Denník N

Michal Handzuš: Keď sa v hokeji nič nezmení, budeme padať ďalej

Lintnerove predstavy sú nové, moderné, zaujímavé, no musí diskutovať, hovorí slovenský hokejový majster sveta. Rozprávali sme sa s ním o mládeži, extralige, o projekte Orange aj o tom, prečo sa na jeseň zúčastnil pochodu proti korupcii.

Na rozhovor prišiel priamo z tréningu, hoci ešte nevie, či bude na jeseň hokej hrať. V slovenskom hokeji podľa neho treba zmeniť systém, peniaze sa potom budú zháňať ľahšie. „Treba začať od mladých, projekt Orange je plátanie dier, hráči sa učia len vyhadzovať puky,“ hovorí v hodinovom rozhovore Michal Handzuš.  

Na majstrovstvá sveta ste nešli, necítili ste sa na to. Neukončili ste potichu reprezentačnú kariéru?

To nie. Ak na to ešte budem mať, rád budem reprezentovať. Bavilo ma to, vždy bol v tíme dobrý kolektív.

Olympiáda 2018 vás neláka?

To je strašne ďaleko. V tomto veku idem z roka na rok, dokonca momentálne si idem zatrénovať letnú prípravu a uvidím, ako sa telo bude cítiť. Podľa toho sa rozhodnem, či vôbec budem hrať a kde budem hrať. Mám 38, budem si dávať čiastkové ciele a rozhodnem sa v septembri. Teraz mám konečne dlhšiu letnú prípravu, posledné dva roky v Chicagu sme končili hlboko v júni, naháňal som to a potom to bolo cítiť. Možno to telo nevydrží a budem musieť skončiť.

Predtým ste mi písali, že ste v Amerike. Stihli ste sledovať majstrovstvá sveta?

Prišiel som pred zápasom s Nórskom, odvtedy som videl všetky.

Prekvapila vás v niečom naša hra?

Hráčov všetci kritizovali, ale ja si myslím, že chalani hrali dobre. Dali do toho úplne všetko, so silnými súpermi hrali vyrovnané partie. Teraz rozhodujú oslabenia a presilovky. To hrajú aj silní súperi proti slabším. Všetci mali problémy, aj Kanada hrala s Francúzskom 4:3, ale práve tieto detaily rozhodovali. S Dánmi sme vyrovnávajúci gól dostali dve minúty pred koncom v oslabení, s Nórskom dva góly v oslabení. Ak by sa ubránilo oslabenie s Dánmi, možno by sa chalani naštartovali. Myslím si, že sme mali veľmi dobré mužstvo. Tie majstrovstvá sú také vyrovnané, že sa stratia dva body a potom sa ťažko naháňajú.

Keď ste získali striebro v Helsinkách, veľa sa hovorilo, že je to úspech tímového ducha. Aj tento rok sa hovorilo, že tím drží spolu. Má to skutočne taký vplyv?

Tímový duch sa zocelí víťazstvami, bolo to tak aj v Helsinkách. Mohli sme aj nepostúpiť do štvrťfinále. Ledva sme porazili Francúzov 5:4, Švajčiarov 1:0, trápili sme sa s Kazachstanom. Laco chytal fantasticky, potom sme porazili Kanadu, ktorá dovtedy neprehrala. Zdeno Chára bol lídrom, je jeden z najlepších, akých poznám. Taký sa nájde raz za generáciu, možno za dve. Mali sme aj šťastie, ale ten duch rozhodoval hlavne v tých zápasoch o gól so slabšími súpermi.

Za posledných osem rokov sme na MS a OH trikrát dali štvrťfinále. Toľko isto aj Bielorusi. Dá sa povedať, že nás dobiehajú?

Samozrejme.

Súhlasíte s názorom trénera Vůjteka, že slovenský hokej patrí na 7. až 10. miesto?

Je to tak. Vieme vyskladať silný tím. Sme hokejová krajina, máme stále viac hráčov v NHL ako tieto tímy. Ak sa dostane na majstrovstvá sveta silný tím, tak môžeme uspieť ako v Helsinkách, ale inak sme na ich úrovni.

Prečo vašu generáciu nemá kto nahradiť?

