Denník N

Násilník, zanietenec, nacionalista. Aký bol Drahoslav Machala? (anketa)

Drahoslav Machala (vpravo) mal blízko nielen k Ficovi, ale aj ku Gašparovičovi. Foto - TASR
Drahoslav Machala (vpravo) mal blízko nielen k Ficovi, ale aj ku Gašparovičovi. Foto – TASR

Jeho smrť vyvolala na sociálnych sieťach a pod článkami búrlivé diskusie. Čo si o ňom myslia ľudia, ktorí ho poznali, prípadne s ním spolupracovali?

Na Nový rok zomrel Drahoslav Machala. Novinár a spisovateľ, ale aj agent Štátnej bezpečnosti, mečiarovec, nacionalista, podporovateľ Ivana Gašparoviča a poradca premiéra Roberta Fica. V apríli 2012 zbil v budove pošty spisovateľa Tomáša Janovica.

Jeho smrť vyvolala na sociálnych sieťach a pod článkami také búrlivé diskusie, že ich administrátori museli pre vulgarizmy a útoky zrušiť. Čo si o ňom myslia ľudia, ktorí ho poznali, prípadne s ním spolupracovali?

Peter Zajac, literárny vedec, bývalý poslanec

t_20120207_nrsr_28k_0040749931Smrť Drahoslava Machalu môže byť dôvodom na nekrológ, ale aj na zamyslenie sa nad povahou slovenských osudov. Ten Machalov je prevrátený.

Začínal v šťastných šesťdesiatych rokoch v Kultúrnom živote a v študentskom Echu. Pohyboval sa medzi kultúrnou elitou a boli to hviezdne hodiny jeho života.

Po okupácii v  auguste 1968 sa prevrátil. Osobné Poučenie z krízového vývoja v strane a spoločnosti manifestoval vstupom do komunistickej strany a skryto aj do jej tajných štruktúr. Prihlásil sa k straníckej žurnalistike v denníku Pravda a v týždenníku Nové slovo.

V  roku 1986 sa naše cesty jediný raz dotkli pri perestrojkovom Vzduchu našich čias. Boli to krížne cesty: cesta jedných viedla odtiaľ k Novembru 1989, cesta druhých proti nemu.

Po roku 1989 sa stal Drahoslav Machala otvoreným nacionalistom. Takých nebolo málo. Výnimočná bola jeho excesívna nevraživosť, prechádzajúca až do nenávistných verbálnych a fyzických útokov.

Ľudia si zapamätali práve túto jeho tvár. V tom je jeho život prevrátený. Divný Janko zo Zakliatej panny vo Váhu Janka Kráľa skočil do vody a prišiel o mladý život, lebo si neprevrátil vrecko na tabak. Drahoslav Machala si ho prevrátil za života trikrát. Divný Drahoš.

Anton Hrnko, historik, podpredseda SNS

t_20140906sns03181191Drahoslava Machalu som osobne spoznal v druhej polovici 80. rokov v súvislosti s polemikou okolo takzvanej trojjedinej ústavy pre vtedajšiu ČSSR, ktorá mala po právnej stránke zlikvidovať výsledky federalizácie z roku 1968.

Už predtým som ho poznával prostredníctvom jeho diela, najmä reportáží, v ktorých prejavil mimoriadny cit pre slovenský jazyk, britkosť štýlu a dynamiku deja.

Bližšie sme sa spoznali najmä po založení Literárneho týždenníka, kde som začal pravidelne prispievať.

Po roku 1989 sme už komunikovali pravidelne a možno povedať, že sa medzi nami vytvoril pomerne hlboký priateľský vzťah. Ale, ako sa hovorí, láska nehádavá nie je milovaná, neraz to medzi nami aj iskrilo.

Vždy však bol prvý, ktorý opäť načiahol ruku, a keď sa púšťal do niečoho širšieho, nikdy ma neopomenul. Ba môžem povedať, že niektoré práce, ktoré som napísal, boli priamo podnietené jeho neúnavnou snahou kvalifikovane reagovať na aktuálne otázky spoločenského a národného bytia.

Určite takto pristupoval aj k iným potenciálnym autorom, lebo mu mimoriadne záležalo na tom, aby „slovenský hlas“ k určitej problematike bol kompetentný.

Drahoš bol komplikovaná povaha. Často išiel na hranu, a keď sa mu zdalo, že to prehnal, zdôvodňoval to svojím narodením v znamení Škorpióna. Myslím si však, že tí, ktorí ho predstavovali ako hulváta a hašterivca, mu zámerne škodili, lebo pre niektorých z nich bol príliš veľkým národovcom a pre niektorých čiernym svedomím (vyčítali mu členstvo v KSČ, v ktorej tiež aktívne pôsobili).

V každom prípade Drahoš bol horúcim národovcom, neskonalo miloval Slovensko a aktívne pracoval podľa svojich schopností a možností na jeho pozdvihnutí. Slovenskej žurnalistike ešte dlho bude chýbať ostrosť jeho pohľadu a nekompromisnosť jeho štýlu.

