré mohli posunúť našu vedu a vzdelanie na vyššiu úroveň.

Aj toto spôsobuje, že vyháňame z krajiny najnadanejších študentov a vedcov.

Trocha optimisticky: mimoriadne ma teší, že občianske iniciatívy sa spájajú a sú tu zástupcovia aj ďalších profesií.

Dúfame a veríme, že smrť mladých ľudí Jána a Martiny prebudila hlavne to dobré, čo v nás je. A že môžeme spoluvytvoriť nie druhé Švajčiarsko, ako je nám niekedy sľubované politikmi, ale takú normálnu a slušnú krajinu. Krajinu, kde sa nevraždia novinári, kde sa nebráni farmárom, aby sa dostali na svoje polia, kde sa nekradne a nezískavajú sa tituly odpisovaním, kde funguje zdravotníctvo, školstvo aj veda.

My všetci tu stojaci chceme svojou každodennou prácou vytvoriť krajinu, kde sa mladí ľudia radi vrátia a kde budeme spoločne radi žiť. Takúto krajinu potrebujeme a o takúto krajinu sa musí každý z nás pričiniť.

Bývalá verejná ochrankyňa práv Jana Dubovcová

Ďakujem všetkým, ktorí ste dnes prišli svojou prítomnosťou podporiť dve rodiny, ktoré dostali ten najťažší úder. Nikto z nás by nikdy nechcel byť na ich mieste. Dostali ten úder iba preto, lebo fatálne zlyhali orgány nášho štátu. Nielen polícia, prokuratúra.

Jánovi Kuciakovi polícia neposkytla ochranu, hoci jej oznámil, že sa mu Marián Kočner vyhráža a zastrašuje ho pre jeho novinársku prácu. Polícia s prokuratúrou sa vtedy z úradnej moci relevantným spôsobom nezaoberali nielen jeho ochranou, ale nezaoberali sa relevantným spôsobom ani obsahom jeho článkov, hoci to vo verejnom záujme určite bolo. Dnes vieme, že, naopak, polícia lustrovala jeho.

Je to neuveriteľné, ale vtedajší premiér býval v byte, o ktorom sa verejne vyjadroval, že ho potrebuje na dôstojnú reprezentáciu, aby k sebe mohol pozývať dôležité zahraničné návštevy. A jeho susedom v dome vtedy bol Marian Kočner. Áno, ten istý človek, ktorý tlačil na novinárov a vyhrážal sa Jánovi Kuciakovi. To všetko naše orgány prehliadli.

Čo sa odvtedy zmenilo? Podľa mňa zatiaľ došlo iba k zmene fasády na našom štátnom dome. Aj to až pod tlakom verejnosti. Teda nie z úprimnej sebareflexie. Preto spôsob vykonávania moci zostal rovnaký. A to je problém, ktorý by sme mali vyriešiť.

V demokracii je to tak, že ľudia zdola vo voľbách odovzdávajú svoju moc svojim zástupcom, ktorí na tomto základe potom moc vykonávajú. Aby títo držitelia moci im zverenú moc nezneužívali, musia byť kontrolovaní zdola aj zhora.

Kontrola zdola je vykonávaná aj prostredníctvom médií, novinárov, aj sťažovateľov, petícií a podobne. Pritom úloha médií je nezastupiteľná. Podľa článku 26 našej ústavy patrí medzi základné práva právo na informácie. Právu na informácie zodpovedá povinnosť verejných činiteľov informácie poskytovať. Ak verejný činiteľ na tlačovej besede rozdelí médiá na protivládne a zrejme teda aj na vládne a takzvaným protivládnym neodpovedá na otázky, vždy treba zbystriť pozornosť. Je to totiž z jeho strany odmietnutie kontroly výkonu moci, odmietnutie povinnosti zodpovedať sa za spôsob a obsah vykonávania moci a je to flagrantné porušenie povinnosti poskytovať informácie verejnosti. A to sa pred vraždou Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej stávalo bežne a bežne to ostalo bez odozvy.

Zhora vykonáva kontrolu základných rámcov dodržiavania ústavnosti Ústavný súd.

