Denník N

Čo oslabí Fica? Odpovedajú Breiner, Nicholson, Leško, Ondřejíček a ďalší

Ilustrácia - Vizár
Ilustrácia – Vizár

Nové čísla z prieskumov verejnej mienky, najmä preferencie Smeru, možno čítať viacerými spôsobmi.

Oslovili sme komentátorov, publicistov a sociológov s otázkou: Ani kauza Váhostav výraznejšie neotriasla popularitou Smeru. Čo by sa muselo stať, aby sa to stalo? Prečítajte si 11 odpovedí.

1. Adam Znášik: Voliči Smeru ešte nemajú prijateľnú alternatívu

Ostatný prieskum Focusu po dlhšom čase rozprúdil krv v atrofovaných končatinách slovenského politického diskurzu. Prvý zaregistrovateľný a merateľný prepad Smeru ponúka množstvo priestoru na interpretácie.Samotný prepad bude zaujímavý, až keď ho potvrdí ďalší prieskum a zistíme, či je to len náhly výkyv alebo nebodaj trend. V každom prípade, už len teoretická možnosť, že Smer vie aj klesnúť, prispeje k intenzívnejším úvahám, aké možnosti vlastne existujú.

[poll id=“106″]

Smer má za sebou asi najťažší polrok svojej existencie. Pod takouto paľbou bol naposledy, keď sa objavil hlas podobný hlasu. Nemožno očakávať, že aj po kauze Váhostavu začnú strane voliči ubúdať geometrickým radom. Voliči Smeru sú síce pomerne rôznorodá, no pevne pripútaná skupina ľudí. Robert Fico sa premiérskej funkcie ujal pred deviatimi rokmi a Radičovej intermezzo už aj sentimentálni pamätníci vnímajú skôr ako krátku epizódu. Ľudia si skrátka len ťažko vedia predstaviť, že by premiérom mohol byť aj niekto iný. Jediný, kto o tom aspoň rozpráva, je desaťpercentný Radoslav Procházka, ktorý tak stále zaostáva za svojím potenciálom naznačeným po prezidentských voľbách.

Na to, aby voliči začali od Smeru húfne odchádzať, potrebujú nejakú pre nich prijateľnú alternatívu a tú ešte stále nemajú. Aktuálne kauzy tak nespôsobujú masový voličský odlev, ale značne oslabujú ich pevnosť. To je pre stranu nepríjemné nielen pre nižší volebný zisk, ale aj pre inú vec, ktorú ukázal prieskum Focusu.

Podľa neho by sa totiž do Národnej rady dostalo veľa strán, ktoré sú na hranici zvoliteľnosti. To značne komplikuje koaličné vyjednávania a Smer by tak do vlády potreboval až dvoch partnerov. Takýto výsledok je pravdepodobnejší pri nižšej volebnej účasti, z ktorej budú profitovať práve strany s malým, ale disciplinovaným elektorátom – SaS a SMK. Pre ďalších je to nepríjemná situácia, pretože im opäť hrozí, že síce budú v parlamente, ale naďalej ako „planktón“, ktorý je ledva schopný vytvoriť poslanecký klub. Navyše, aktuálna skúsenosť ukazuje, že čím je klub menší, tým väčšia je pravdepodobnosť, že sa rozpadne na atómy, čo je extrémne nepríjemné aj pre politické strany, ktoré myslia aj za horizont aktuálnych volieb. Fakt, že pri takomto výsledku je akákoľvek alternatíva vlády bez Smeru absolútna utópia, je už len čerešnička na celom rébuse.

Veštenie výsledku volieb je v tejto situácii veľmi rizikový podnik. Smer má celé prázdniny na to, aby si vyčistil rany a zoradil svoje aktuálne bezradné šíky. Ostatné strany si budú muníciu šetriť na september, takže ďalšie relevantné čísla sú aktuálne až na jeseň. Do toho stále môže prísť deus ex machina, ktorý môže vývojom zamiešať. Či už v podobe škandálov, alebo nejakého ďalšieho subjektu so spasiteľským potenciálom, hoci jeho šanca na úspech klesá každým dňom bližším k voľbám.

