Denník N

Dva rôzne svety toho istého vesmíru

Kapely Hrdza a Banda nad svojimi hlavami nesú štandardu world music, ale tu sa akákoľvek príbuznosť aj končí. Potvrdzujú to aj ich nové albumy.

Moje sporadické kontakty s tvorbou prešovskej skupiny Hrdza sú ako stretnutia so starými známymi. Poznám ju dlho, veľmi dlho; nestretávam sa s ňou často ani pravidelne, ale vždy sa takému stretnutiu poteším. Chcem vedieť, čo majú nové, kam idú, ktorým smerom sa zase pustia, a nebojím sa na to pýtať, pretože viem, že sa nesklamem.

Už pri recenzii prvého albumu skupiny Hrdza v roku 2002 som písal, že v ich tvorbe sa závideniahodne spája talent s perfekcionizmom a na tomto konštatovaní nemám čo meniť ani po rokoch. Ústredná osobnosť Hrdze Slavomír Gibarti vedie svoju skupinu cez búrlivé vody aj plytčiny tvrdohlavo a pevnou rukou, bez ohľadu na personálne zmeny v kapele (a že ich bolo požehnane) a žánrové priehradky.

Nechuť vypúšťať z rúk polotovary

Môžeme polemizovať o tom, či Hrdza hrá folk, folk-rock, novodobý štylizovaný folklór alebo world music – na samotnej hudbe ani prístupe k nej to nič nemení. Pritom mi je záhadou, že kapela s takými tromfmi v ruke stále zostáva tak trochu v tieni médií a hudobných dramaturgov.

Výborní hudobníci a výnimočné speváčky, najmä v prípade úprav rusínskeho a ukrajinského folklóru objavný a prakticky bezodný hudobný materiál… Ich hudba má v sebe energiu, ktorá na poslucháča srší už z „konzervy“, zo štúdiových nahrávok. Ale Hrdza je ešte strhujúcejšia na pódiu.

O tejto kapele sa nedá povedať, že by svojich fanúšikov zahlcovala nahrávkami. Za takmer dve desaťročia existencie je Neskrotený (2018) v poradí iba štvrtý radový album, čo však asi len potvrdzuje vyššie spomenuté úvahy o perfekcionizme a nechuti vypúšťať z rúk polotovary. Štvrtý, ale zrejme je aj najdotiahnutejší. Pesničky sa na tomto albume odvíjajú akoby v dvoch líniách. Jednak sú to pôvodné skladby, ktoré výrazne prevažujú, a jednak ľudovky.

Tie sú, paradoxne. len tri, ale vďaka tomu, že aj pôvodné pesničky (prevažne z Gibartiho dielne) sú aranžované vo folklórno-rockovom inštrumentáriu, z albumu má poslucháč pocit kompaktného celku.

Dojmu jednoliatosti napomáha aj to, že Hrdza si v aranžovaní ani v interpretovaní nekladie žiadne obmedzenia. Špivaj, ptačku je síce pôvodná Gibartiho melódia, ale slová vznikli ako skladačka rôznych textových fragmentov slovenských ľudoviek, navyše ešte preložené a interpretované v rusínčine; pôsobivý je aj kontrast medzi expresívnym ženským vokálom a mužským hrdelným spevom (Tuvianec Nachyn Choreve) v Šamanovi.

Zhrdzavenie nehrozí

Ani škótsky motív v piesni V Dubline nepôsobí až tak cudzorodo, ako by sa vzhľadom na írske situovanie deja piesne mohlo zdať – skôr naopak. Poslucháč si nanajvýš pripomenie iných majstrov folklórnej eklektiky, akými sú Mike Oldfield alebo Jan Hrubý. Ale v podstate celá world music je dnes jedna globálna skladačka, takže aj toto je v medziach žánru.

O vyrovnanosti albumu svedčí aj to, že k najzaujímavejším skladbám nepatria len pre nás trochu „exotické“ ľudovky, ale aj vlastná tvorba – okrem už spomenutej Špivaj, ptačku je to napríklad titulná pieseň Neskrotený, ľudovka Divčata alebo Košieľočka s oduševneným spevom ukrajinskej speváčky žijúcej v Krakove, Susanny Jara. No a samozrejme Štefan – momentálne vlajková loď nového albumu, ktorá v podobe mladistvo roztancovaného videoklipu víťazne brázdi nielen internet (za dva mesiace zaznamenala viac ako milión zhliadnutí), ale aj rebríčky world music.

Pieseň v januári zabodovala na štvrtom mieste svetového rebríčka World Music Charts Ethnocloud a v kategórii East European Influence sa objavila dokonca až na vrchole, tesne nasledovaná ďalšou pesničkou, Divčata, z toho istého albumu.

Recenziu som v roku 2002 zakončil trochu skeptickým konštatovaním, že ak sa skupina nerozpadne skorodovaním vnútorných vzťahov, čaká ju (i nás) ešte pekná budúcnosť. Zbytočná skepsa. Podľa albumu Neskrotený to na zhrdzavenie určite nevyzerá.

Banda a jej folklórne telegrafy

Keď už sa zhodou náhod ocitli obe kapely v jednej recenzii, hneď na úvod treba povedať, že Hrdza a Banda sú ako dva rôzne svety toho istého vesmíru. Obe stavajú svoju hudbu na folklóre, hlásia sa k nemu, obe nad svojimi hlavami nesú štandardu world music, ale tu sa akákoľvek príbuznosť aj končí. Kým v Hrdzi neomylne ako základná ingrediencia pulzuje rocková rytmika, muzikanti Bandy sú telom a dušou folkloristi. A nie hocakí, ale majstri svojho žánru.

