Som mama tínedžerky, učím sa nepýtať sa nahlas, ako môže existovať v takom neporiadku
Drvivá väčšina tínedžerov z neporiadku jednoducho vyrastie. Dospejú, upokoja sa, prestane im byť trápne dodržiavať pravidlá, alebo sa ocitnú na internáte s niekým, kto im nebude „bordelárstvo“ tolerovať.
Jedným zo znakov toho, že je moja dcéra definitívne v puberte, bolo, že si začala zatvárať dovtedy vždy otvorené dvere do svojej izby. Rešpektovala som to, lebo právo na súkromie je posvätné a pred nejakými tridsiatimi rokmi som bola tínedžerkou aj ja.
Čo sa mi však akceptovalo ťažšie, bolo to, čo bolo za tými dverami. Školská taška pohodená v strede izby. Labilné stohy papierov, nôt, učebníc rozložené na pracovnom stole, na nočnom stolíku aj na komode. Knižnica, niekedy dávno mnou pedantne uložená, teraz prehádzaná v chaose, bez rešpektu k abecednému poriadku či k žánrom. Na posteli niekoľko búnd a svetrov, hoci vešiak je na dosah. Pod stolom len jedna papuča, druhá je nezvestná už niekoľko dní. Jednoducho: tínedžerská izba.
Keď som sa sťažovala kamarátke, mame 13-ročnej a 17-ročného, vysmiala ma. „Prosím ťa, čo chceš? Tvoja aspoň rešpektuje, že jedlo sa podáva len v jedálenskom kúte. Ja pravidelne vynášam misky so zaschnutými vločkami a so zápachom skysnutého mlieka či špinavé taniere. Zvykni si.“
Lenže ja som si nechcela zvyknúť. Nie som fanatička do bezchybných domácností, kde je všetko nainštalované ako minútu pred fotením do katalógu, ale naozaj ma nebavilo opakovane počúvať: „Mami, nevidela si moju tašku s notami, moje tenisky na telesnú, knihu, čo mám vrátiť do knižnice? Tu som si to nechala a nie je to tu. Bože, človek si niečo niekam položí a nenájde to. To je hrozný život“.
Starý problém
„Rozhádzané detské izby sú číslo jedna medzi rodičovskými sťažnosťami asi 60 rokov a približne rovnako dlho sa tomu venujú aj psychológovia. Je mozog tínedžerov pospájaný tak odlišne, že nedbá na poriadok, neprekážajú mu misky s topiacou sa zmrzlinou a chumáče prachu? Asi nie. To je také moderné vysvetlenie. Dobrá správa však je, že je to normálne. Zároveň je to aj zlá správa,“ prečítala som si názor psychológa Laurenca Steinberga, keď som začala problém hlbšie študovať.
Problém s neporiadkom v dcérinej izbe mi totiž zaliezol pod kožu viac, ako by som chcela. Nezabíjala som čas len hľadaním vysvetlení a ospravedlnení, ale aj hádkami s ňou.
Akokoľvek som sa snažila tento problém ignorovať a