Potreba mobilizácie u najambicioznejších hráčov sľubuje kampaň, v ktorej sa nikto nebude nudiť. Takáto kampaň môže pritiahnuť aj voličov v gumových rukaviciach, ktorí sa svojimi preferenciami v prieskumoch síce nechvália, ale ak budú dostatočne vystrašení, svoje hlasy hodia tomu, kto sa ako alternatíva aspoň tvári.

Autor pracuje v agentúre Komplot Advertising

2. Marián Leško: Ešte musí uplynúť viac času

Na otázku, čo sa musí stať, aby sa výraznejšie otriasla popularita Smeru, je len jedna odpoveď – zdá sa, že ešte musí uplynúť viac času. Tak ako to bolo v prípade HZDS.

Keď vládla tretia Mečiarova vláda, denne sa tu diali neuveriteľné veci. Po každom výčine premiéra, ktorý bol nielen v rozpore s verejným záujmom, ale často aj so zdravým rozumom, niektorí odolnejší komentátori do svojich textov vkladali vetu: Je zrejmé, že preferencie HZDS opäť stúpnu… Žiadna kauza totiž nemala na predsedu a jeho stranu zničujúci účinok, skôr naopak.

Bývalí voliči HZDS a ani dnešní voliči Smeru nie sú vo svojej väčšine vyhľadávačmi, a zrejme ani prijímateľmi faktov, ktoré vrhajú zlé svetlo na ich vyvolený subjekt. Preto pod vplyvom káuz nemenia masovo svoje názory a preferencie. To, čomu sa hovorí efekt opačného účinku, na Slovensku vždy fungovalo a stále funguje. Očakávanie, že jedna kauza, alebo aj séria permanentných škandálov, stranám tohto druhu spôsobí rýchly pokles voličskej podpory, nezodpovedá realite.

Vo voľbách v roku 1992 podporilo hnutie Vladimíra Mečiara celkovo 1 148 525 voličov. Po dvadsiatich rokoch, vo voľbách 2012, mu dalo hlas 23 772 občanov. Tento rozpad nebol spôsobený racionálnym hodnotením politiky HZDS a jej predsedu, ale totálnym vyčerpaním emocionálnej väzby, ktorá len okrajovo súvisela s tým, čo pán Mečiar robil, alebo nerobil. Čo by v inej, voličsky kritickejšej krajine trvalo jedno či dve funkčné obdobia, tu zabralo dvadsať rokov. Okolnosť, že majiteľ HZDS nám nevzal celé dvadsaťročie, súviselo s inou podstatnou skutočnosťou – v roku 1998 sa tu našlo 1 952 970 voličov, ktorí volili iné strany ako tú jeho a jeho spojencov.

Ani v prípade Roberta Fica nie je najdôležitejšie to, ako veľmi a či vôbec Smeru po kauzách klesne podpora. Podstatné totiž je, že strany a politici, ktorí proti nemu stoja, nemajú ani zďaleka takú podporu, akú mali odporcovia Vladimíra Mečiara v roku 1998. A ani takú, akú mal pred rokom Andrej Kiska.

Autor je komentátor 

3. Peter Breiner: Nedá sa vyberať, vyhrať už vôbec nie

Nič. Väčšina voličov (Smeru) netuší, že nejaký Váhostav či tunelovanie všeobecne existuje. Nemajú ani potuchy o tom, aký vplyv na ich život bude mať osoba šéfa NKÚ či iné dôsledky skorumpovaného monopartajného teroru. Nevedia si uvedomiť, že ak sa nejako dostanú do justičného mechanizmu a druhá strana bude bohatá či vplyvná, nebudú mať šancu na spravodlivý výsledok. Vlastne nielen v justícii, kdekoľvek.

