Denník N

Horský šéfoval v auguste 1968 rozhlasovému spravodajstvu, ilegálne vysielali ešte desať dní po vpáde

Foto - Post Bellum
Foto – Post Bellum

Po invázii vojsk Varšavskej zmluvy ho z funkcie šéfredaktora Hlavnej redakcie spravodajstva odvolali, potom sa už k živému vysielaniu nikdy nedostal.

Už ako dieťa prežívajúce druhú svetovú vojnu sedával s celou rodinou pri rádiu a počúval stanice Londýn, Moskva, Bratislava či Viedeň, ktorú bolo v Devínskom Jazere pri hraniciach s Rakúskom počuť najlepšie. Vtedy však ešte nemohol vedieť, že práve práca v rozhlase v roku 1968 výrazne poznačí jeho život.

Autor literatúry faktu, publicista, rozhlasový redaktor, archivár a kronikár Štefan Horský sa narodil 1. septembra 1929 v Stupave. Jeho mama pochádzala z Palárikova a pracovala u grófa Károlyiho v kaštieli v Stupave, kde sa zoznámila aj so Štefanovým otcom. Keďže otec získal miesto železničiara, mladí manželia sa usadili v strážnom železničnom dvojdomčeku pri marcheggských mostoch.

Horský s bratom a so susedom. Foto – Post Bellum

Rakúske pohraničie počas vojny

Mladosť pamätník prežíval v strategickom trojuholníku železničných tratí Devínska Nová Ves – Devínske Jazero – Marchegg v blízkosti rakúskych hraníc. Mladý Štefan sledoval s bratom vlaky smerujúce do Prahy či Viedne a ako syn železničiara vždy vedel, kedy ide vo vozni prezident Tomáš Garrigue Masaryk alebo iná dôležitá osoba.

Staňte sa súčasťou putovnej výstavy námestiami Slovenska. V súčasnosti nemáme na výstavu „ani cent“ a je nám vážne clivo, ak je iba v sklade. Vďaka vám ju budeme môcť aktualizovať a putovať s ňou naprieč Slovenskom.

Príbehy 20. storočia prinášame na námestia už od roku 2015. Zdokumentovali sme stovky príbehov skutočných hrdinov, ktorí ani v najťažších chvíľach nezabudli na svoju ľudskosť.

V Post Bellum sa snažíme, aby ich spoznali tisíce ľudí. Preto chceme pokračovať v putovaní Príbehov 20. storočia mestami a dedinami naprieč Slovenskom. Aj vy nám môžete pomôcť, aby pamäť národa nebledla!

Podporiť nás môžete na startlabe.

Pred začiatkom druhej svetovej vojny sa do susednej polovice domu, kde bývala trojčlenná mladá rodina, nasťahovali dvaja Nemci, ktorí mali sledovať marcheggské mosty. Prístupové železničné cesty strážili až do februára 1945.

V roku 1941 si Štefanov otec ako štátny zamestnanec musel do mesiaca zmeniť cudzo znejúce meno Hason na slovenské. Inak by prišiel o prácu a rodina by sa musela zo železničiarskeho dvojdomu vysťahovať. Z Hasona sa stal Horský.

Foto – Post Bellum

„Najdramatickejšie boli chvíle, keď sa dovalil nemecký front. Nemeckí dôstojníci, poručíci a esesáci boli v našej izbe na poschodí a my sme boli dole v pivnici. Jednoducho prišli k nám a bez pýtania sa nasťahovali do spálne. Odtiaľ riadili streľbu proti Rusom v Marianke a Záhorskej Bystrici.”

Keď na jar 1945 Sovieti zatlačili nacistické vojská a dostali sa až k ich domu, prichádzalo bombardovanie zasa z druhej strany – od Nemcov z Marcheggu. Ako chlapec bol aj svedkom sovietskeho poľného súdu. Vojsko rozložené na priestranstve pred ich domom rozhodlo, že šesť nemeckých zajatcov popravia. Nažive nechali len jedného Rakúšana, otca piatich detí, ktorého poslali po železničnej trati pešo domov.

Štefan už ako stredoškolák spolu s vysokoškolákmi od septembra 1944 do marca 1945 kopali v Devínskej Novej Vsi protitankové zákopy. Dňa 6. decembra 1944 Spojenci bombardovali Devínsku Novú Ves. Vďaka silnému vetru trať takmer nepoškodili, dedina však bola zdevastovaná. Odstaviť trať sa im nepodarilo ani na druhýkrát.

