Denník N

Bál sa, aby sa jeho deti nedali na drogy, a nevšimol si, že závislým sa stal jeho otec

Ilustračné foto - Flickr.com/Jared Hansen
Ilustračné foto – Flickr.com/Jared Hansen

Stanov otec sa zrazu začal zamykať vo svojej izbe a zamykal ju, aj keď išiel preč z domu. Stana to hnevalo, ale rešpektoval to. Až po čase zistil, čo otec skrýval.

Päťdesiatnik Stano je 25 rokov vdovcom. Jeho manželka zomrela pár dní po narodení ich druhého syna, keď mal starší chlapec necelé dva roky.

Stano sa už nikdy neoženil. Synov vychovával sám s pomocou rodičov a svokry. Pochádza z regiónu, kde v polovici 90. rokov nebolo veľa práce, a aby synov uživil, cestoval na týždňovky do Bratislavy.

„Synov mi prakticky vychovali rodičia a svokra. Tá však mala ešte ďalšie malé vnúčatá a už nemohla chodiť tak často, aj keď sa veľmi snažila. Potom zomrela moja mama. Od druhého stupňa základnej školy som bol na nich sám s mojím otcom. Našiel som si robotu neďaleko domova, ale bol som tam od rána do večera, aby som mal nadčasy. Cez víkendy som chodil brigádovať na stavby chát, ktoré sa okolo našej dediny začali hromadiť,“ rozpráva.

S mestskými pubertiakmi z majetnejších rodín „chatárov“ prišli do ich dediny aj mäkké drogy. Zachutili aj miestnej mládeži. Zasiahli aj rodinu Stanovho suseda.

„Dcéra im utiekla do mesta, začala brať aj niečo tvrdšie a rozprávalo sa, že si na drogy zarába ako vreckárka a ešte aj čosi horšie. Moji chlapci boli akurát v puberte, bál som sa o nich. Vedel som, že sme ich dobre vychovali, ale veď aj susedovci sa snažili, a ako to dopadlo. Stále som im pripomínal, že experimenty s drogami sa môžu skončiť aj smrťou alebo vážnymi problémami so zdravím. Asi som im aj liezol na na nervy, ale oni a otec boli moja jediná rodina.“

Stano sa snažil, aby mali popoludní dosť aktivít, aby neboli v zlej partii, držal ich nakrátko, bral ich so sebou na murovačky. Dodnes nevie, či to bola správna metóda alebo mal iba šťastie.

Párkrát do mesiaca naštartoval auto, zobral suseda alebo susedu do mesta na železničnú stanicu, kde ľudia občas zazreli ich dcéru. Z času na čas ju aj stretli, prosili ju, aby sa vrátila domov, ale ona nechcela.

Pád zo strechy

Pred šiestimi rokmi mal vtedy 67-ročný Stanov otec vážny úraz. Spadol zo strechy, keď vymieňal poškodený šindeľ. Poranil si chrbticu, stavce na krku, zlomil si rebrá aj nohu. Viackrát ho operovali, potom chodil dlho na rehabilitácie, ale do pôvodnej kondície sa už nevrátil.

Trpel veľkými bolesťami. Celé noci nespával, lebo sa mu zle ležalo, a to napriek tomu, že mal špeciálny matrac, ktorý mu vnuci kúpili v Rakúsku. Noci trávil tak, že sedel v kresle – vtedy ho chrbát toľko nebolel, ale takto si zase nikdy poriadne neoddýchol.

Na bolesti bral bežne dostupné lieky a masti, na ktoré nepotreboval recept, ale tie „fungovali“ čoraz menej. Otec niekedy plakával od bolesti, inokedy mu z nej bývalo nevoľno, až zvracal, bol podráždený, nahnevaný na seba aj na svet.

Stano sa už nevedel na to pozerať, zašiel s otcom k 

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Rodina a vzťahy

Teraz najčítanejšie