Okrem toho, momentálne neexistuje žiadna relevantná alternatíva, ktorá by nebola

1. už teraz skorumpovaná,

2. úplne absurdná,

3. žalostne neschopná,

4. plná tragikomických postavičiek s neslávnou minulosťou,

5. toto všetko dohromady,

takže relatívne slušný a mierne informovaný volič s vyšším než podpriemerným inteligenčným kvocientom nemá žiadnu možnosť.

Nedá sa vybrať. Vyhrať už vôbec nie. Preto je kradnutie, klamstvo, korupcia, podvody, tunelovanie a politické manipulácie na všetkých úrovniach už úplne nehanebne bezuzdné. Kým je čo kradnúť a kým bosáci nezačnú strieľať z nejakej Aurory a nenastolia inú formu teroru.

Autor je hudobník

4. Martin Slosiarik: Nie je pravda, že naľavo sa nič nedeje

Podľa môjho názoru otázka neznie tak, že „Čo by sa muselo stať, aby Smer stratil podporu voličov?“, ale „Čo sa stalo, že stratil takú významnú časť svojho elektorátu?“

Pripomeňme si zopár faktov z výskumov verejnej mienky. Je necelý mesiac po marcových parlamentných voľbách v roku 2012 a preferencie vládnej strany Smer medzi rozhodnutými voličmi prekročili 51-percentnú hranicu. V prepočte na mandáty by strana získala 95 poslaneckých kresiel, teda ústavnú väčšinu. Bol to historicky najlepší preferenčný výsledok politickej strany v prieskumoch agentúry FOCUS za viac ako dvadsaťročnú históriu meraní volebných preferencií politických strán.

Dnes, približne tri roky od parlamentných volieb, sa preferencie Smeru podľa nášho májového merania volebných preferencií pohybujú na úrovni 33 percent, čo znamená, že strana v porovnaní s historicky najlepším preferenčným výsledkom (51 percent) stratila tretinu a v porovnaní s volebným výsledkom (44 percent) pätinu svojej podpory. V roku 2012 po parlamentných voľbách Smer ešte v piatich zo siedmich meraní prekročil hranicu 40 percent. V roku 2013 to však už bolo len jedenkrát z ôsmich meraní a v roku 2014 sa to nestalo v deviatich meraniach Focusu ani raz.

Mimochodom aktuálne nameraný výsledok nie je úplne najnižší od volieb 2012. Najnižší výsledok (32 percent) strana Smer zaznamenala v júni 2014, teda po neúspešnej kandidatúre svojho predsedu v prezidentských voľbách a nedostatočnej mobilizácii svojich voličov vo voľbách poslancov do Európskeho parlamentu. Nemalá časť potenciálnych voličov Smeru teda zareagovala na neúspechy strany a kauzy, ktoré musela riešiť.

To, že tento pokles je pozvoľný a nemá charakter výrazných skokových úbytkov, vedie niekedy k mylnému záveru, že sa na politickej scéne naľavo od stredu nič nedeje. To však určite nie je pravda.

Autor je sociológ a riaditeľ agentúry FOCUS

5. Juraj Hrabko: Akokoľvek sa pozerám, alternatívu nikde nevidím

Je úplne jedno, či kauza Váhostavu-SK otriasla popularitou Smeru-SD výraznejšie alebo nie. Dôležité je, že otriasla, a dôležitejšie, že môže otriasť ešte viac – napríklad, keď bude potvrdené, že vláda nemá právo siahnuť na peniaze, ktoré majú slúžiť na celkom iný účel ako spasenie majiteľov schránkových firiem.

Na pokles volebných preferencií poukazujú výsledky agentúry Polis Slovakia, ktorá zachytila začiatok uvedenej kauzy, ako aj agentúry Focus, ktorá respondentov oslovila počas jej priebehu. Iná vec je, či pôjde o pokles pomalý, ale trvalý, alebo sa ho Smeru-SD podarí zastaviť či preklopiť vo svoj prospech. Prostriedkov má na to viac ako dosť, prinajmenej toľko, ako fantázie na zavádzanie takzvaných sociálnych balíčkov.