Hovorí sa to od roku 2002. Všetko dobré, čo bolo za Československa – športové triedy, centralizovaná príprava –, je pre financie na okraji. Keď sa pozriete na extraligu, kluby živoria. Nemajú skadiaľ zohnať peniaze. Štát odsekol financovanie športu od lotérie v roku 1998. Sponzori tiež nemajú žiadne úľavy. Nikto nedá zo svojich peňazí len tak. Ľudia chcú úspech, chcú vidieť športovcov na olympiáde, ale keď sa majú dať peniaze do športu, každý sa pýta, prečo do športu. Ľudia si neuvedomujú, že úspech, aký sme dosiahli my v Helsinkách či futbalisti na majstrovstvách sveta, je celý proces.

Na rozhovor prišiel priamo z tréningu. Foto N - Tomáš Benedikovič
Na rozhovor prišiel priamo z tréningu. Foto N – Tomáš Benedikovič

Argument skeptikov je, že prečo dávať peniaze do športu, keď ich potrebuje zdravotníctvo, školstvo.

To je úplne legitímne. Ale v tomto štáte sú peniaze, nie veľa, ale sú. Nevyužívajú sa efektívne. Keby sa v športe nastavil systém, možno príde peňazí viacej. Hovorí sa o tom desať rokov a nič sa nezmenilo. Sú tu síce projekty 18-ky, 20-ky, ale to je len plátanie dier. Nezačína sa od malých. Keď sa pozrieme napríklad do Česka, nechali si Duklu, majú vybudované strediská športovej prípravy. Pozrite sa na Štrbské pleso, to by mohlo byť stredisko od atlétov po lyžiarov, hokejistov. Mohli by sem chodiť aj reprezentanti z iných krajín, je to skvelé vysokohorské prostredie. My to necháme tak, nič tam nie je. Pozrite sa na Čechov, ktorí vybudovali biatlonové centrá. Koľko tartanových dráh sa u nás postavilo? Myslím, že u nás dve, v Česku koľko? Dvadsať?

Nebudete sa angažovať v iniciatíve Richarda Lintnera?

Ešte som hokejista, nebudem sa angažovať. S Rišom som sa rozprával, jeho predstavy sú nové, moderné, zaujímavé. Aj on sa musí veľa učiť. Som zvedavý, aká bude celková vízia (rozhovor vznikol pred jej predstavením, pozn. red.). Treba sa zamerať na extraligu. Dá sa urobiť za menej peňazí viacej. Treba vytvoriť diskusiu. To spravili aj vo Švédsku. Tam po roku 2000 nemali výsledky s mládežou, sadli si, usporiadali štvordňovú konferenciu a vytvorili systém mládeže pre celé Švédsko. A teraz sú stále vo finále majstrovstiev juniorov. U nás sú niektorí proti Lintnerovi a niektorí za. Ale aj Rišo hovorí, že chce vytvoriť diskusiu. Aj v kluboch pracujú šikovní ľudia, ktorí to robia vo voľnom čase. Na extraligovom klube sa nedá profitovať. Keby to u nás v Banskej Bystrici pán prezident Koval zavrel, neviem, ako by to fungovalo.

Aj Juraj Koval bol však skeptický voči Lintnerovi.

Tiež som bol z toho prekvapený, hovoril som s ním aj s Rišom. Neviem, prečo, niektoré veci sa nepáčia jednej strane, niektoré druhej. Práve preto hovorím – vytvorme diskusiu. Netreba sa snažiť bojovať proti sebe, ale spojiť sa.

Tie kluby si volia predsedu aj koncepciu. Nie je to tak, že za stav v extralige si môžu aj kluby samy?

Pravdepodobne čiastočne môžu. Majú svoj Prohokej, ktorý to riadi, volia si prezidenta Prohokeja. Ale pracujú v prostredí, kde sa ťažko zháňajú financie, je to skoro nemožné. Preto hovorím, že skúsme sa spojiť. Všetko je vymyslené, skúsme niečo zobrať z rôznych krajín, ale držme si tu svoju identitu. Vychovávali sa tu hráči, bolo tu veľa dobrého, vráťme sa k niektorým veciam. Niečo sa musí zmeniť, lebo keď sa nezmení, budeme padať ďalej.

