Denník N

Aj liberálne elity škodia liberálnej demokracii

Jadro problému spočíva v našej neschopnosti pochopiť, že tí druhí nie sú idioti, ale parťáci, ktorí z našich teórií zabalených do slov cítia odstup a pohŕdanie.

Vilém Flusser radí pribrzdiť (tá kniha sa volá Postdějiny, česky 2018), inak sa rozbehnuté ľudstvo zastaví až pádom do priepasti.
Zygmunt Bauman vidí na konci globalizačného valca post­moderného chaosu návraty k pôvodným kmeňovým identitám, hraniciam, plotom… (Retrotópia, vydalo Artfórum Bratislava 2017).

Všeobecne platí, že intelektuálnemu diskurzu vládnu temné farby. Podobne v umení – od filmov až po krásnu literatúru. Trochu zvláštne v šťastných hodinách ľudstva. Hejže? Výnimkou je napríklad Theilard de Chardine (jeho víziu budúcnosti ľudstva som čítal v 80. rokoch v samizdatovej edícii). Cestu vidí v kráčaní po špirále hore, v gravitácii k mystickému bodu Omega (metafora na božstvo) a diela náboženských vizionárov.

Jednoducho intelektuáli. Špičkoví síce, ale predsa len majstri konštrukcií. Konštrukcií, ktoré sa rodia a prežívajú v uzavretom svete intelektuálnych elít. Elít, ktoré zväčša hlásajú svoje pochmúrne vízie o úpadku civilizácie a kultúry, aby sa vzápätí čudovali, že kadejaký exot ich v politickom ringu prevalcuje rozdávaním falošných nádejí.

Medzičasom vo svete

Čína medzičasom uskutočňuje konfuciánsky sen pre postmoderný svet – hierarchické a orwelovsky riadené „podnebesie“.
Rusko

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Komentáre

Teraz najčítanejšie