Na položenú otázku, čo by sa muselo stať, aby vládnej strane výraznejšie klesla popularita, existuje jednoduchá odpoveď, zložitá je „iba“ realita. Odhliadnuc od toho, že najviac môže strane Smer-SD poškodiť strana Smer-SD, podstatné je, že voči jej vláde a spôsobom vládnutia na Slovensku neexistuje žiadna alternatíva. Akokoľvek pozorne sa pozerám, naozaj ju nikde nevidím.

Skutočná, nie papierová opozícia vznikla iba celkom nedávno – pri odvolávaní podpredsedu parlamentu Jána Figeľa – a zostáva stále otázkou, či nebude fungovať iba ad hoc. Viniť za to vládnu stranu sa nedá, aj keď, samozrejme, robí všetko preto, aby alternatíva voči nej nevznikla. Čo sa jej aj darí.

Napokon, vždy, keď to Robert Fico naozaj potreboval, niektorá zo strán nielenže zabrala, ale sa tým ešte aj chválila.

Autor je komentátor denníka SME

6. Zuzana Petková: Popularitou Fica otrasie len Fico

Kauza Váhostav pošpinila imidž Smeru dočasne. Bolo by čudné, ak by sa na popularite vládnej strany neodrazila vôbec. Interpretácia toho, čo sa udialo s firmou známeho oligarchu, je jasným odkazom, ktorý pochopí každý. Malí živnostníci prišli o peniaze kvôli mecenášovi Smeru a ten naďalej beztrestne zarábal na štáte tým, že od vlády získaval ďalšie lukratívne zákazky.

Pokles preferencií strany, ktorý ukázali dva prieskumy po sebe, nie je pre stratégov Smeru dramatický. V priebehu niekoľkých mesiacov ho dokážu napraviť autobusmi zadarmo alebo inými populistickými opatreniami v sociálnom balíčku, ktorý sa Fico chystá predstaviť ako stranícku agendu.

Navyše sa zdá, že Smer mal už skôr k dispozícii vlastné prieskumy, ktoré signalizovali, že prípad Váhostavu môže mať pre vládu dôsledky, a preto začal robiť kroky, aby negatívny dopad eliminoval. Len tak sa dá vysvetliť Ficova otočka, keď najskôr tvrdil, že Váhostav sa ho netýka, a potom ho začal riešiť.

Zásadný pokles preferencií vládnej strany by mohlo spôsobiť asi len citeľné zníženie životnej úrovne jej voličov, ku ktorej počas tohto vládneho obdobia nedošlo. Na to si kabinet dáva pozor.

A popularitou Fica by vážne otriasol len sám Robert Fico. Teda, ak by odišiel z politiky. Nedávna minulosť potvrdzuje, že ani kauza, ktorá by sa týkala priamo jeho osoby, neodradí väčšiu skupiny jeho voličov. Tí mu zostali verní napríklad aj po tom, čo vyšlo najavo, ako zháňal peniaze vlastnou hlavou.

Zdá sa, že pozícia Smeru ako jednotky na trhu politických strán je takmer neotrasiteľná. Aspoň kým je predsedom Robert Fico.

Autorka je zástupkyňou šéfredaktora časopisu Trend

7. Oľga Gyárfášová: Slovensko čaká na nový politický program

Čo by sa muselo stať, aby klesla podpora Smeru?

Hľadanie odpovede na túto otázku je žáner špekulatívny, takmer sci-fi. Začnem popisom stavu: popularita Smeru stojí najmä na troch pilieroch: 1. populistická politika – namiesto dlhodobejších politík krátkodyché rozdávanie sociálnych balíčkov, žiadne „riskantné“ projekty, všetko sa robí „na istotu“ a na vlne väčšinovej verejnej mienky; 2. charizmatický líder, ktorý je zručný komunikátor-demagóg. Keď je v úzkych, nájde si vinníka a neváha šokovať neuveriteľnými alternatívami (odvolávanie Figeľa za kauzu Váhostav ako príklad); 3. silou Smeru je slabá opozícia: voliči, ktorí nechcú voliť Smer, dnes prakticky nevidia alternatívu.

