Denník N

Wlachovského Grendel, Grendelov Wlachovský

Lajos Grendel zažil spolu s nami, čo Ernest Hemingway nazval krátkym šťastím. Nikdy mu však neuveril, na to predupalo svetom, v ktorom žijeme, priveľa násilníkov.

Lajos Grendel doslova vpadol do slovenskej literatúry. Vyzerá to paradoxne, keď to hovorím o maďarskom spisovateľovi – ale bolo to tak. Keď vyšiel v roku 1985 pod názvom Odtienené oblomky vo vydavateľstve Tatran triptych próz Ostrá streľba – Odkundesi – Odvodeniny z rokov 1981, 1982 a 1985, bolo zrejmé, že na slovenskej literárnej scéne sa objavil maďarský autor, žijúci na Slovensku, druh slovenských rovesníkov, ktorí práve chystali svoj druhý nástup: Pavel Vilikovský, Rudolf Sloboda, Pavel Hrúz, Alta Vášová, Dušan Mitana, Jozef Puškáš.

Autori, začínajúci v šesťdesiatych rokoch ako radostná postmoderna, sa ocitli v ďalších dvadsiatich rokoch celkom neradostne na okraji alebo za okrajom slovenskej literatúry, ale tak som ich nazval koncom osemdesiatych rokov, netušiac, že pojem postmoderny voviedol do slovenskej literatúry dvadsať rokov predtým Štefan Moravčík. Nechajme však nešťastnú postmodernu na pokoji a pripomeňme už len to, že ku Grendelovi pribudli postupne Gábor Farnbauer, Alfonz Talamon a Péter Hunčík, ale to je už iný príbeh.

Výberové literárne príbuzenstvo

Lajos Grendel bol v osemdesiatych rokoch ironikom medzi ironikmi a oneirikom medzi oneirikmi. Bol spáčom a snivcom a zo spánku sa smial. Snívali sa mu intertextuálne literárne sny, hoci ani tomu sa tak vtedy nehovorilo. Bol aj autorom metaleptickým, ale vertikálnemu usporiadaniu naratívu, čiže spôsobu rozprávania, zmenám optiky, výmenám perspektív a ohniskových vzdialeností sa tak vtedy tiež nehovorilo.

Bolo to však v každom prípade výberové literárne príbuzenstvo, a to bolo viac ako elementárna jazyková príslušnosť. Tak sme ho odvtedy vnímali a patril k nemu aj Karol Wlachovský ako súčasť cyklistického tandemu Grendel – Wlachovský. Lebo my s výnimkou jedného prozaického textu, ktorý preložila Eva Kroupová, poznáme len Wlachovského slovenského Grendela, aj s tou slovenskou vidieckou lexikou ako z Mikszátha, o ktorej nevieme, či je Grendelovou alúziou na Mikszátha, alebo Wlachovského prekladateľským sprítomnením slovenského literárneho jazyka tých čias; ale Judit Görozdy hovorí, že je to aj – aj.

Nech je to však akokoľvek, tandem Grendel – Wlachovský fungoval až do Grendelovej smrti. Ako som povedal Karolovi na Lajosovom pohrebe v štýle Lajosových próz a Nadsamca Alfreda Jarryho, kde je účastníkom súperenia medzi lokomotívou a bicyklom s piatimi cyklistami aj jeden mŕtvy pedálujúci cyklista, od Lajosovej smrti bicykluje na tandeme so živým Wlachovským aj mŕtvy Grendel.

Žičlivá súčasť maďarskej aj slovenskej literatúry

Lajos Grendel.
Foto – Peter Procházka

Lajos Grendel sa stal vtedy žičlivo súčasťou maďarskej aj slovenskej literatúry. Zazipsoval sa do nich, čo je len nešikovný pojem na ich vzájomný prienik a prelínanie. Jeho vyvrcholením bola zrejme spoločná prozaická dvojkniha, Slovenský Casanova Pavla Vilikovského a Okno po erotických snoch Lajosa Grendela z roku 1991, ktoré boli nastavené proti sebe ako prevrátené zrkadlá.

Vtedy to vyzeralo radostne a uvoľnene. Traumy Maďarov, žijúcich na Slovensku, som spoznal až neskôr. Napríklad, keď sa ma Lajos pýtal v novembri 1989, či môže hovoriť na Námestí SNP na tribúne po maďarsky bez toho, aby sa mu vysmiali.

Vôbec som o niečom takom neuvažoval a ostal som zaskočený, ale ubezpečil som ho, že môže. Vystúpil, tlieskali mu a celý šťastný mi hovoril, že neveril, že niečo také môže zažiť. Bol to kratučký okamih, ale bol. Tak ako nechcel veriť, že maďarský spisovateľ žijúci na Slovensku môže byť predsedom slovenského centra P.E.N. Mohol, ale klub po ňom prešiel do rúk slovenských niktošov a upadol do bezvýznamnosti.

Triadický autor

Lajos Grendel je zrejme aj vďaka Karolovi Wlachovskému triadickým autorom, lebo zoskupoval až obsedantne jeho texty do trojíc, triptychov a trilógií.

