Mám úctu k ženám, ale…

Keď ten, čo urobil dve ministerky, prezentuje explicitne, že „má úctu k ženám, ale…“, máme dočinenia s presne rovnakým problémom ako pri výroku „nie som rasista, ale…“, konkrétne s nevyžiadaným vyhlásením o sebe, z ktorého bučí, že pravdou je presný opak.

Pravdou je, že sa viacerí politici zámerne správajú tak, aby osobám predstavujúcim životné nebezpečenstvo znížili vážnosť a úctu, naznačili pubertálnu neskúsenosť a predstierali pohŕdanie. Medzi osoby predstavujúce životné nebezpečenstvo, čo je priam podmienka znevažujúceho vyjadrovania, patria aj ženy.

Tak napríklad poslanec Fico sa tváril, že neovláda meno, čo je inak taká nevychovanosť, že v medzivojnovom období by ho vrátili rovno do maštale. Prirodzene, tu šlo o zámer povedať, že Zuzana Čaputová nie je známa: „Kde bola táto pani, ktorá hovorí, aká bola velikánska aktivistka, keď sa diali iné neprávosti?“ Ide inak o málo produktívny smer, ktorým by sa pán poslanec nemal púšťať, lebo keď sa začneme pýtať „Kde bol tento pán, keď…“, tak neskončíme do rána prvého kola volieb.

Ide tiež o starý Slotov žáner, keď so svojou úrovňou sedemnástej cenovej prehovoril o maďarskej ministerke zahraničných vecí Kinge Gönczovej: „Strapatá pani, ktorá je skutočne strapatá, sa tu vyhráža, dáva otázky predsedovi vlády Slovenskej republiky, ktorému nesiaha ani po opätky jeho topánok, jedna chudera. Toto si nikto nesmie dovoliť k slovenskému národu…“

Fico to skúšal aj v apríli 2017 na poslankyňu Blahovú: „Ja vás nepoznám, neviem, kto ste“, pričom nasledovali „babské táraniny“.

A teraz iný známy hulvát nazval favoritku prezidentských volieb neznámou dievčinou a nebola to lichôtka nasmerovaná na jej mladistvý vzhľad. Možno si z toho odniesť jediný poznatok: úctu k ženám nemajú celkom určite.