Dirigent irackého orchestra hráva na miestach, kde predtým vybuchli bomby

Bolo to necelý deň po tom, ako kúsok od jeho bytu v bagdadskej štvrti zabila bomba desiatich ľudí. Karim Wasfi, dirigent irackého národného symfonického orchestra, sa s tým vyrovnal svojsky.

Obliekol si frak, zbalil svoje čelo a na mieste výbuchu odohral vlastnú skladbu s názvom Trúchlivá melanchólia Bagdadu.

„Chcel som tým dosiahnuť rovnováhu medzi ohavnosťou, šialenstvom a groteskou – vyrovnať alebo prekonať to aktom krásy, kreativity a kultivovanosti,“ vysvetlil neskôr pre portál al-Jazeera.

Podarilo sa mu to – v atmosfére strachu zvuk jeho čela prehlušil aj zvuky rušnej ulice a zaujal všetkých okoloidúcich. Bez ohľadu na vek, vzdelanie či zamestnanie. „Cítili sa živí a ako ľudia,“ spomínal Wasfi.

https://www.youtube.com/watch?v=3tyDtGAGoqI

Nezvyčajný underground

Wasfi stojí na čele orchestra, ktorý síce hrá klasiku, no ešte pred pár mesiacmi bol skôr súčasťou undergroundu. Pre neustálu hrozbu teroristických útokov nemohol orchester pozývať na koncerty verejne a reči o ich vystúpeniach sa šírili medzi Iračanmi skôr slovom.

Ani teraz to však nemajú ľahké. V krajine, kde ľudia myslia najmä na každodenné prežitie, na kultúru nezostáva čas ani peniaze. On sám už podľa Economistu nevidel svoju výplatu osem mesiacov, napriek tomu však v minulosti trval na tom, aby za vystúpenia symfonického orchestra ľudia nemuseli platiť.

„Moja žena a dve dcéry museli odísť do zahraničia, pretože naša bytovka bola počas jedného z útokov na neďaleké ministerstvo poškodená,“ povedal v roku 2011 pre Wall Street Journal.

Odísť nechce

Keby chcel, mohol odísť aj on. To však nie je jeho štýl.

„Náš orchester Iračanom ukazuje, prečo by mali milovať život, nie smrť,“ povedal v minulosti pre magazín Forbes. Podľa vlastných slov má povinnosť ľudí inšpirovať a „deliť sa o nádej, vytrvalosť, odhodlanosť a udržiavať momenty života“.

Prvé spontánne vystúpenie na ulici odohral koncom apríla. Nahrávka jeho koncertu na mieste výbuchu bomby sa okamžite dostala do pozornosti sveta a miestnych. Odvtedy podobné koncerty odohral aj na vojenských checkpointoch, v psychiatrických nemocniciach či sirotincoch.

To všetko s jediným cieľom – ukázať ľuďom, že aj v ťažkých časoch sa dá spoľahnúť na to, že umenie v nich vie vzbudiť nádej. „V tomto momente potrebujeme hudbu tak, ako potrebujeme jedlo, vzduch či vodu,“ tvrdí.

„Ak majú niektorí ľudia problém akceptovať to, ak majú potrebu démonizovať to, čo robím, a ich uši reagujú len na hluk bômb, potom môžem tento zvuk imitovať svojím nástrojom alebo orchestrom. Bez toho, aby som musel zabíjať. Toto môžu počúvať.“