Voličská príťažlivosť Smeru sa bude vytrácať na etapy, čaká ho (nás) skôr postupná erózia, ako náhle zemetrasenie. Aj v prípade HZDS to bolo podobne. Spätne vieme povedať, kedy pravdepodobne nastalo TO momentum, ktoré predznamenalo začiatok konca – nebol to únos prezidentovho syna, ani vražda Roberta Remiáša – ale vila Elektra. Dosť iracionálne, ale pre správanie verejnosti príznačné. Takýto zdanlivo náhly zvrat však stojí na pyramíde mnohých krokov – na demaskovaní oligarchických prepojení, trpezlivom vysvetľovaní dlhodobých dôsledkov sociálnych „darčekov“ a v neposlednom rade na nepretržitom ponúkaní lepších riešení.

Dôležitý je však aj stav spoločnosti – ešte to možno nevidno, ale Slovensko politicky mladne. Z centra pozornosti sa vytratil boj o politickú tvár krajiny a na jeho miesto prišiel záujem o každodennosť. Mladších ľudí – študentov, rodičov, profesionálov, zakladateľov firiem – prestala zaujímať „veľká“ politika, živiaca sa sama sebou. Svoje priority smerujú ku kvalite vlastného života – je to školstvo, zdravotníctvo, podmienky na podnikanie, zmenšovanie byrokracie a kvalitné služby verejnej správy, doprava, kúpaliská, škôlky, bývanie aj parkoviská. Menej korupcie a viac zdravého rozumu. Nič z tohto Smer dostatočne neponúka. Až sa zjaví politická reprezentácia, ktorá bude zdôrazňovať akceptovateľné riešenia na tieto otázky, príde ku generačnej zmene. Slovensko čaká na nový politický program. A je na to zrelé.

Autorka je sociologička

8. Dag Daniš: Široký je diera v hradbách Smeru

Tvrdenie, že kauza Váhostav výraznejšie neotriasla popularitou Smeru, je trochu nepresné.

Otriasla.

Otriasla aj podporou Smeru, ktorá po rokoch začala padať k hranici tridsiatich percent. A otriasla aj samotným Ficom. Začal pod tlakom stresovať seba aj stranu. A nakoniec aj oligarchov z pozadia Smeru… Už sa necítia bohorovne a bezpečne. Už nie sú arogantní. Sú vystrašení a zneistení. Na policajné razie – aj keď len neškodné a formálne – neboli zvyknutí.

Presne táto téma – podnikateľ Široký a oligarchovia – patrí medzi najslabšie miesta Smeru. Presne tu je Smer zraniteľný. A Fico to veľmi dobre vie. Preto v pude sebazáchovy siahol po zbraniach, ktoré sme doteraz nevideli – policajná razia, výsluchy Širokého a jeho rodiny, hrozba stíhania pre Širokého ľudí vo Váhostave… A odškodňovanie živnostníkov zo štátnych peňazí.

Z kauzy Váhostav vyšiel Smer otrasený.

Problémom totiž nebol len Široký a jeho arogantné splachovanie dlhov na úkor živnostníkov a malých firiem. Kauza zasiahla Fica a jeho ľudí ešte bližšie a ešte hlbšie, ako to vyzeralo navonok.