 

Nie je to stále len o tých peniazoch? Keď ste spomínali to Švédsko, nestáli tam tie zmeny s mládežou tiež veľa?

Je to o peniazoch. Ale zoberte si situáciu, že za nejakou firmou príde človek, ktorý povie: „Dajte mi peniaze, ja niečo spravím.“ Alebo povie: „Tu máte 15-stranový projekt, chceme to robiť takto, tieto peniaze pôjdu sem na mládež, tieto tam.“ Firma dá peniaze skôr. Vytvorme schému, ako by to malo fungovať, a peniaze by sa zháňali ľahšie.

Čiže impulz musí ísť od funkcionárov?

Od štátu impulz nepríde. Štát má záujem, len keď sa dobre reprezentuje Slovensko, vtedy sa stretávajú. Ale keď má štát niečo investovať, vtedy nemá záujem.

Vy ste sa v roku 2009 odmietli stretnúť s premiérom Ficom.

Áno, neprišiel som tam.

A toto bol ten dôvod?

Už ma to nebaví. Od roku 2002 sa s nami všetci stretávajú, keď je úspech. Pán Fico, ktorý je veľmi dobrý marketingový politik, si povedal, že sa s nami stretne, aj keď sa nedarilo, a urobí si pár plusových bodov. Ja som sa na tejto scénke nechcel zúčastniť.

Keď spomíname mládež, ako to funguje v Bystrici? Koľko musí platiť rodič, keď chce dať dieťa na hokej?

Keď malé deti chcú hrať hokej, výstroj je skoro bezplatne. Niekedy je to až mýtus, že je to finančne náročné. Možno neskôr, predsa len tie hokejky nie sú lacné. Ale malé dieťa aj štyri roky hokejku nezlomí, dostane výstroj, rodičia musia kúpiť korčule.

Hlási sa v Bystrici dostatok detí?

Včera som bol nechtiac na jednom tréningu a boli tam spojení prváci a druháci. Bolo ich veľmi málo. My sme vždy trénovali zvlášť – prvý ročník, druhý ročník. Teraz sa dokonca spájajú aj tri ročníky. Tých detí asi veľa nie je.

Je to tým, že je málo detí? Alebo je veľká paleta krúžkov, na ktoré deti môžu chodiť? Či deti už tak nebaví šport?

Je to zmes všetkého. My sme hrávali pred domom futbal a hokej, podľa ročného obdobia. Kúžkov je viac, sú aj počítače. Ale také isté počítače majú aj vo Švédsku a vo Fínsku, no tam až taký úbytok nemajú. Začínajú to už byť výhovorky. Treba asi viac marketingovo pracovať, aby deti chodili na hokej. U nás je hokej fenomén. Stále vidím chodiť niektorých ľudí v slovenských dresoch, a to bol neúspech. Nevieme zúročiť potenciál fantastických fanúšikov, aby sme dostali na hokej viacej detí. Rišo na to ide dobre, ak bude extraliga marketingovo zaujímavejšia, bude na štadión chodiť viac detí a viac ich bude chcieť hrať hokej.

A ako z tých detí vychovať moderných hokejistov? Nie je problém, že postupy nie sú moderné? Ako povedal Peťo Bondra, v Amerike každé jedno striedanie idú deti v tempe.

Ťažko sa mi to hodnotí, nechodím na tréningy. Ale keď je v jednom ročníku 15 detí, nie je silná konkurencia. Keď sme začínali my, v prvom ročníku bolo 200 detí. Keď nás vybrali do športovej triedy, v piatom ročníku muselo 20 detí skončiť s hokejom, lebo v triede bolo len 30 miest. Teraz berú z iných škôl aj nehokejistov, len aby naplnili jednu triedu.

Keď bude hrať slovenskú ligu, tak len za rodnú Banskú Bystricu. Foto N - Tomáš Benedikovič
Keď bude hrať slovenskú ligu, tak len za rodnú Banskú Bystricu. Foto N – Tomáš Benedikovič

Výsledky mládeže sa potom zachraňujú v projektoch 18-ky a 20-ky. Vy ste k týmto projektom kritický. Prečo?