Michal Hvorecký, spisovateľ

10390119_10152258741689006_7523476305638235600_nŽivot a dielo Drahoslava Machalu desivo ukázali, aký nebezpečne živý zostáva na Slovensku fašizmus.

Blízkosť tohto človeka k vládnucemu Smeru ukazuje, že Robert Fico má oveľa bližšie k Marianovi Kotlebovi než trebárs k Willymu Brandtovi.

Machala si so svojím novodobým ľudáctvom výborne porozumel so slovenskými „sociálnymi demokratmi“. Netreba zabúdať ani na to, ako často bol váženým hosťom u Mareka Maďariča, ktorý sa tvári ako ten lepší v súčasnej vláde škandálov.

Machala bol celý život predovšetkým oportunistom. Nedostatok talentu a vzdelania nahrádzal nadmierou bezcharakternosti, arogancie a – ako sa ukázalo na nehoráznom útoku na Tomáša Janovica – aj násilia.

Jeho publicistický paškvil Osamelý vlk obsahuje viac výmyslov ako ročná produkcia slovenskej sci-fi.

No nechtiac najvtipnejšia je jeho kniha o Ivanovi Gašparovičovi, ležiak ešte aj v najlacnejších výpredajoch a ozajstný skvost politickej paraliteratúry.

Netreba zabúdať, že za Mečiara šéfoval Národnému literárnemu centru, z čoho sa táto inštitúcia spamätáva dodnes a jej reputácia sa poškodila doma i v zahraničí. A čo je na tom všetkom najstrašnejšie? Pamätné tabule a „vedecké“ konferencie na „univerzitách“ na seba iste nedajú dlho čakať. Jednu bustu mu už dal vytesať minister kultúry Hudec.

Predpokladám, že v Matici jeho mentálni a ekonomickí bratia, štedro prisatí na štátnu kasu, pomaly tavia zlato. Najskôr z rozkradnutého národného pokladu.

Dušan Jarjabek, poslanec za Smer

Dušan Jarjabek kultúrne dedièstvoNa hodnotenie diela ani osobnosti Drahoša Machalu si netrúfam, to nech spravia iní odborníci na kádrovanie, ak si trúfnu, a oni si trúfnu, ba priam na to čakajú.

Novodobí kádrovníci bez minulosti alebo aj takí, ktorí sa hanbia za svoju minulosť a tvária sa, že sa narodili v roku 1989.

Drahoslava som poznal ako spisovateľa, investigatívneho novinára a publicistu, ktorý si nikdy nedával servítku pred ústa, hlavne keď mu niečo prekážalo.

Zanieteného Slováka, ktorý Slovensko miloval a veľmi ho chcel.

Historika, ktorý mal svoj názor a nemal problém s ním ísť do celospoločenskej konfrontácie. Riaditeľa Národného literárneho centra. Podpredsedu Spolku slovenských spisovateľov. Podpredsedu Kongresu slovenskej inteligencie.

Mal dosť funkcií na to, aby ho mnohí nemali radi. On totiž na rozdiel od iných tie funkcie bral vážne a pracoval vždy na plný plyn. Nebolo s ním jednoduché polemizovať, ale za Slovensko by položil život.

Koľko je takých? Napríklad z tých, alebo nás, ktorí čítame tieto písmenká?

Keď píšem tieto riadky, paradoxne sa dozvedám, aký cirkus nastal u bratislavských mocipánov pre pochovanie Drahoslava na cintoríne v Slávičom údolí.

Nejaký živý úradníček kádruje po smrti svojho spoluobčana a rozhoduje o tom, či je Machala hodný alebo nehodný byť pochovaný na tomto cintoríne.

Chceme vraj občiansku spoločnosť. Zatiaľ sme sa však dopracovali iba k spoločnosti, ktorú reprezentujú aj takíto občianski rasisti. Je to trápne a nehodné kohokoľvek, bez ohľadu na vierovyznanie alebo politickú príslušnosť, a ako rodený Bratislavčan protestujem proti takémuto hyenizmu.

Úradníčkovia, ktorých sme nedávno volili, majú zrazu pocit, že zo svojho nami zvoleného Olympu môžu ukázať prstom, kto je kontroverzný viac či menej, či vôbec.

A nie je to práve naopak? Nie sú kontroverzní práve títo úradníčkovia svojím rozhodujúcim palcom hore, palcom dole?

Už sa naozaj vo svojej pýche nevedia skloniť ani pred majestátom smrti? Smutné, trápne, ale hlavne hrozne provinčno-malé.

Preto neviem, kde bude Drahoslav Machala pochovaný, kde nájde svoj večný pokoj. Nech to bude kdekoľvek, pôjdem tam zapáliť sviečku za muža, ktorý ozaj myslel vážne, keď niečo povedal alebo napísal.

Eduard Chmelár, publicista, rektor Akadémie médií

10517603_10205108047117844_7831309447290711012_oLen málo ľudí má s Drahoslavom Machalom také negatívne osobné skúsenosti ako ja.