Totiž: vyzerá to tak, že kľúčovou postavou, ktorá sa pohybovala v pozadí reštrukturalizácie Doprastavu a čiastočne aj Váhostavu, bol podnikateľ, lobista a oligarcha Miroslav Výboh. Jeden z Výbohových známych sa stal krátko pred reštrukturalizáciou (škrtaním dlhov) finančným riaditeľom Doprastavu. Výbohovi kamaráti z advokátskej kancelárie Ecker – Kán, respektíve z firmy Bankruptcy&Recovery Service sa stali správcami reštrukturalizácie podniku. Táto partia právnikov a ,,správcov“ Doprastavu sídlila v budove, ktorá patrila do portfólia Výbohových firiem. A nakoniec – aj mladá neskúsená správkyňa Váhostavu pracovala ako koncipient pre právnikov z partie Ecker – Kán. Z týchto faktov môžeme usudzovať, že za reštrukturalizáciou Doprastavu a Váhostavu mal stáť práve Výboh. Lobista z pozadia ministerstva dopravy. A Ficov osobný a veľmi blízky priateľ.

Práve preto bol Fico celý čas taký nervózny a hysterický.

A bude taký vždy, keď médiá udrú na najslabšie miesto Smeru – na zbohatlíkov z pozadia strany. A na ich milióny v zahraničných schránkových firmách.

Autor je komentátor Hospodárskych novín

9. Rado Ondřejíček: Zázrak ignorancie

Dá sa s nimi vytierať zadok a rúbať na nich drevo zároveň. Voliči Smeru sú, súdiac podľa prieskumov preferencií realizovaných po kauze Váhostav, zázrakom materiálovo-technologického inžinierstva. Čo je ale škoda, pretože ich nepoužívame ako železničné podvaly, ale budujeme s nimi občiansku spoločnosť. A v jej rámci je ich schopnosť vstrebať ľubovoľné na nich vykonané svinstvo, či už ide o vytunelovaný Váhostav s kopou podvedených živnostníkov, paškalizované zdravotníctvo, kde sú najviac poškodenými práve oni sami, či niektorý iný z priekakov tejto vlády bez škandálov, dosť kontraproduktívna.

Iste, múdri ľudia, čo to myslia dobre s inými ľuďmi, fundovane vravia, že voličov Smeru, tak isto ako iné znevýhodnené skupiny, by sme si mali napriek všetkému vážiť, neposmievať sa im, nepoužívať hanlivé označenie “ficovolič”, ani ich nepokladať za menejcenné tvory bez schopnosti vyhodnocovať realitu, len preto, že sa tak sami dlhodobo správajú. Lenže ja osobne na tento druh rovnosti príliš neverím a keďže nikam nekandidujem, môžem okašľať akékoľvek zaliečanie sa.

V súčasnosti mi to vychádza tak, že keby Robert Fico každému zo svojich stále verných voličov osobne zaklopal na dvere, znásilnil dcéru a potom celej rodine za živého speváckeho doprovodu vokálneho tria Brixi-Martvoň-Blaha zaolejovanými kombinačkami postŕhal nechty na ich mozoľnatých rukách, o viac ako dve či tri percentá by neklesol. Tí ľudia by si nakoniec beztak povedali, že za toho špinavého cigána Dzurindu by to bolo ešte horšie.

Netuším, čo by sa reálne muselo stať, aby to státisícom voličov otvorilo oči. Možno by sa musel priznať k homosexualite, alebo povedať, že ho nezaujíma hokej a radšej číta knihy. To by mohlo pomôcť, otázne však je, či to riskovať. Z ilúzie vytrhnuté stádo by sa nutne rýchlo uplo na niekoho iného, a s jeho vrodenou výbavou je len málo pravdepodobné, že by to nebol niekto horší. To by sme mohli tiež skončiť s parlamentom s 83 senilnými Jožkami Mikloškovcami.

Cynická obluda

10. Tom Nicholson: Stačí málo. Ale čo potom?

Odhliadnuc od zverejnenia spisu typu Gorila na internete (čo je takmer nemožné, pretože SIS už viac nemonitoruje korupciu na najvyššej úrovni) a odhliadnuc od objavenia sa dôveryhodnej opozičnej sily, môže signifikatný prepad voličskej podpory Smeru pred voľbami spôsobiť len jedna vec: koncoročná „korekcia“ v eurofondovom programovacom období 2007 – 2013.

