Seriál Most! by mohol zmierňovať predsudky k menšinám. Efekt Harryho Pottera vysvetľuje ako

Obsahuje spoilery

V prvej časti seriálu Most! musí Róm Franta „držať uhol“, čiže sedieť v rohu, aby ho nebolo v krčme vidieť, a transsexuálku Dášu vyháňa jej brat Luděk z rodičovského domu, keď sa k nemu chce po rokoch nasťahovať.

Ani na konci seriálu nie sú vzťahy hlavných aktérov seriálu ideálne, no posun je značný.

V krčme, kam mali Rómovia zo sídliska Chánov zákaz, hrá rómska kapela, Luděk tancuje s Rómkou Žanetou, Franta sa pohybuje po krčme celkom slobodne a majiteľ podniku sa túli k transsexuálke Dáši, hoci predtým „homosexuálov neznášal“.

Čo sa to za osem častí stalo s hrdinami seriálu?

Kontaktová teória

Zmenu v ich zmýšľaní by mohlo vysvetľovať to, čo sa v psychológii nazýva ako kontaktová teória.

„Kontakt je v sociálnej psychológii už vyše 60 rokov považovaný za najúčinnejšiu prevenciu pri zmierňovaní predsudkov,“ povedala pre Denník N psychologička Barbara Lášticová, riaditeľka Ústavu výskumu sociálnej komunikácie Slovenskej akadémie vied.

Kontakt funguje najlepšie vtedy, ak je pozitívny, deje sa v situácii vzájomnej spolupráce a rovnosti a existuje preň inštitucionálna podpora, napríklad zo strany úradov či iných autorít, vysvetlila Lášticová.

Odborníčka dodala, že je tiež dobré, ak je príslušník nečlenskej skupiny, s ktorým prichádza človek z väčšiny do kontaktu, vnímaný ako „typický“ predstaviteľ menšiny, čiže niekto, kto napĺňa určitý stereotyp. „Inak nepríde k zovšeobecneniu pozitívnych postojov voči tomuto jednotlivcovi na celú nečlenskú skupinu,“ dodala psychologička z SAV.

Ak kontakt chýba, nič nám nebráni v tom, aby sme z druhých ľudí vyrobili nepriateľov a pripísali im všemožné negatívne vlastnosti – že sú leniví, nepracujú, kradnú, rozkladajú spoločnosť a iné.

Kontakt môže predsudky a stereotypy odstrániť, ak zistíme, že domnelý zloduch existuje iba v našej hlave. Vďaka kontaktu môžeme vidieť veci tak ako príslušníci menšiny a precítiť ich utrpenie, ak na nich ľudia pokrikujú na ulici, nezamestnajú ich, prípadne im hovoria, aby „držali roh“ či vypadli z domu.

Chalúpka strýčka Toma

Viac či menej anekdotické príbehy uvádzajú, že citlivosť na utrpenie druhých ľudí zvýšila beletria.

Ako vzor sa v tomto ohľade často uvádza kniha Chalúpka strýčka Toma (1861) od americkej spisovateľky Harriet Beecherovej Stoweovej.

Autorka v nej opísala útrapy černochov z južanských štátov USA v 19. storočí, čo vraj čitateľmi otriaslo natoľko, že niektorí súčasní autori špekulujú, že kniha možno prispela k zrušeniu otroctva v Spojených štátoch.

Vplyv Harryho Pottera

Samozrejme, ide o anekdotu, no existujú isté indície, že by na tom mohlo niečo byť.

Napríklad v roku 2014 vyšla štúdia o tom, ako čítanie kníh o Harrym Potterovi pozitívne ovplyvnilo postoje detí k prisťahovalcom.

Autori štúdie si Harryho Pottera vybrali zámerne ako postavu žijúcu vo svete plnom sociálnej nespravodlivosti, kde žijú „lepšie“ a „horšie“ bytosti.

