Priestor s traumou holokaustu je testom pre súčasné umenie

Deväťdesiate roky 20. storočia boli v mnohých smeroch špecifické. Otázky smerovania po Nežnej revolúcii po počiatočnom nadšení vystriedali politické turbulencie obdobia mečiarizmu s opätovnými zásahmi aj do sféry umenia a kultúry. Výtvarná scéna sa však nenechala pripraviť o získanú autonómiu a suverénne reagovala na podnety doby. Okrem rozplynutia hranice tzv. neoficiálneho umenia spred roka 1989, ktorého predstavitelia mohli slobodne prezentovať a rozvíjať svoju tvorbu, prichádzali na scénu nastupujúce generácie autorov, nové témy aj médiá, ale aj neodmysliteľná reflexia minulosti.

Kurátorské projekty

Umenie 90. rokov charakterizovali kurátorské projekty organizované Katarínou Rusnákovou, Janou Geržovou, Alenou Vrbanovou, Zuzanou Bartošovou, Zorou Rusinovou či Vladimírom Beskidom, výročné výstavy SCCA v Bratislave pod kurátorským dohľadom Márie Hlavajovej či Petry Hanákovej a Alexandry Kusej aj projekty vo verejnom priestore, organizované Jurajom Čarným.

Nie náhodou sa na toto obdobie odvolávala prvá výstava bratislavskej Kunsthalle z roku 2014 Paradox 90. Kurátorské koncepcie v období mečiarizmu, ktorá citovala vybrané výstavy tejto dekády ako poctu jej aktérom. Kurátorské výstavy vytvorili prostredie na realizáciu mnohých diel, ktoré písali novodobé dejiny umenia, čo sa odvtedy a v takom rozsahu už nezopakovalo. Ich vznik bol možný aj napriek minimálnej podpore zo strany štátu, s podporou nadácií (SCCA, Pro Helvetia a i.).

Na začiatku projektov, ktoré vznikali často v nevýstavných priestoroch s pridanou hodnotou atmosféry bývalých tovární, pivníc, obchodov či sakrálnych stavieb, stála výstava Radislava Matuštíka Suterén v roku 1989. K tým, ktoré dodnes rezonujú, patrí cyklus výstav Pamäť miesta Jany Geržovej, realizovaný v Synagóge – Centre súčasného umenia v Trnave v rokoch 1995 – 2000. V týchto dňoch o ňom vyšla publikácia (Jana Geržová: Pamäť miesta. Memory of the Space. Trnava, Galéria Jána Koniarka, Slovart), čo je dôvodom si projekt pripomenúť aj pýtať sa na jeho aktuálne posolstvo.

História projektu Pamäť miesta siaha do roku 1993 a spája sa s pôsobením Jany Geržovej ako kurátorky v novom výstavnom priestore Galérie Jána Koniarka – v bývalej synagóge. Počas piatich rokov v rozmedzí 1995 – 2000 sa tu v rámci troch cyklov výstav – Umenie aury, Pamäť miesta a Vymedzovanie priestoru – veľkorysými projektmi predstavilo 28 umelcov zo Slovenska aj zahraničia.

Otázka využitia synagógy z roku 1897, ktorá vplyvom tragických udalostí 2. svetovej vojny chátrala a už neslúžila pôvodnému účelu, súvisela so širšou spoločenskou diskusiou viazanou k historickej pamäti národa. V roku 1995 sa na výstavné účely začala využívať aj synagóga v Šamoríne (At Home Gallery), od roku 2017 zrekonštruovaná Nová synagóga v Žiline a čiastočne aj synagógy v Lučenci, Nitre a Košiciach. Mnohé ďalšie pustnú alebo slúžia na komerčné účely, ako sklady či telocvične, ako to dokumentuje fotografický cyklus Dva domy jedného pána Ľuba a Moniky Stacho (2009).

