Americká bádateľka skúmala tisícky listov, ktoré písali ľudia Tisovi. Len v troch bránili Židov

Listov, ktoré písali ľudia prezidentovi slovenského štátu Jozefovi Tisovi, sú v archívoch plné krabice. Písali ich arizátori židovského majetku i ľudia, ktorí pre seba chceli výnimku zo židovských transportov.

Listy skúmala bývalá zamestnankyňa washingtonského Múzea holokaustu Madeline Vadkerty, ktorá sa časom stala aj manažérkou v Nadácii Milana Šimečku. Tento rok jej vo vydavateľstve Absynt vyjde o listoch Tisovi aj kniha.

Ako ste sa ako Američanka dostali k skúmaniu holokaustu na Slovensku?

Pracovala som v Múzeu holokaustu vo Washingtone. Oni ma vyslali do Slovenského národného archívu, aby som vytypovala  a skopírovala doklady pre budúcich bádateľov.

Sú aj iné krajiny, odkiaľ sme nemali také podklady – Francúzsko, Chorvátsko, Taliansko či dokonca Šanghaj.

Prečo sem vyslali práve vás?

Pre moju znalosť sedemnástich jazykov, aj slovanských.

V čom spočívala vaša prvá práca na Slovensku?

Bola som tu veľakrát a videla som všetko možné vo vašom archíve – máte tisíce neprebádaných strán o holokauste. Pramene sú v tejto téme spracované iba čiastočne. Faktografia je zmapovaná vynikajúco, máte veľmi dobrých historikov a každý rok pribúdajú mladší. Ale terénna práca tu má rezervy, študovať holokaust v teréne tu bolo tabu do roku 1989.

Objavili ste teda v archívoch zložky, v ktorých pred vami nikto nebádal?

Dnes už asi nie, vtedy – v rokoch 2002 až 2003 – áno. Vrátila som sa s kópiami do Washingtonu. Predtým som vytypovala, čo je dôležité. V dokladoch je veľa cenných detailov. Od začiatku ma „prenasledovali“ listy, ktoré písali za vojny ľudia prezidentovi Tisovi a ktoré som objavila.

 

Z Washingtonu vás najprv poverili prekladom detského denníka z češtiny do angličtiny. O čo išlo?

To bol denník jednej väzenkyne z Terezína, potom chceli odo mňa preklady iných denníkov. Bola som práve so synom na materskej, mohla som sa tomu venovať. Takisto som pre múzeum vtedy organizovala konferenciu o genocídach v Rwande a v bývalej Juhoslávii.

Všetko sú to ťažké témy, nepohltili vás?

V múzeu som po mnohých rokoch musela skončiť – začala som sa báť ísť do práce. Každé ráno ma prenasledovali obavy, čo nové uvidím, akú fotografiu, aký fakt. Mala som potom vo Washingtone sedem rokov súkromnú firmu, ale potom som začala pracovať s ľuďmi, ktorí prežili mučenie. Opäť neľahká téma. Patrím asi medzi ľudí, ktorí sa potrebujú pozerať na temnú stranu sveta, dejín, a stále dúfajú, že to do budúcnosti pomôže.

Vychádza to z vašej rodiny, ktorá tiež trpela počas holokaustu?

Čiastočne. Keď som prišla prvýkrát na Slovensko, dozvedela som sa, že moja prastará mama zomrela v plynovej komore, o čom môj otec nevedel. Začala som pátrať v rodinnej histórii. Všetci moji židovskí predkovia pochádzajú z Európy, do Ameriky prišli v 20. rokoch minulého storočia.

Keď ste pracovali na téme holokaustu, dostali ste sa aj k informáciám o svojich predkoch?

Áno. Môj otec bol veľmi prekvapený. Pôvodne si myslel, že jeho rodina žila v okolí Budapešti. Ukázalo sa, že to nie je pravda. Pochádzali z územia dnešnej Ukrajiny, z okolia Mukačeva. Pripadalo mi to zvláštne, vravela som si, že rodičia obvykle sami od seba o takých veciach hovoria s deťmi. Zistila som však aj to, podobne ako možno mnohí iní, že je to naopak – deti o tom hovoria s rodičmi.

Spomínate si na prvý list Tisovi, ktorý ste objavili v archívoch?

Poviem najprv čosi iné. Je mi veľmi ľúto, že som od začiatku práce s týmto materiálom nevedela, že o tom budem písať knihu. Nebol to asi prvý list, no v priebehu výskumu som objavila list, na ktorý sa nedá zabudnúť. Písala ho mladá matka, ktorá dostala správu, že bola považovaná za Židovku napriek tomu, že jej rodičia zmenili vierovyznanie, konvertovali na kresťanstvo, pred jej narodením. Ona nepoznala iný ako kresťanský život, sama sa tak cítila. V liste Tisovi píše, že jej deti sú tie, ktoré na demonštráciách kričia najhlasnejšie: Židia do Palestíny! A ona ich chce ochrániť pred deportáciami. Začala som uvažovať, aká kríza identity to pre ňu musela byť. Dozvedela som sa, že tu bola kancelária, ktorá objavila 2 700 ľudí, čo spadali do tej istej kategórie ako táto mladá žena. Uvažovala som, ako by som reagovala, keby som dostala taký list, kde ma moja vláda identifikuje ako Židovku, hoci celý môj život je kresťanský.

Tušíte, ako by ste reagovali?

Nemám ani predstavu. Cítim iba strach. Tiež by som asi napísala zo zúfalstva čokoľvek, len aby som prežila.

Bol medzi tými listami aspoň jeden taký, kde by sa pisateľ Židov zastával, bránil ich?

Takmer všetci sa od Židov dištancovali – aj keď boli sami Židmi. Takmer nikto z pisateľov listov, ktoré som čítala, ani náznakom neprotestoval voči antisemitskej politike vtedajšej vlády. Iba v troch prípadoch išlo o pokus o obranu Židov. Prvý bol list, ktorý napísalo štyridsať bývalých zamestnancov istého židovského podnikateľa. Uvádzali, že ich šéf mal ťažké obdobie a mal by dostať výnimku.

A dostal výnimku?