Huslista a spevák Samo Smetana patrí zrejme k najvyťaženejším muzikantom vo svojej oblasti. S Bandou v štvorročných intervaloch nahral tri albumy v duchu world music, ale medzitým to prekladal ďalšími albumami tradičného folklóru; spolupracoval na pôsobivom filme Tanec medzi črepinami, spolu so svojou kolegyňou z Bandy, Betkou Lukáčovou, porotcovali v súťaži Zem spieva.

V súťaži, ktorú národ sledoval s neobyčajným záujmom a ktorá v ľuďoch prebudila novú vlnu záujmu o folklór; popri tom ešte stihol nahrať niekoľko albumov so Zuzanou Homolovou, na ktorých spolu s gitaristom M. Železňákom skúmajú a pretvárajú ľudovú pieseň z úplne iného aspektu a úplne inými prostriedkami než v domovskej Bande; vystupuje s tanečnými súbormi… Ako sa vraví – ľahko je tomu, kto vie…

Gajdy to vždy istia

Album Telegrafy (2018) kráča v línii, ktorú si Banda vykolíkovala už na svojich predchádzajúcich albumoch Jedna (2010) a hraBanda (2014), a skúma, kam až sa dá dôjsť v posúvaní hraníc folklóru. Pre Bandu sa tak ľudová pieseň stáva ihriskom, na ktorom nič nie je nemožné, ale pritom vždy s úctou a porozumením pristupuje k základnej matérii, ktorou je ľudovka. Banda si však nezamieňa úctu s odovzdanou pietou, pretože cíti, že aj folklór sa musí vyvíjať, ak sa nemá stať petrifikovanou konzervou.

Predstava spojenia reggae alebo ska s ľudovkou môže pre ortodoxného folkloristu hraničiť so svätokrádežou alebo s nevkusnou recesiou. Ale piesne Polnoc alebo Tu som dokazujú, že toto splynutie nielenže môže byť nenásilné, ale dokonca dokáže vstrebať aj nápev apačskej indiánskej bojovej piesne. Ostatne, gajdy to vždy istia.

Aj keď základom piesní je vždy ľudovka, miera zásahov alebo úprav je rozmanitá. V niektorých piesňach prevláda pôvodná melódia, text aj klasický folkloristický prístup a úpravy sú skôr aranžérske. Inde sú, naopak, také výrazné, že už sa dá takmer hovoriť o autorskej piesni. Príkladom je rómska pieseň Horčica, kde z pôvodného textu zostala len jedna sloha a ďalšie už boli dokomponované v jej duchu v hybridnom rómsko-slovenskom jazyku: „Kana geľom Košice, kúpil som jaťerňice, v jaťerňici špajdlička, to pre ťeba, Aňička.“

Most medzi minulosťou a súčasnosťou

Pieseň je zahraná a odspievaná v neodolateľnom rom-pop štýle rámovanom ohnivým čardášom ako od Montiho… Niektoré skladby vznikali akoby zozipsovaním dvoch rôznorodých piesní, neraz dokonca z rôznych regiónov. Skutočnosť, ktorá by pre tradicionalistu predstavovala nočnú moru, sa v interpretácii Bandy umocňuje do nového, ešte pôsobivejšieho tvaru (Usni).

Aj keď v interpretácii Bandy je cítiť nadhľad a humor, sú chvíle, keď prevládne pokora a úžas nad čistou krásou. Takou je napríklad ukrajinská pieseň Čumaky, v ktorej hosťujúci Štefan Štec vrúcnosťou a vervnosťou spevu pripomenie najlepších bretónskych spevákov, akými sú Yann Fańch Kemener alebo Denez Prigent, či Hadanočka s takmer až džezovými husľami Sama Smetanu.

Prehrabávanie sa folklórnymi archívmi prináša neraz prekvapivé výsledky. Ak sa niekto domnieva, že folklór a komponovanie ľudových piesní je vecou dávnej minulosti, odkazom zabudnutých predkov, titulná pieseň Telegrafy ho poučí o opaku. Ústrednou rekvizitou piesne, ktorá vznikla v období výstavby Trate mládeže, je telegraf, a mottom komunikácia medzi dvojicou mladých ľudí. Pieseň, v ktorej sa spája viachlasný horehronský spev s tónmi insitnej ústnej harmoniky, akoby tvorila most medzi minulosťou a súčasnosťou práve tak, ako to robí aj Banda.

„Banda je skupina excelentných hudobníkov, ktorí prišli na to, ako pridať elementy súčasnej hudby do stáročia existujúcich tradícií bez toho, aby sa stratilo vzrušenie z nového a integrita starého,“ výstižne charakterizoval tvorbu skupiny Gerald Seligman, bývalý riaditeľ najznámejšieho festivalu world music WOMEX, a vie, o čom hovorí. Nadeja z platne hraBanda viedla nepretržite štyri mesiace rebríček World Music Charts webovej stránky Ethnocloud, a na vrchol hitparády si siahli aj ďalšie piesne Bandy, Javor a Zozuľa.

Piesne z predchádzajúcich albumov, ale aj vystúpenia na významných podujatiach world music katapultovali Bandu medzi naše najlepšie súbory v oblasti world music a nie je dôvod sa domnievať, že s novým albumom Telegrafy to bude iné.

Teraz najčítanejšie