Neviem celkom presne, či prozaik Grendel písal celý život texty ako možné trojdielne oltáre, alebo či v tom bola v prvom rade Wlachovského hra s mágiou čísla tri (Judit Görözdy, ktorá sa spolu s Renátou Deákovou a asi aj Gabikou Magovou venuje u nás Grendelovmu dielu najintenzívnejšie, podotýka, že za tým bola zrejme aj maniakálna túžba slovenských literárnych vedcov 70. a 80. rokov po veľkých románových epopejách), alebo niečo oveľa praktickejšieho, možno aj náhodného a príležitostného, či maniera, ale tak to nakoniec dopadlo.

Také sú podľa Wlachovského usporiadania nielen trojdielne Odtienené oblomky, ale tak je to aj s Grendelovou trilógiou o Novom Honte, ktorý by sa mohol v maďarčine volať Új Hunt, keby sa nevolal ináč, akože napokon aj v slovenčine dostal makaronistické pomenovanie New Hont, také príznačné pre hybridné deväťdesiate roky.

Vyklonený región

Karol Wlachovský.
Foto – Peter Procházka

Lebo nešlo len o špecifický okrajový, pomedzný literárny región, ktorého časť patrí topograficky do Slovenska a časť do Maďarska, a historicky do Uhorska, región vyklonený na dve strany hranice, nepatriaci poriadne tu ani tam.
A keďže sú Grendelove Levice na okraji Hontu, jeho literárny región je minimálne dvakrát okrajový, čo tvorí double bind, dvojitú slučku jeho stredoeurópskych a európskych próz.

Tu sa nemôže uskutočniť Turnerovo zasvätenie a vzniknúť nové spoločenstvo družnosti. Taký je však nielen región Lajosa Grendela, ale aj Ladislava Balleka a Pétera Hunčíka a podobne si vytvoril svoj literárny región z Dolného Kubína a zo Šale Ján Johanides, zo Šaštína a zo Záhoria Dušan Dušek a na iný, rustikálny spôsob aj Štefan Moravčík, a ešte na celkom iný, východný spôsob Václav Pankovčin a jeho nasledovníci.

Šlo o hybridnosť, o pomiešanie všetkých možných vrstiev času, ktoré dupotali bez nejakého veľkého pričinenia občanov New Hontu, ale aj celej strednej Európy dejinami, ale aj o všetky možné prevrstvenia priestorových súradníc meniacich sa štátov, o hybris, spupnosť a „navonok prejavovanú pýchu, domýšľavosť a aroganciu, drzé konanie a vystupovanie, ktoré vyvolá trest bohov, ktorý následne postihne celú spoločnosť“.

Grendel zažil spolu s nami, čo Ernest Hemingway nazval krátkym šťastím. Nikdy mu však neuveril, na to predupalo svetom, v ktorom žijeme, priveľa násilníkov a nájazdníkov. Svedčia o tom poviedky, ktoré zahŕňajú Grendelovu vyše štyridsaťročnú poviedkovú tvorbu, a do záverečnej triády ich opäť vyskladali Lajos s Karolom a nazvali ju rozmarne Obsažné batožiny.

Cyklický stredoeurópsky čas

Asi najviac o tom vypovedajú dve poviedky, tvoriace dva konce oblúka Grendelovej tvorby: Obsah kufrov z roku 1984 a Deň dlhý dvadsať rokov z roku 2015. Tá prvá zakladá Grendelovu celoživotnú poetiku, tá druhá jeho koncepciu cyklického stredoeurópskeho času, v ktorom po veľkom rozmachu dochádza vždy k normalizácii, keď sa všetko „vráti do vyšliapaných koľají“. Lajos tak nevidel len roky 1968 a 1989, ale aj súčasné Slovensko.

Lebo on nebol skeptikom, ale ako neveriaci Tomáš neveril ani vlastným očiam. Nakoniec, aj to maďarsko-slovenské spoločenstvo stredoeurópskej družnosti, ktoré sa utvorilo v osemdesiatych rokoch, pominulo a nahradila ho nevľúdnosť V4.

Ak hľadáme metaforu pre tandem Grendel – Wlachovský, možno by sa lepšie ako stredo­európsky moment opakovaného nezdaru hodila metafora posledných Grendelových poviedok, ktoré sa najčastejšie končia tým, že čitateľ napokon nevie, či sa to všetko stalo naozaj, alebo či to bol len opar a sen.

Grendelov oneirizmus pochádza zo Shakespearovej Búrky a z monológu starého Prospera: „Z rovnakej látky sme, z akej spriadajú sa// sny a život je len ostrovček, // zo všetkých strán obklopený spánkom.“ Akosi za Prosperom tušíme Grendelovo ultima ratio: že život „je predstavenie, na konci ktorého sa celý svet rozplynie a všetko, čo je na ňom, zmizne, ako tento pominuteľný výjav – ani zdrap hmly po ňom neostane“.

Odznelo v Maďarskom inštitúte 13. februára 2019

Teraz najčítanejšie