Pred 30 rokmi: V Poľsku a v Maďarsku sa komunizmus končil, ale ja som si to nechcel všímať
V téme Čo sme robili v roku 1989 zverejňujeme osobné spomienky Martina M. Šimečku a jeho hostí na udalosti a zážitky v priebehu roka, v ktorom padol komunistický režim, hoci takmer nikto nepredvídal, že sa to stane.
Neviem si spomenúť na to, kedy som si vôbec všimol, že v Poľsku a Maďarsku sa niečo deje. V marci 1989 to však ešte určite nebolo, hoci vo Varšave sa už od 15. februára stretávala opozičná Solidarita (považovaná dovtedy komunistickým režimom za ilegálnu organizáciu) s komunistami.
Vyrobili kvôli týmto rozhovorom špeciálny veľký okrúhly stôl, aby nikto, kto za ním sedel, nemal pocit, že je v nevýhode.
Bol to zlom, ktorý mal v júni 1989 vyústiť do prvých slobodných volieb v komunistickom režime (Solidarita v nich suverénne zvíťazila).
V Maďarsku sa tiež schyľovalo k okrúhlemu stolu s opozíciou, maďarskí komunisti boli takí reformní, že už pripomínali západných sociálnych demokratov.
Neviem si spomenúť, či som vôbec považoval tieto dramatické zmeny u našich susedov za niečo, čo môže mať vplyv aj na vývoj v Československu.
Myslím si, že skôr nie, lebo si pamätám len na svoje presvedčenie, že režim, v ktorom som žil celý život (mal som vtedy 32 rokov), sa nemôže zmeniť. Bez ohľadu na to, čo sa dialo v okolí, dokonca aj v Sovietskom zväze, kde Michail Gorbačov prakticky zrušil cenzúru.
Chodieval som tej zimy často k Dominikovi Tatarkovi, ktorému sa prudko zhoršovalo zdravie, ale duševne bol svieži a kedykoľvek som k nemu večer prišiel, počúval poľskú verziu Slobodnej Európy.
