Pred 30 rokmi: V Poľsku a v Maďarsku sa komunizmus končil, ale ja som si to nechcel všímať

V téme Čo sme robili v roku 1989 zverejňujeme osobné spomienky Martina M. Šimečku a jeho hostí na udalosti a zážitky v priebehu roka, v ktorom padol komunistický režim, hoci takmer nikto nepredvídal, že sa to stane.

Neviem si spomenúť na to, kedy som si vôbec všimol, že v Poľsku a Maďarsku sa niečo deje. V marci 1989 to však ešte určite nebolo, hoci vo Varšave sa už od 15. februára stretávala opozičná Solidarita (považovaná dovtedy komunistickým režimom za ilegálnu organizáciu) s komunistami.

Vyrobili kvôli týmto rozhovorom špeciálny veľký okrúhly stôl, aby nikto, kto za ním sedel, nemal pocit, že je v nevýhode.

Bol to zlom, ktorý mal v júni 1989 vyústiť do prvých slobodných volieb v komunistickom režime (Solidarita v nich suverénne zvíťazila).

V Maďarsku sa tiež schyľovalo k okrúhlemu stolu s opozíciou, maďarskí komunisti boli takí reformní, že už pripomínali západných sociálnych demokratov.

Neviem si spomenúť, či som vôbec považoval tieto dramatické zmeny u našich susedov za niečo, čo môže mať vplyv aj na vývoj v Československu.

Myslím si, že skôr nie, lebo si pamätám len na svoje presvedčenie, že režim, v ktorom som žil celý život (mal som vtedy 32 rokov), sa nemôže zmeniť. Bez ohľadu na to, čo sa dialo v okolí, dokonca aj v Sovietskom zväze, kde Michail Gorbačov prakticky zrušil cenzúru.

Chodieval som tej zimy často k Dominikovi Tatarkovi, ktorému sa prudko zhoršovalo zdravie, ale duševne bol svieži a kedykoľvek som k nemu večer prišiel, počúval poľskú verziu Slobodnej Európy.

Sledoval poľské udalosti veľmi pozorne a hovoril mi, že sa tam dejú veľké veci. Ja som si však vtedy myslel, že sa mýli, že len podlieha starej ilúzii, keď želanie sa stáva otcom myšlienky.

Každú nedeľu sa u mňa stretávali priatelia – Ivan Hoffman, Oleg Pastier a Miloš Žiak – a debatovali sme o všetkom možnom, ale nespomínam si, že by témou bola Varšava alebo Budapešť.

Bolo to asi aj preto, lebo v našich životoch nebolo badať žiadnu zmenu – stále tí istí policajti a tie isté zákazy. Ivan Hoffman mával občas koncerty, ale častejšie mu ich režim zakazoval, než povoľoval.

Iba Miloš Žiak patril k takzvanej „šedej zóne“, vyšla mu kniha básní a písal do Literárneho týždenníka. Bol zvláštny tým, že mal odvahu sa s nami priateliť a komunistický režim ho rozčuľoval viac než nás. Z jeho príbehov o slovenských spisovateľoch sme sa dozvedali, že tam prebieha súboj medzi konzervatívnymi komunistami a reformnou strednou generáciou, ktorý však zvonku videl len málokto.

Takýchto signálov bolo príliš málo na to, aby sa z nich dala vyčítať zmena, ktorá mala prísť v novembri. Naša generácia nemala dôvod myslieť si, že by komunizmus mohol padnúť, lebo sme nemali žiadnu skúsenosť s tým, že dejiny sa z času na čas dávajú do pohybu. Poznali sme len nehybnosť.

Ale dnes si myslím, že existoval ešte jeden dôvod, pre ktorý som sa nezaujímal o udalosti v Maďarsku a v Poľsku: nechcel som si pripustiť ani len záblesk nádeje na zmenu, lebo som nechcel podliehať ilúzii.

Z rozprávania svojich rodičov som vedel, aké frustrujúce je zažiť okamih slobody ako v roku 1968 a potom o ňu prísť.

Bol som presvedčený, že život v komunizme sa dá dôstojne prežiť len vtedy, ak bol človek vždy pripravený na najhoršie.

Akákoľvek nádej na zlepšenie pomerov ho oberala o energiu potrebnú na prežitie.