Je to plátanie dier. Keď sa pozrieme na dvadsiatku, za rok vyhrajú dva-tri zápasy v lige. Keď som začínal ja, veľa som sa naučil od starších hráčov. Niekedy ma aj zjazdili, ale učil som sa. Teraz sa od koho učia? Od seba? Od seba sa nemajú čo naučiť.

Od trénerov.

To sa nedá porovnať. Majú prehrávaciu mentalitu, keď prehrajú tesne o gól, tak sa radujú, ako dobre hrali. Ďalšia vec je, akým štýlom hrajú. Proti extraligovým mužstvám musia hrať obranne, iba vyhadzujú puky. Slovensko, čo malo kreatívnych hráčov, ich tak teraz nemá. Máme dobrých obrancov, dobrých brankárov. Veľakrát som počul, že hráč, ktorý bol kreatívny v juniorskej súťaži, prišiel do projektu a skončil. Keď sa vrátil, bol iný hokejista. Dvadsiatka je na to, aby sme sa zachránili. Dobre, budeme zachránení každý rok, ale ak sa chceme vrátiť na výslnie a možno niekedy získať medailu, nestačí to.

Ale je pravdepodobné, že keby neboli dva útoky z Orange, tak by juniorská reprezentácia vypadla z A kategórie.

Áno, mohla by vypadnúť. Ale to nie je systematické riešenie. Juniorská súťaž utrpela. Keď si uvedomíte, že 60 najlepších hráčov odíde z juniorskej súťaže do 20-ky a do 18-ky, ako chceme, aby sme vychovávali aj ďalších? Výkonnosť mladého hráča sa môže meniť. Napríklad chalan, ktorý má 14 rokov, možno nie je dobrý, no má potenciál, že keď sa vyhrá, v osemnástich bude fantastický. Videl som chlapcov, ktorí nehrávali, keď som bol v mužstve, no neskôr hrali NHL.

Kto to bol?

Ivan Majeský. Keď bol v mladšom doraste, nezobrali ho do staršieho dorastu. Vtedy na to ešte nemal, ale vyhral sa a napokon hral v NHL, mal fantastickú kariéru. Rišo Zedník je ešte väčší odporca 20-ky. Povedal, že keď to videl, on by svojho syna do 20-ky nedal. To ťa len zabije. Zoberte si posledný juniorský šampionát. Druhé dve päťky z Orangeu si zastali svoju robotu. Ale aj tak mužstvo ťahali hráči, čo hrajú v zahraničí alebo v extralige. Unás hráva Rosandič, spolu s Černákom z Košíc a Jarošom zo Švédska boli najlepší obrancovia.

Uvideli ste na Rosandičovi, že tento rok urobil pokrok?

Áno. Vo finále hral asi najviac minút. Strašne mu pomáha, že hráva. Stalo sa, že semifinále s Nitrou nedohral, lebo tréner dal tých, čo hrali najlepšie. Ale poučil sa a vo finále hral najviac. V semifinále nahral na rozhodujúci gól. Je to veľký talent, v 20-ke by vyhadzoval puky o mantinel. Tu si môže dovoliť viac, má staršieho partnera. Ak sa chceme len zachraňovať, tak môžeme nalievať peniaze do tohto projektu. Ak chceme znova zatlačiť na najlepšiu šestku, tak musíme začať od nuly, od malých ročníkov. Len to bude trvať. Keď sa teraz začne budovať mládež, výsledok bude o desať rokov.

Čiže fanúšikovia si musia zvyknúť, že výsledky budú takéto?

Myslím si, že nie. Možno sa opravím, ale ten potenciál máme vyšší, aj keď je takáto situácia. My aj pri tejto výchove vychováme jedného-dvoch veľmi kvalitných hráčov za tri roky. No máme potenciál vychovať jedného hráča za rok ako predtým.

Nevychováva toľko hráčov aj také Švajčiarsko, ktoré má teraz v NHL 13 hráčov ako my?