Niektorí experti na eurofondy v súkromných rozhovoroch predpovedajú, že ku koncu tohto roka sa do Bruselu bude musieť z dôvodu korupcie či nekompetencie pri prideľovaní zakázok vrátiť možno až miliarda eur. Pre slovenský rozpočet to bude znamenať príšerný úder a všetko bude jednoznačne ukazovať na Smer, pretože s výnimkou dvoch rokov bol celý ten čas pri moci Fico a jeho kolegovia.

V tom istom čase, do konca roka, musí Slovensko vyčerpať miliardy eur, ktoré ešte nevyčerpalo, pretože Smer obmedzil financovanie vlastnej korupčenj siete. Bude to znamenať orgie chvatných tendrov a nekvalifikované projekty pre novým rokom a tiež sviatok pre investigatívnych novinárov.

Problémom je, že elektorát Smeru je notoricky necitlivý na korupciu a zlé hospodárenie ľudí, ktorí mu pripravujú sociálne balíčky. A Smer-pozitív oligarchovia dnes kontrolujú tak veľa mediálnych kanálov, kde sa ani najhorším podvodom nedostane primeraného pokrytia. A tak si vidiecky volič, ktorý chodí do krčmy, ani nemusí uvedomiť, ako cynicky ho napálili.

Svetlom na konci tunela je, že podpora Smeru nemusí klesnúť veľmi hlboko – možno len k tridsiatim dvom percentám –, aby dostala šancu vládnuť opozícia. Kiežby ale bola väčšia pravdepodobnosť, že sa nebude opakovať sklamanie z Radičovej vlády a že potenciálna porážka Smeru nebude len ďalšou krátkou epizódou uprostred dvanástich rokov neliberálnej demokracie.

Autor je komentátor denníka SME

11. Michal Havran: Smer si vystačí sám. Opozícia je psychiatrický ústav

Všetci sa tešia z toho, že Smer stratil po troch rokoch vlády a Váhostave tri percentá. Alebo štyri. Na koľko? Nad tridsať, číslo, ktoré žiadna opozičná strana nikdy v dejinách svojej existencie nemala ani len vtedy, keď neniesli žiadnu zodpovednosť. Všetci Bugárovia a Figeľovia by takýto pokles brali aj za cenu toho, že by si museli prejsť Váhostavom.

Ako je teda možné, že Smer má nemennú pozíciu? Pretože je sám. Smer je dnes jedinou politickou stranou na scéne, drží sa tam dlho, je predvídateľný, má svoje predstavy a robí presne to, čo hovorí. Proti nemu stojí neprehľadný klub precedov, odštiepencov, lídrov pravice a križiakov a z každého z nich ide na väčšinu mojich známych väčšia hrôza ako z Kažimíra.

Opozícia bola voľakedy dávno symbolom moderného myslenia. Dnes je až na pár poslancov psychiatrickým ústavom. Pochody za rodinu, libertariánske neurózy, homofóbia, sektárstvo, obludná zaostalosť takmer vo všetkom robí z opozície pre voličov nedôveryhodného partnera. Prezident sa nechal vtiahnuť do rusko-ukrajinského konfliktu a opustil domácu politiku. Výsledkom je, že očakávaný reštart opozície, budovanie prezidentskej strany na čele s divou pravice jednoducho nenastal.

Smer môže robiť, čo chce a kedy chce. Nemá ho kto zastaviť a vlastne ani nemá prečo. Ficova strana pôsobí na scéne ako stabilizačný prvok a dokáže si diskusiu o všetkom urobiť sama, aj bez Matoviča.

Ficov úspech nevyjadruje necitlivosť jeho voličiek a voličov, ale hlbokú ranu v spoločnosti spojenú s otázkou: ako sa rozhodnúť medzi nemorálnym a vyšinutým modelom vlády. Ako?

Autor je šéfredaktor portálu Jetotak.sk

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Komentáre

Teraz najčítanejšie