Výstavy, ktoré treba zažiť na vlastnej koži

Umelci svojimi miestne špecifickými (site-specific) projektmi reagovali na génia loci sakrálneho priestoru. Ako hovorí Jana Geržová: „Tento jedinečný priestor poznačený traumou holokaustu je skutočným testom pre súčasné umenie a uspeje v ňom len to umenie a tí umelci a umelkyne, ktorí sú dostatočne silní, svojbytní a súčasne dostatočne citliví, aby boli schopní pohybovať sa na hrane a vytvoriť produktívne napätie medzi minulosťou a prítomnosťou.“

Pri projektoch tohto typu je nevyhnutné ich zažiť a vnímať všetkými zmyslami, nechať ich „zájsť pod kožu“, stať sa ich súčasťou a vstúpiť do osobného dialógu a nevyhnutnej konfrontácie, ktoré reprodukcia nedokáže sprostredkovať. O ich aktualizáciu či prenesenie do iného média formou virtuálnej reality sa pokúsil projekt na spomínanej výstave v Kunsthalle Paradox 90. (koncepcia Juraj Čarný).

Prvý cyklus výstav, Umenie aury, polemizoval s Walterom Benjaminom v jeho uvažovaní o strate aury umeleckého diela, spôsobenej jeho technickou reprodukovateľnosťou, a o možnostiach jej návratu k autentickému tu a teraz.

Druhý cyklus, Pamäť miesta, reagoval na tému pamäti, rozpamätávania a zabúdania, ako aj na Theodorom Adornom formulovanú skepsu o nemožnosti tvorby umenia po holokauste, s ktorou sa musí každý umelec, siahajúci po tejto téme, vyrovnávať a hľadať spôsoby jej reflexie bez skĺznutia do slepej uličky.

Posledný cyklus, Vymedzenie priestoru, pracoval s reflexiou architektúry chápanej ako existenciálny priestor, pričom všetky rátali s participáciou diváka ochotného vstúpiť do dialógu, niekedy aj za hranice vlastnej komfortnej zóny.

Mystika aj všednosť

Medzi projekty, ktoré navodzovali posvätnú atmosféru až na hranici mystického zážitku, patrila inštalácia Moniky a Bohuša Kubinských Story (1995), v ktorej pokryli dlažbu synagógy vodnou hladinou. Tá zrkadlila a zároveň opticky odhmotňovala architektúru priestoru, pričom využívala nehybnosť vody ako symbol sebareflexie, ale aj očisťovania v židovskej i kresťanskej tradícii.

Na jedinečnosť priestoru rea­goval projekt Ladislava Čarného Konceptuálna maľba (1995), ktorý nechal diváka vstúpiť do prázdnej synagógy, kým po zhasnutí svetla postupne zo stien vystúpili fosforom namaľované sugestívne citácie Čiernych malieb Francisca Goyu, pôvodne namaľovaných na stenách Domu hluchého. Existenciálny náboj kontrastoval so symbolikou svetla, nádeje vynárajúcej sa v tme.

Dorota Sadovská jednoduchým maliarskym gestom, premaľovaním okien synagógy, vytvorila farebnú svetelnú atmosféru (Luminia, 1997). Červenú ako farbu energie použila na okná na prízemí, ktoré slúžili v synagóge na zhromažďovanie mužov, modrú farbu kontemplácie použila na galériu, určenú ženám, a žltú ponechala Bohu a najvyššiemu poschodiu.

Symboly chleba

Daniel Fischer nás konfrontoval s vlastným svedomím (Memento, 1996), keď pomocou prístroja inšpirovaného matematikom Zeemanom na demonštráciu kvalitatívnej zmeny systému na stenu synagógy premietal pojmy ako závisť, agresivita, egoizmus, ktorými nás vytrhával z letargie a vyzýval aktívne definovať vlastné hodnoty.

Dvojica francúzskych umelcov, Anne a Patrick Poirierovci, vstúpila do synagógy so sugestívnymi Slzami zabudnutia (1998), inštaláciou 3016 sklenených baniek v tvare sĺz symbolizujúcich rovnaký počet židovských obyvateľov vyvezených z Trnavy do koncentračných táborov, ktoré prispievali k scitliveniu divákovho vnímania.