Rozdiel je, že my sme hokejová krajina, my máme hokej v krvi. Máme kreatívne talenty ako Réway, Tatar. Vieme vychovať kvalitných hráčov, aj keď nerobíme dobre s mládežou, sem-tam sa podarí, že hráč prejde všetkými úskaliami. Švajčiari nemajú hokej v DNA. Máme fanúšikov, bol som na poslednom zápase v Ostrave s USA, ľudia boli vynikajúci, chlapcov vytlieskali.

Spomenuli ste, že nie vždy sa peniaze využívajú tak, ako sa majú. Stretli ste sa s korupciou v hokeji?

Ja nie. Skôr som to myslel, že systém je neefektívny. Fakt do toho nevidím. Mnoho vecí my hokejisti nevieme. Treba sa obklopiť správnymi ľuďmi. Je to strašne náročné, klobúk dolu pred Rišom, že sa na to dal. Nebude to ľahké, je to dlhá cesta. Konečne príde aj mladá generácia, Rišo videl veľa, môže veľa vecí prebrať. Ale musí robiť s tým, že je tu veľa schopných ľudí, ktorí jemu poradia, čo sa hodí a čo nie.

Teraz bol škandál v Česku, kde si podľa nahrávky otec kupoval, aby syn mohol trénovať so Slaviou. Počuli ste o niečom podobnom u nás?

Šumy sú. Ja som sa s tým nikdy nestretol, nemal som sa kde, hral som 16 rokov v Amerike.

Na jeseň ste sa zúčastnili pochodu proti korupcii. Aký bol dôvod?

Keď sa pozriete na veci, čo sa dejú v politike, je to až zúfalé. Predražené tendre, človek počúva, že ak sa chce niekto dostať k eurofondom, tak len cez korupciu. Korupcia tu je, aj keď nemám dôkazy. Keď ma oslovili, nechcel som len mlčať. Keď sa ľuďom niečo nepáči, tak by sa nemali báť na pochod ísť a nemali by si povedať, že „však jeden človek nič nezmôže“. Každý jeden niečo zmôže. Keď budú politici cítiť tlak, budú sa aj tak správať. Momentálne ten tlak nie je, každý si povie „mňa sa to netýka“ a politici si robia, čo chcú. Keď príde stotisíc ľudí, tak by politici spozorneli.

Aké ste mali reakcie?

Veľa pozitívnych aj veľa negatívnych. Čo sa starám do politiky, že ja viem len hrať hokej. Veľa kamarátov vidí svet rovnako ako ja, tí boli nadšení. Boli tam niektorí politici, s ktorými tiež nesúhlasím. Ja som to bral ako apolitickú akciu. Nebol to míting Nova či SaS, ale pochod proti korupcii.

V poslednom čase sa veľa hovorí o Váhostave. Zverejnili sa pavúky, kto vlastní Váhostav, a neskôr aj kto vlastní Slovan. Keď sa takto angažujete proti korupcii, neprekážalo by vám hrať za Slovan?

Ťažko toto riešiť. Hral som hokej aj v Amerike a je náročné, aby som hľadal, kto je vlastník, akú má štruktúru, kde zarobil. Určite je nešťastné, čo sa stalo živnostníkom, ktorí zostali bez peňazí. Nefunguje tu systém, ktorý to dovolil. Za Slovan by som nehral len preto, lebo na Slovensku budem hrať vždy len za Bystricu. Keby bol v KHL, rozmýšľal by som o tom.

Bratislava, 19. 5. 2015. Hokejista Michal Handzuš. Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Užili ste si tento rok v extralige?

Áno, bolo to super. Milujem hrať doma v Banskej Bystrici. Tu som vyrastal, tu som zažil pekné veci. Pre mňa je to srdcová záležitosť. Tento rok bol super, mali sme skvelú kabínu, dostali sme sa ďaleko, bohužiaľ, posledný krok nevyšiel, ale mňa to veľmi bavilo.

Veľa sa hovorí o kvalite extraligy. Keď sa pozrieme čisto iba na kvalitu hokeja, ako to vidíte vy?