Nevynechal jedinú príležitosť, aby ma nejakým suterénnym spôsobom neosočil, a ešte mesiac pred smrťou do mňa rúbal svojím typickým štýlom v matičných novinách.

Napriek tomu, a práve preto mi tančeky na jeho hrobe pripadajú nesmierne trápne a v  tejto chvíli vypovedajú skôr o jeho kritikoch ako o Drahoslavovi Machalovi samom.

Ťahať sa s ním za pačesy malo význam za jeho života, dnes sú takéto prejavy len vypuklým zrkadlom takého istého, ak nie horšieho, nehumánneho správania, ktoré sa nevie zastaviť ani pred majestátom smrti.

Drahoslav Machala nebol len komplikovaným človekom, s ktorým vedel vychádzať len málokto. Bol aj nesmierne húževnatým šíriteľom osvety o dejinách Slovenska, ktoré tak pateticky miloval.

Väčšina ľudí si ho pamätá len ako iniciátora osadenia kontroverznej jazdeckej sochy Svätopluka, ale Machala inicioval aj pomenovanie leteckých základní v Kuchyni, Sliači a  Prešove po slávnych slovenských pilotoch, navrhol darček pre prezidentov Busha a  Putina v podobe kópie slávneho blatnického meča, zaslúžil sa o osadenie desiatok pamätných tabúľ významným slovenským osobnostiam doma i v zahraničí, a myslím, že až neskôr si uvedomíme, aký obrovský kus roboty na tomto poli urobil.

Pred desiatimi rokmi som o ňom napísal, že Machala si raz zaslúži pamätnú tabuľu za odhaľovanie pamätných tabúľ, a stále to platí.

Bol aj významným autorom literatúry faktu a za svoje dielo celkom oprávnene získal najvyššie ocenenie v tejto oblasti – Cenu Egona Ervina Kischa.

A nech si o jeho diele myslí ktokoľvek čokoľvek, napísať takú knihu ako Reportér Hemingway, ktorá vyšla v troch jazykoch v náklade 250-tisíc výtlačkov, je na naše pomery stále fenomenálne.

Poznal som ho takmer dvadsať rokov. Nič viac sa mi momentálne nežiada dodať.

Okamihom smrti je všetko zabudnuté, Drahoš. Ja som ti už odpustil. Škoda, že si nestihol aj ty mne. Odpočívaj v pokoji.

Marián Tkáč, predseda Matice slovenskej:

Nestretol som odvážnejšieho a zapálenejšieho Slováka, ako bol Drahoš Machala, spisovateľ a publicista, člen predsedníctva Matice slovenskej, nedostihnuteľný organizátor, ktorý sa zaslúžil o vznik a budovanie druhej Slovenskej republiky.

Bez neho by nebolo Slovensko aspoň také, aké je. Bojoval za tento národ svojim typickým, machalovským spôsobom, prudko a neodvolateľne. Ako sám pripúšťal, niekedy až škorpionovský nepríjemne. Sám som to pocítil. No na rozdiel od mnohých sa nepýtal, čo mu Slovensko dá, ale pýtal sa, čo on ešte môže dať Slovensku.

Ostane po ňom Svätoplukova socha na Hrade, ale aj machalovský činorodý duch. Musíme nájsť spôsob, ako dlh, ktorý má voči nemu Slovensko, splatiť, ako prekonať nežičlivcov, ktorí ešte aj v čase, keď by mali vzdať úctu mŕtvemu, hľadajú a vyčítajú mu všetko, v princípe však len to – čo im chýba: lásku k vlasti. Upierajú mu aj miesto medzi osobnosťami Slovenska na cintoríne!

V mene Matice som mu ďakujem za všetko, čo stihol vykonať pre tento národ a prosím všemocného Boha, aby nám nevzal všetkých dobrých Slovákov, lebo v časoch búrok a nepriazní potrebujeme ich aj na zemi! A aby Machalu odmenil za všetko, čo urobil pre národ pod Tatrami, a nám, žijúcim, doprial toľko umu, srdca, odvahy a lásky k národu, ako mal horlivec za slovenskú vec par excellance, Drahoslav Machala.

Drahoslav Machala

este– narodil sa 16. novembra 1947,
– vyštudoval žurnalistiku,
– pracoval vo viacerých médiách – za komunizmu v Novom slove, vo Večerníku, v Pravde,
– bol šéfreportérom mečiarovského denníka Republika a neskôr zástupcom šéfredaktora Literárneho týždenníka,
– bol riaditeľom Národného literárneho centra,
debutoval knihou Zhavranení bratia, spolu s bratom napísal knihu Reportér Hemingway a je autorom kníh Súkromný most, Veterné topánky aj Zlomený sen,
– napísal kontroverznú Slovenskú vlastivedu,
– bol autorom myšlienky na sochu Svätopluka na Bratislavskom hrade,
– v posledných rokoch upútal aj tým, že na ulici fyzicky napadol spisovateľa Tomáša Janovica a jeho manželku,
– zomrel 1. januára 2015.

Teraz najčítanejšie