Dnes, rok po vražde investigatívneho novinára, leží v Národnej rade Slovenskej republiky pre médiá likvidačná novela tlačového zákona, ktorá má zabrániť novinárovi, aby bol ako Ján Kuciak, a vydavateľovi, aby jeho článok vydal. Pred našimi očami sa zároveň odohráva boj o to, aby Ústavný súd obsadili iba „naši“ sudcovia, a je jedno, že na určitý čas to znamená aj významnú nefunkčnosť tohto súdu. Vrátili sa aj útočné vyjadrenia voči novinárom, aj bolestínske tlačovky, aj slovné útoky kriminalizujúce oponentov. Nedajme si vlakmi a obedmi zadarmo a rekreačnými poukazmi lacno odviesť pozornosť od skutočných hodnôt právneho štátu, ktorými sú sloboda a demokracia. Vždy si pripomeňme, že v živote nič nie je zadarmo. Vyšetrenie vraždy Jana a Martiny je psia povinnosť štátu. Ale to nestačí.

Karolína Koščová Stach, ktorá žije a pracuje v Bruseli

Dobrý večer všetkým! Dovoľte mi podeliť sa s vami o to, čo ma tento rok naučil.

Takto pred rokom by som tu nestála. Nadávala by som pri kauzách, chodila by som voliť a dúfala, že nejak pomaly sa naša spoločnosť bude zlepšovať. Veď to nie je také zlé.

Február 2018 ma však vyliečil a ukázal, že v takejto ignorancii a bezohľadnosti sa žiť nedá. Toto vytriezvenie muselo stáť život dvoch ľudí. Obyčajných, pracovitých, našich.

Dnes tu preto stojím o jeden rok a poznanie bohatšia. Prvým poznaním je, že klamstvo, zlodejina a zloba sa prehliadať nemajú a nesmú. A je úplne, ale úplne jedno, kto ich pácha. Je jedno, či je z tej alebo onakej strany. Nie. Neexistuje.

Tým druhým poznaním je, že slušnosť je každodenná výzva. Nik nie je dokonalý a každý robíme chyby. Slušnosť však spočíva v tom, že pravda je len jedna a nedá sa zahovoriť a prekričať. Nedá sa privlastniť zlostnými tlačovkami. Pravdu neoklamete.

Tým tretím poznaním je, že kým pred rokom by ste mi toto odsúhlasili a možno pokývali hlavou, že fajn, veď dobre, dobre, tento rok mnohí z vás opakovane prekonali vlastné pohodlie a vyšli von do ulíc.

Mnohí prísť nemohli. Mnohí sú v práci, žijú mimo okresných miest, sú na týždňovkách alebo jednoducho nemajú energiu na aktívny občiansky život. Napriek tomu však ctia rovnaké zásady ako my tu. Prosím, nezabúdajme na nich.

Môžeme mať odlišné názory, môžeme byť veriaci, neveriaci, pravičiari, ľavičiari, centristi, bez práce, bez domova, bohatí či v núdzi. Toto všetko môžeme byť, a predsa nás môže spojiť jedno veľké presvedčenie.

Dá sa to inak, dá sa to lepšie. Je mi nesmierne ľúto, že tomu všetkému predchádzala smrť.

O to pevnejšie nech je, prosím, naše presvedčenie.

Ubezpečujem vás, že je normálne nekradnúť, je normálne ctiť si pravdu a je normálne mať rád a odmietať nenávisť.

Takto žijú normálni a slušní ľudia a ja som rada, že je vás tak veľa.

Novinár Konštantín Čikovský

Som novinár, editor – to znamená, že celý deň si niečo čítam, celý deň niekoho počúvam, snažím sa veci aspoň trochu pochopiť.

Či chcem, alebo nechcem, dozvedám sa veľa šialených, väčšinou škaredých príbehov. Do novín a na web sa z nich dostane máločo, niekedy vôbec nič.

Ale aj nepublikované príbehy nám novinárom ostanú v hlave a robia tam zle.

Pozor, nejde mi o to, aby ste nás ľutovali. Je to naša práca, milujeme ju a v poslednom čase nám za ňu dosť ľudí ďakuje.

Vďaka za to. (Niet za čo.)

Ide mi o niečo iné.

Ja som sa za 20 rokov, čo robím novinára, naučil, že:

• aj keď svet vyzerá úplne strašidelne,
• aj keď na takmer každú známu osobu niečo viete,
• aj keď každý deň vidíte, ako silným a vplyvným ľuďom nie je zle z toho, že rozprávajú niečo úplne iné, ako robia, a myslia si, že inak sa to nedá robiť,

aj vtedy je veľmi dôležité rozoznávať, že nie všetci sú rovnakí.

Nie všetci politici sú rovnakí.

Nie, nie sú to rovnakí lumpi – ani zďaleka nie sú všetci politici bábky.

Nie všetky médiá klamú. Naopak, väčšina médií neklame.

Nie všetci novinári počúvajú, čo si želá ich majiteľ. Naopak, väčšina aj slovenských novinárov sa stará o to, čo si želajú ich čitatelia.