Extraliga sa za posledné dva roky zlepšila. Hral som tu pár zápasov pred dvoma rokmi počas lockoutu, vtedy bola horšia. Keď Slovan pred troma rokmi odišiel, tímy si povedali, že dajú šancu mladým hráčom, aj preto, aby ušetrili. Po troch rokoch sa mladí vyhrali a sú lepší. Kvalita stúpa, ale je veľa nedostatkov.

Čo sú tie nedostatky?

Všetko začína od mládeže. Veľakrát prídu mladí hráči s veľmi zlými návykmi k mužom a tam sa to už ťažko odstraňuje. Ale najviac chýba extralige tempo hry, ktoré ukázali aj Kanaďania na majstrovstvách sveta. Lietalo sa hore-dole. U nás sa to stále hrá štýlom ako kedysi, do šírky, pomalšie. Keď mám čas, radšej sa stiahnem dozadu, obrancovia radšej idú za bránu. Hra je pomalá. My v Bystrici máme veľa Američanov, a aj preto sme hrali priamočiarejší štýl, väčším tempom, s tým, že sme nečakali na súpera. To je moderný hokej, tak by sa malo hrať a aj pre divákov by to bolo zaujímavejšie.

V extralige ste zažili aj negatíva, medzi nimi aj vulgárnosti na štadióne. Raz ste sa v Nitre stali ich terčom aj vy. Ako to vnímate?

Emócie patria k hokeju. Fanúšikovia sú v Nitre výborní. Vulgarizmy sa mi nepáčili a nejde vôbec o mňa. Ide o to, že ak chceme, aby chodili deti na štadión, toto tomu veľmi škodí. Poznám mnoho rodičov, ktorí povedali, že deti nezoberú na hokej, lebo sa tam nadáva. Povzbudzovať sa dá slušne, aj vypískať, vybučať, keď sa mi niečo nepáči. Boli tam veci, ktoré sa nitrianskym fanúšikom nepáčili, ja to chápem. Ale dá sa to urobiť aj slušnejšie.

V Bratislave sa veľa hovorí, že s novým štadiónom sa skultúrnilo aj povzbudzovanie.

Veľmi dôležitá je komunikácia klubu a fanklubu. V Bystrici to funguje, fanklub je vynikajúci, ale aj veľmi slušný. Samozrejme, občas sa stane, že niekto zanadáva, no je to lepšie, ako bývalo. Klub by mal pracovať s fanúšikmi, rozprávať sa s nimi, snažiť sa ich zapojiť do diania. Sú veľmi potrební, aby bola atmosféra. Tie fankluby sú výborné, či už v Nitre, alebo v Trenčíne. Raz sa stalo, že fanklub v Bystrici prišiel na žiakov a povzbudzoval, po zápase mali ďakovačku. Keby ste videli, ako to tie deti milovali.

V NHL sa až tak nepovzbudzuje.

To je Európa, v Európe robia atmosféru fankluby. V NHL nie sú fankluby, tam to berú skôr ako divadlo. Majú to ako spoločenský večer, aj sa rozprávajú, aj pozerajú hokej. V play-off je atmosféra oveľa lepšia.

Asi záleží, či je to v Amerike alebo v Kanade.

Samozrejme, ale aj v takom Toronte sa o tom hovorí. Tam sú najdrahšie lístky v NHL. Chodia tam bohatší ľudia, vozia tam svojich ľudí. Majú kvázi rokovania a pozerajú pri tom hokej. Také Calgary je výborné.

Máte predstavu, čo budete robiť, keď nebudete hrať hokej? Ako ste hovorili, môže to byť o pár mesiacov.

Predstáv je veľa, čoho sa chytím, neviem. Väčšinou sú to veci pri hokeji, ale jedna vec je mimo hokeja.

Nezlákalo by vás trénerstvo ako Riša Zedníka či Vlada Országha?

To by ma veľmi lákalo, ale keď skončím s hokejom, nevidím to reálne. Hlavne preto, že tréner tomu musí venovať ešte viac času ako hráč. Keď skončím, chcem sa viac venovať rodine. Veľmi by sa mi páčilo trénovať malé deti, ale mávajú tréningy najmä cez víkendy, keď budem chcieť byť s rodinou. Desať, pätnásť rokov pôjde trénerstvo bokom.

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Slovensko, Šport a pohyb

Teraz najčítanejšie