Hejslováci v parlamente opäť ukážu, či majú radšej Putina ako Západ
Zakaždým, keď u nás a v strednej Európe došlo k zásadnejším geopolitickým zmenám, tak to malo vždy vplyv aj na zmenu nášho politického systému a často aj hraníc.
Autor je riaditeľom programu Bezpečnosť a obrana
Slovenského inštitútu pre bezpečnostnú politiku
Slovenský parlament v marci čaká ďalšia iracionálna debata o rozširovaní NATO. Konkrétne sa bude schvaľovať prístupový protokol Severného Macedónska do NATO ako 30. člena tejto politicko-vojenskej organizácie.
Niečo podobné sme prednedávnom mohli zažiť aj v prípade Čiernej Hory. Vďaka hlasom opozície sme sa vyhli nielen medzinárodnej blamáži, ale aj zabrzdeniu legitímnych nárokov tejto malej balkánskej krajiny na stabilitu a bezpečnosť.
Táto vláda síce hovorí, že je hrádzou proti extrémizmu a Slovensko je stabilným členom NATO a Európskej únie, ale rétorika a populizmus viacerých jej predstaviteľov sú až príliš často na nerozoznanie od fašistickej agitácie hejslovákov v zelených tričkách.
Títo ľudia vo svojom boji s imaginárnym nepriateľom zabúdajú, že Slovensko ako členská krajina NATO a Únie spolurozhoduje o osudoch iných krajín a miliónov ich obyvateľov, ktorí už majú po krk korupcie, protekcionizmu, zlej správy vecí verejných a najmä neistoty z budúceho vývoja a obáv o svoju bezpečnosť.
Skúsenosti Severného Macedónska – ako mosta medzi Východom a Západom – priniesli jeho obyvateľom nestabilitu, slabú ekonomiku a zasahovanie vonkajších vplyvov do systému, ktorým sa nemôžu brániť. Pochopili, že týmto tempom vývoja by skôr zanikli, ako aspoň o 50 rokov dobehli nejakú úroveň Západu. Nehovoriac o nulových bezpečnostných zárukách. Máme veľa prípadov a krajín, ktoré sa, deklarujúc neutralitu, hrali na ten spomínaný most. Akurát, že im bola na nič. Stačí sa pozrieť na Ukrajinu, Moldavsko, ako aj iks ďalších príkladov.
Týmto krikľúňom je to, samozrejme, úplne jedno. Ide im hlavne o seba, svoje istoty, istoty strany a udržania sa pri moci aj za cenu klamstiev a podvodov. Vo fungujúcej