„Harry má zmysluplný kontakt s postavami, ktoré patria do stigmatizovaných skupín. Snaží sa im porozumieť a pochopiť ich ťažkosti, z ktorých niektoré pramenia z diskriminácie,“ píšu autori štúdie a dodávajú, že Harry „bojuje za svet, v ktorom nie sú sociálne nerovnosti“.

Prvého experimentu sa zúčastnilo 34 talianskych piatakov, z toho 21 dievčat. Rozdelili ich do dvoch skupín, v ktorých im čítali buď pasáž o predsudkoch, v ktorej Draco Malfoy, Harryho spolužiak, vynadá Hermione a nazve ju „špinavou malou humusáčkou (Mudblood – pozn. red.)“. Ide o hanlivý výraz pre čarodejníkov narodených do nečarodejníckej rodiny, ktorí na spoločenskom rebríčku stoja pod „čistokrvnými“.

Deti si čítali o negatívnych pocitoch Hermiony a reakciách jej priateľov, vrátane Harryho, ktorí sa jej zastali.

V kontrolnej skupine si deti čítali úryvky, ktoré sa netýkali predsudkov a boli napríklad o tom, ako si Harry kupoval kúzelnú paličku.

Žiaci boli rozdelení do malých skupín do šesť detí. S výskumníkom, ktorý im čítal, sa stretávali raz týždenne po obdobie jeden a pol mesiaca.

Výskumníci merali postoje detí k prisťahovalcom pred intervenciou a po nej a zistili, že deti, ktoré boli v experimentálnej skupine a identifikovali sa s Harrym ako pozitívnou postavou, mali po skončení experimentu k prisťahovalcom pozitívnejšie postoje ako deti z kontrolnej skupiny.

Merali aj postoje k homosexuálom a utečencom

V druhom experimente vymenili žiakov základnej školy za stredoškolákov a prisťahovalcov za homosexuálov. V tomto prípade študentom nečítali príbehy a pýtali sa ich, ako veľmi majú radi knihy a filmy o Harrym a či sa identifikujú skôr s Harrym alebo so záporákom lordom Voldemortom.

Aj tu sa ukázalo, že „čítanie kníh o Harrym Potterovi bolo spojené so zlepšenými postojmi k stigmatizovanej skupine, v tomto prípade homosexuálom“.

Do tretieho experimentu zapojili vysokoškolákov zo Spojeného kráľovstva. Autori štúdie merali ich postoje k utečencom. Pozitívny efekt sa prejavil u tých ľudí, ktorí mali knihy o Harrym v obľube, čítali ich a zároveň sa menej identifikovali s lordom Voldemortom.

Uvedené zistenia z troch experimentov si autori štúdie vysvetľujú tak, že deti a mladí ľudia, ktorí „si čítali o tom, ako Harry Potter komunikoval s postavami zo stigmatizovaných skupín, sa možno naučili pozerať na veci ich očami, čo viedlo k ich zvýšenej schopnosti chápať príkoria znevýhodnených skupín. Také postoje potom uplatnili na iných (prisťahovalci, homosexuáli a utečenci – pozn. red.) v reálnom svete“.

S Harrym proti predsudkom – aj na slovenských školách

Vedci ukázali, že „čítanie Harryho Pottera zlepšuje postoje voči menšinám prostredníctvom toho, že čitatelia zaujmú perspektívu postáv, ktoré sú stigmatizované. Významnú úlohu u žiakov základnej školy zohrávala aj identifikácia s hlavnou postavou príbehu, Harrym“, zhrnula výsledky štúdie Lášticová.

Odborníčka spomenula aj novú štúdiu z minulého mesiaca od Sohad Murrarovej a jej kolegu Markusa Brauera, podľa ktorých sú „príbehy jedinečnou cestou, ako prekonať odpor k zmene postojov, keďže prenesú čitateľov do iného sveta a ponúknu im modely tolerantného sociálneho správania“.