Cesta k rozhlasu

Mladý Štefan dochádzal z Devínskeho Jazera najskôr do školy v Stupave, potom do Devínskej Novej Vsi a neskôr na Obchodnú akadémiu v Bratislave, kde v roku 1948 zmaturoval.

Dva roky pred vojenskou službou na Šumave pracoval ako účtovník a stenograf v Slovenskej hypotečnej a komunálnej banke v Bratislave. Počas vojenčiny sa zoznámil so športovým redaktorom v rozhlase Rudolfom Gallom, čo ho viedlo k tomu, aby sa hneď po návrate z vojny vybral na konkurz do Československého rozhlasu v Bratislave.

„Keď som povedal, že som ako mládežník v roku 1947 pomáhal v Juhoslávii budovať železnicu Šamat – Sarajevo, mysleli si, že majú zväzáckeho zamestnanca prvej triedy. Zobrali ma. Ja som však od všetkých funkcií dával ruky preč,“ smeje sa Horský.

Do Slovenského rozhlasu nastúpil v roku 1952, kde sa stal redaktorom. Neskôr popri zamestnaní vyštudoval na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského odbor novinárstvo. Venoval sa najmä spravodajstvu, no stál pri zrode relácií Dobré ráno a Konečne sobota, čiže živého „príhovorového“ vysielania.

Prišla éra televízie, rozhlas musel reagovať. Štefana vyslali na študijný pobyt do Berlína, aby sledoval nemeckých kolegov pri živom vysielaní v relácii Guten morgen. Ako rozhlasový redaktor výborne ovládal stenografiu, pričom jeho doménou bola práca v teréne.

V roku 1967 bol zvolený za šéfredaktora Hlavnej redakcie spravodajstva Slovenského rozhlasu. V Bratislave začali vysielať naživo, hoci Praha až do roku 1971 živé vysielanie odmietala.

Relácia Dobré ráno naživo, respondentom bol pán Ráno. Foto – Post Bellum

Invázia

Všetko však zmenil vpád vojsk Varšavskej zmluvy do Československa. „Šofér išiel o polnoci do denníka Smena po obťahy, z ktorých sme pripravovali najnovšie správy, a oproti nemu šli tanky. Zastali a vyhadzovali letáky. Šofér to schmatol a zistil, že sú to Rusi. Bežal do rozhlasu a volal mi, keďže som bol jeho nadriadený. Hovorím, že čo to je za volovinu, a on začal čítať: ‚Daragie druzia, u vás kontrarevolúcia a my prišli zachrániť!… A tak ďalej. To rozhadzujú Rusi, je toho plný most. Otvor si okno.‘ Otvoril som ho a počul som hrmenie. Utekal som do rozhlasu. V ten deň sme ešte normálne fungovali do pol štvrtej a potom nás vyhnali.“

Spomína tiež, že vchod do rozhlasu na Zochovej ulici strážili sovietski vojaci. Pred vchodom sa zhromaždilo asi 500 ľudí, Štefan ich upokojoval a poslal ich protestovať pred ÚV KSČ. Horský mal informácie aj od pražskej redaktorky Magdy Kolárovej, ktorej manžel bol plukovník v Československej armáde a dôverne sa poznal s generálom Ludvíkom Svobodom.

„Kolárová mi hneď ráno v istých heslách naznačila, že Dubček skonštatoval: ‚Všetko je stratené.‘ Aj keby nás však niekto počul, nemohol by rozumieť, čo mi hovorí.“

Vysielať im však nikto nezakázal. Ďalej si s kolegami plnili povinnosť informovať ľudí. Uvedomili si, že pred dvanástimi rokmi prežívali intenzívne udalosti v Maďarsku. Československý rozhlas mal vtedy v Budapešti redaktora, ktorý videl maďarské povstanie na vlastné oči. Mysleli na to, že sú to vlastne tie isté tanky ako v Maďarsku, ktoré prišli teraz na Slovensko. V tom momente sa zorganizovali.

Rozhodujúce však bolo, že spojári sa napriek zákazu pridali k reportérom. Okrem aktuálneho diania v uliciach „rozhlasáci“ odvysielali aj štátne vyhlásenia prezidenta Svobodu, predsedu vlády Černíka a prvého tajomníka ÚV KSČ Dubčeka, ktorí vstup sovietskych vojsk označili za porušenie základných noriem medzinárodného práva.

