Denník N

Delphine de Vigan: Nedokážem napísať esej, preto som pravdu hľadala v románe

Delphine de Vigan. Foto – Euromedia
Delphine de Vigan. Foto – Euromedia

Prvý román napísala pod pseudonymom, pri tých ostatných už uvádzala svoje meno. Nakoniec na tom nezáležalo, všetky mali veľký úspech v jej rodnom Francúzsku aj za hranicami. Delphine de Vigan už písala o svojej mame, priateľstve medzi ženami či putách, ktoré nás neoslobodzujú, ale ničia. V rozhovore prezradila, prečo si po románe o svojej rodine musela od písania oddýchnuť, prečo je pravda pre čitateľov taká dôležitá alebo či je spokojná so sfilmovaním svojej knihy Romanom Polanským.

Svoj prvý román ste napísali pod pseudonymom. Prečo?

Je to tak strašne dávno, čo som ho zverejnila. Vyšiel v roku 2001 vo Francúzsku, v tom čase som ešte pracovala podobne ako počas písania ďalších svojich štyroch románov. Celý čas som sa snažila oddeľovať svoj profesionálny život od života, v ktorom som sa pokúšala písať. Vtedy som ešte nevedela, či zo mňa niekedy bude spisovateľka. Poslala som svoj prvý román poštou editorke, ktorá ho prijala. Bolo to pre mňa niečo úplne nové. Nešlo o to, že som sa chcela skrývať, pretože som sa bežne objavovala v televízii či novinách. Skôr som tieto dve svoje práce chcela oddeliť.

Román No a ja je o dvoch dievčatách z odlišného prostredia – jedna je z bohatej rodiny, druhá žije na ulici. Zažili ste pred jeho písaním niečo výnimočné s ľuďmi bez domova, čo vás pri písaní inšpirovalo?

Nie, skôr sa mi mnoho takých vecí dialo po jeho vydaní. Najväčšou inšpiráciou na jeho napísanie bola moja vlastná skúsenosť. Keď som šla raz ráno do práce, videla som skupinu bezdomovcov, ktorí si po noci strávenej na ulici balili svoje veci. Boli medzi nimi aj mladé dievčatá. To ma natoľko zasiahlo, že som si hľadala štatistiky o tom, koľko ľudí takto žije. Zistila som, že stále viac mladých vrátane žien sa ocitá bez strechy nad hlavou. Neskôr som si pozrela dokumenty o bezdomovcoch, rozprávala sa so sociálnymi pracovníkmi, čítala si mnohé svedectvá ľudí, ktorí nemajú domov. Na základe toho som sa snažila poskladať život mladého dievčaťa. Najviac ma zaujímala cesta, ktorou si musí prejsť pred tým, ako skončí na ulici. Až po vydaní tohto románu ma začali pozývať mnohé asociácie, ktoré pracujú s bezdomovcami.

V románe riešite aj dospievanie týchto dievčat. Aké bolo vo vašom prípade? Zaujímali ste sa v tom čase o problematiku ľudí bez domova ako hlavná postava románu?

Počas dospievania som žila na vidieku, takže som nevidela žiadnych bezdomovcov, kým som v 80. rokoch neprišla do Paríža. Vtedy ten problém vyzeral úplne inak, ako vyzerá dnes. Po príchode do Paríža som videla mnoho ľudí, ktorí vyzerali, že si život na ulici sami zvolili, že chceli žiť na okraji spoločnosti, najčastejšie z ideologických dôvodov. Dnes je to však iné. Ľudia, ktorí žijú na ulici, si to sami nevybrali a určite by chceli žiť inak, keby mohli. Keď som mala 13 rokov, tak som s Lou, hlavnou hrdinkou mojej knihy, mala spoločné viaceré črty mojej povahy. Bola som trochu rezervovaná a 

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Rozhovory

Kultúra

Teraz najčítanejšie