Lášticovej doktorandka Simona Andraščiková z Ústavu výskumu sociálnej komunikácie SAV robí podobný výskum aj na Slovensku a zistila, že čítanie Harryho Pottera s následnou diskusiou zmierňuje predsudky voči Rómom u žiakov a žiačok 6. ročníkov základných škôl. Vedkyňa ukázala, že pri tom zohráva významnú rolu ponorenie sa čitateľov do príbehu.

„Pri práci s týmto typom literatúry má veľkú moc škola, ktorá môže žiakov k istému typu literatúry nasmerovať. Autori štúdie o Harrym Potterovi napríklad zistili, že žiaci a žiačky, ktorí cez prázdniny prečítali knihu s multikultúrnou tematikou a napísali si z nej čosi ako čitateľský denník, mali po prázdninách pozitívnejšie postoje k menšinám než žiaci, ktorí čítali cez prázdniny knihu, ktorá sa netýkala vzťahov medzi ľuďmi z iných kultúr,“ dodala psychologička Lášticová.

Korelácia a účinok

Istou nevýhodou štúdií o vplyve príbehov či priameho kontaktu na zmierňovanie predsudkov a stereotypov je, že sú mnohokrát iba korelačné a nedokážu preukázať jednoznačný kauzálny vplyv, hoci aj také štúdie existujú.

Ďalším problémom je, že sa účinok kontaktu nesleduje dlhodobo a o jeho trvácnosti nemáme dostatok informácií. „V experimentálnych výskumoch sa – podľa mojich vedomostí – účinok kontaktných intervencií meral najdlhšie dva týždne po ukončení experimentu, čo je pomerne málo. V niektorých výskumoch sa dokonca meria bezprostredne po alebo len jeden deň po intervencii,“ objasnila Lášticová.

Podľa odborníčky nemajú štúdie o vplyve príbehov na zmierňovanie predsudkov vždy štatisticky významné výsledky, „ale ak sa pozrieme na výskumy ako celok, zistíme, že existujú isté empirické dôkazy o fungovaní príbehov“, hovorí psychologička.

Z literatúry o kontaktovej teórii tiež vieme, že priamy kontakt má robustnejší efekt než nepriamy kontakt, napríklad pomocou literárnych príbehov. „Zároveň vieme, že negatívny kontakt má silnejší efekt na predsudky ako kontakt pozitívny, hoci je v mnohých prípadoch zriedkavejší. Je tiež dôležité, či je kontakt konzistentný alebo nekonzistentný so stereotypmi, aké sme predtým o danej skupine ľudí mali,“ dodala psychologička z SAV.

S výhodami nepriameho či sprostredkovaného kontaktu pracujú napríklad mimovládne organizácie v projektoch takzvaných živých knižníc, keď príslušník nejakej menšiny rozpráva publiku ako živá kniha svoj autentický príbeh.

Na veci hľadeli očami člena stigmatizovanej skupiny

To, že by zmena perspektívy, keď na veci hľadíme očami člena stigmatizovanej skupiny, mohla fungovať, ukázali aj viaceré experimenty Daniela Batsona, psychológa z univerzity v Kansase.

Batson a jeho kolegovia napríklad ukázali, že ak ľuďom povedali, aby sa vžili do roly konkrétneho človeka zo stigmatizovanej skupiny – napríklad homosexuála alebo prostitútky –, ich hodnotenie danej skupiny ako celku sa zlepšilo.

Povedané inak – keď sa vžili do roly ľudí, ktorými predtým opovrhovali, ich srdcia sa obmäkčili, lebo si uvedomili, akými príkoriami si prechádzajú. Niečím podobným si možno prešli aj hrdinovia českého seriálu Most!. Zo strašiakov, ktorých sa báli (Róm, transsexuál, …), sa vykľuli ľudia, s ktorými môžu žiť, keď bol kontakt s nimi pozitívny.