Foto – Post Bellum

Dôsledky normalizácie

Ilegálne vysielanie trvalo desať dní  a realizovali ho z viacerých miest. Ekonomický námestník už mal dopredu pripravené, do ktorej školy alebo podniku pôjdu vysielať. Na rôzne miesta sa presúvali podľa situácie.

Štefan prespával aj u susedov alebo známych, keďže viacerí sa obávali o jeho bezpečnosť. Situácia sa však postupne „upokojovala“, spoločnosť po čase rezignovala, až prišlo k „normalizácii pomerov“.

Štefana Horského, ako aj ostatných čakal návrat do práce a začiatok preverovania postojov z augusta ’68. Všetky dokumenty spojené s ilegálnou činnosťou boli nahádzané do čiernych vriec a nikdy viac sa neobjavili.

„Rok sa to vaľkalo. Museli sme písať 40-stranové správy o tom, ako to bolo. Začali zisťovať, kto a akým dielom bol vinný.“

Štefan bol dokonca aj predvolaný ako svedok na súdny proces s Perlou Karvašovou, ktorá dobrovoľne odmietla odísť z rozhlasu. Nakoniec sa súdne pojednávanie zrušilo.

„Rozhodlo sa, že v žiadnom prípade nepripadá do úvahy, aby bol niekto potrestaný za vysielanie z roku 1968, lebo vedeli, že by to právne neobstálo. Takže sa hľadali reorganizačné opatrenia. Šesťdesiat ľudí prepustili a začali prijímať ľudí z ulice. Vedúceho rozhlasových novín prišiel robiť káder z JRD Lamač,“ objasňuje Štefan Horský, ktorého v roku 1968 odvolali z funkcie šéfredaktora, odstavili od rozhlasového mikrofónu a preložili do Metodicko-výskumného kabinetu.

„Z Prahy prišli sťažnosti, že v Bratislave je v rozhlase zamestnaný voľajaký Horský, ktorý vysielal v auguste 1968. Tak sa hlasovalo a všetci boli za to, aby som odišiel. Ešte sa mal vyjadriť aj riaditeľ Kováč. A ten povedal, že on dáva za mňa záruky. Nevedel som o tom.“

Riaditeľ rozhlasu si ho totiž pamätal z jedného z mnohých seminárov, ktorými každý týždeň zaškoľoval nových pracovníkov a oboznamoval ich s fungovaním a úlohou rozhlasového spravodajstva. Záruky za neho musel dávať aj nasledujúce štyri roky.

Napriek tlaku na svoju osobu pracoval Štefan ďalšie dve desaťročia v Metodicko-výskumnom kabinete. Venoval sa rozhlasovej teórii, jej aplikácii v praxi a sčasti aj rozhlasovému výskumu. Publikoval odborné práce na témy z oblasti rozhlasu, ktoré mohli vyjsť len interne.

Ako kompenzáciu a tak trochu z hnevu vydal neskôr knihy spomienok o rozhlase Vidieť svet ušami (1988), Dívaj sa ušami (2004) a Rozhlas nesmie mlčať, ktorú napísal spolu s Martinom Bakossom (2009).

Jeho memoáre však presahujú osobné zážitky a opierajú sa aj o historické pramene a neskoršie poznatky. Vďaka jeho kronikárskej dôslednosti sa tak čitateľ môže bližšie oboznámiť s vývojom československého rozhlasu v jednom z najťažších období počas komunistického režimu.

 

Post Bellum SK je nezávislá občianska iniciatíva, ktorú financujú predovšetkým drobní darcovia.

Pomôžte aj vy! Staňte sa členmi Klubu priateľov Príbehov 20. storočia alebo pošlite jednorazový dar na účet SK12 0200 0000 0029 3529 9756.

Pridajte sa k nám! Čím viac nás bude, tým väčšie spomienkové dedičstvo zachováme pre naše deti.

Aj s vašou pomocou môžeme kontaktovať pamätníkov!

Príbehy 20. storočia sú projekt neziskovej organizácie Post Bellum SK.

Združuje stovky prevažne mladých ľudí, ktorí zbierajú spomienky pamätníkov. Nahrávajú rozhovory, digitalizujú fotografie, denníky, archívne materiály a ukladajú ich do medzinárodného archívu Pamäť národa.

Ak aj vy máte tip na zaujímavého pamätníka, napíšte na [email protected].

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Príbehy 20. storočia

Slovensko

Teraz najčítanejšie