A, naopak, treba byť extrémne podozrievavý, keď vám niekto hovorí, že všetko je rovnako čierne, všetci ľudia tam hore, tam v Bratislave, tam vo vláde, tam v parlamente, sú rovnakí egoisti. Nie sú.

Jeden aktuálny príklad: je tu dnes s nami slovenský prezident. Náhodou ho poznám, sympaťák, čestný, ale tiež nie je dokonalý.

Ako novinár som aj podrobne skúmal, čo robil so svojimi daňami.

A vyšlo mi z toho to isté, čo daňovému úradu – že úplný anjel určite nie je.

Preto firma nášho prezidenta musela doplatiť dane a pán prezident si pri spomenutí na tú tému musí znova užiť štipku vlastnej hanby.

Lenže my všetci sme ohrození tým, že niekto nám chce nahovoriť, že pán prezident je ako Bašternák.

Pretože ten niekto chce, aby sa ho prezident zľakol.

Chce, aby sme si my ostatní mysleli, že všetci tam hore sú rovnakí.

Tomu človeku by vyhovovalo, ak by sme uverili, že všetci sú ako Bašternák.

Lebo keby to tak bolo, tak by bolo normálne aj u Bašternáka bývať a akože mu platiť nájomné.

Priatelia, vnímajme rozdiely.

Napríklad máme na Slovensku doteraz politika, ktorý sa nehanbil chodiť za prezidentom a nenápadne sa mu vyhrážať, že ak mu nesľúbi miesto predsedu Ústavného súdu, tak naňho pošle prešovskú prokuratúru a políciu, a začnú stíhať najprv jeho kolegov, potom jeho brata a potom v lete, keď už prezident nebude prezidentom, tak aj jeho.

Tá ponuka je: buď rovnaký ako my, kšeftuj aj s ústavnými funkciami, a my ťa zoberieme medzi seba a nič sa ti nestane, nikdy viac ti už nepríde žiadna daňová kontrola, veď sa nejako dohodneme.

A keď týmto ľuďom neustúpite, tak skúsia aj tak verejnosť presvedčiť, že všetci sú rovnakí. Že napríklad prezident je ako Bašternák.

Nie je to banalita. Hlúposť a klamstvá neprichádzajú skokmi, len sa tak pomaly rozliezajú, keď nie sme pozorní.

Keď sme veľmi nahnevaní, tak nevládzeme rozoznávať medzi lepšími a horšími – a vtedy nás tí najhorší dokážu ovládať.

Nedajme sa ovládať, rozoznávajme odtiene, rozmýšľajme, v čom sú rozdiely, neuverme, že všetci sú zlí.

Lebo inak nás naozaj dostanú.

Herečka Zuzana Porubjaková

Môj otec tu stál pred 30 rokmi, v roku 1989. Bojoval za pravdu, za lepšiu spoločnosť a aj vďaka nemu a tisíckam ďalších som ja mohla žiť slobodne. Aj vďaka tomu, že tu ľudia na námestí stáli, sa veci zmenili a ja im za to ďakujem.

Ale už rok sa mi zastavuje rozum nad tým, ako je toto všetko možné. Ako je možné, že zavraždili dvoch krásnych mladých ľudí, ktorí hľadali pravdu, ktorí vo svojej čistote nemysleli len na seba, ale na celú spoločnosť a túžili zmeniť svet k lepšiemu. Ako je možné, že je niekto schopný zabiť dvoch nevinných ľudí a nie je za to potrestaný. Ale to sa pýtame všetci a budeme sa pýtať, kým nám niekto nedá odpoveď.

Chcem vám poďakovať za vytrvalosť, súdržnosť, za to, že stojíte tu na námestí a nezostali ste sedieť doma, komentujúc celé toto zhromaždenie tak, že aj tak sa nič nezmení, a otázkou: „Tak načo?“

Načo? Nato, aby nám nevraždili deti. Nato, aby sme sa nebáli vravieť pravdu. Nato, aby naše deti žili v slušnej spoločnosti a aby sme mohli tú chvíľu, čo tu sme, žiť šťastne, bez strachu a zla.

Tato, stojím tu za teba, lebo viem, že ty by si tu stál. Janko a Martina, za vás tu stoja dnes všetci títo ľudia. A nielen tu – stoja na celom Slovensku a aj na svete.

Myslím si, že zmeníte svet. Pretože ste boli veľkí ľudia. A pomaličky sa to už deje. Pozeráte sa na to zhora a my budeme kričať a volať o spravodlivosť tak dlho, ako sa bude vyžadovať, a tak silno, aby ste nás hore v nebi počuli.