Kontrast zdanlivo banálnej, a predsa až posvätnej každodennosti v dialógu s priestorom azda najpoetickejším spôsobom využil Monogramista T. D. Jeho Cvaot/Zástup (1997) tvorilo 240 bochníkov chleba, vydlabaných do podoby papúč evokujúcich čakajúcich na transporty či neprítomných ľudí, ktorí sa už nevrátili domov. Nevyhol sa ani symbolike chleba ako zdroja života, chleba – života v kresťanstve, ale ani kráčaniu „v šľapajach otcov“.

Otis Laubert v tme vystavil čierny kubus, do ktorého vložil každodenné predmety, nasvietené zvnútra (Svetlo vecí, 1996). Aj banálny a nepotrebný predmet v kontexte konkrétneho ľudského príbehu získava na svojom význame s odkazom na atribúty svätcov a neopakovateľnú hodnotu života každého z nás.

Ilona Németh postavila reálny Labyrint (1996) z vriec piesku ako konfrontáciu návštevníka so symbolikou vlastnej životnej cesty. Pripomenula však aj vojnové zákopy, barikády či skrýše v čase ohrozenia, ktoré prenesene možno vnímať aj ako sťahovanie sa do vlastnej ulity.

Na osudy židovského obyvateľstva reagoval Ľubo Stacho. Osobne sa stretával s ľuďmi, ktorí prežili holokaust, a ich príbehy formou fotografie prenášal na plátna, vystavené spolu s prázdnymi plátnami, ako pietnu spomienku a zároveň memento (Plátna spomienok a zabudnutia, 1997). Spomeňme aj pripravovaný, avšak nerealizovaný projekt Christiana Boltanského ako autora, ktorý je jedným z nositeľov témy holokaustu na medzinárodnej scéne.

Od synagógy k chrámu

V širšom kontexte prispieva publikácia k aktuálnemu dialógu umenia v príbuznom sakrálnom priestore – v chráme. Nedávno sa na našom knižnom trhu objavila publikácia Nadšení a pochybnost (2012) od Friedhelma Mennekesa, ktorý dlhodobo vytvára podmienky na dialóg súčasného umenia a liturgického priestoru gotického Chrámu sv. Petra v Kolíne nad Rýnom (v roku 2000 mal prednášku v Bratislave). Príbuzný projekt z pražského Chrámu sv. Salvátora mapuje publikácia Norberta Schmidta Přímluva za současnost (2018).

Na Slovensku špecifický genius loci chrámu reflektujú výstavy v Kaplnke sv. Jána pri františkánskom kostole v Bratislave a projekt Umenie Ducha/Návrat súčasného umenia do chrámu, realizovaný v jezuitskej kaplnke v Piešťanoch v rokoch 2011 – 2018. Dialóg umenia so sakrálnym priestorom v jeho rôznych podobách má jedinečný potenciál, aj preto je výzvou pre súčasnosť v ňom pokračovať a vytvárať naň podmienky.

Vydanie dvojjazyčnej publikácie Pamäť miesta aj s odstupom takmer dvoch dekád má vydavateľský význam. Popri úvodnej autorskej štúdii obsahuje interpretačné texty a fotodokumentáciu ku každému z projektov, ktoré boli v čase realizácie publikované iba formou skladačiek. Hovorí o téme, ktorá je pre nás mementom aj dnes. Zaznamenáva kus histórie a oživuje odkaz výnimočných a nadčasových site-specific inštalácií pre mladé generácie, ale aj pre každého, kto váha, či mu namiesto priameho zážitku nestačí pozrieť si záznam z výstavy na internete.

Možno sa tak ochudobňuje o neopakovateľný zážitok, ktorý ho môže zasiahnuť podobne ako kedysi nás, priamych svedkov výstav v trnavskej synagóge.