Denník N

Ako dobre poznáte svojho krčmára a predavačku zeleniny?

Kateřina Šedá presviedča štamgastov, aby sa osmelili a zapojili do súťaže Tržnica Bojárt. Foto - Martin Hlavica/Tržnica Bojárt.
Kateřina Šedá presviedča štamgastov, aby sa osmelili a zapojili do súťaže Tržnica Bojárt. Foto – Martin Hlavica/Tržnica Bojárt.

Súťaž inšpirovaná televíznou hrou Pevnosť Boyard v bratislavskej tržnici na Trnavskom mýte ukázala, že pri nakupovaní sú dôležité aj veci, ktoré sa nedajú kúpiť.

Na prvý pohľad to vyzerá ako normálny piatok. Obyčajný deň tržnice, taký istý, aký som tu zažila minulý štvrtok pri stretnutí s kurátorkou Lýdiou Pribišovou, a zrejme taký istý, aký tu niektorí zažívajú už celé roky. Pomotajú sa, poobzerajú, čosi kúpia, sadnú si na víno a debatujú.

Som cudzí prvok, čo sem nepatrí. Neviem, aké náušnice nosí krčmárka Erika, ani aký talizman si doniesla partia štamgastov do jednej z vinární, a už vôbec netuším, kto môže vlastniť úhľadnú bradu, ktorá je predmetom súťažnej otázky číslo 124. Iba šípim, že je to mladý muž, a tých tu až tak veľa nie je.

V rukách držím červenú brožúru s logom súťaže Tržnica Bojárt. Ide o obdobu známej televíznej hry Pevnosť Boyard, na ktorej sme viseli celé sobotné popoludnia v 90. rokoch. Mojou úlohou je riešiť úlohy a zbierať kľúče, no pomerne skoro si uvedomím, že už samotná brožúra je kľúčom. A dôležitým. Predavačka z mäsiarstva sa na mňa zvláštne usmiala. Ešte netuším, že jednu z odpovedí má rovno za chrbtom.

Teraz to už hádam môžeme prezradiť. Sekáčik na mäso z prvej súťažnej úlohy visí vedľa Farmárskej slaniny – 7,79 eura za kilo v mäsiarstve na prízemí. Ale to je len začiatok. Víťazoslávny pocit ma prejde hneď pri vedľajšom obchode s domácimi potrebami. Zúfalo listujem v brožúre. Mám uhádnuť nápisy, predmety, osobné veci, názvy aj všakovaké iné bizarnosti, ktoré sa nedajú kúpiť, ale sú súčasťou obchodov, a tu sa to zdá nemožné.

Je tu všetko – od škrabky na zemiaky a koťogó, až po vedrá na umývanie podlahy, znásobené v ohromnom počte. Takmer to vzdávam. A presne vtedy to príde. Majiteľ mi najprv nenápadne, potom o čosi trúfalejšie hovorí číslo otázky aj s odpoveďou a vzápätí pridáva ďalšiu. „To by ste tu asi ťažko našli,“ ukazuje na malý tanierik, ktorý slúži pri platení.

S manželkou sú tu už 25 rokov, v sobotu mávajú zatvorené. Dlho trvá, kým všetko rozložia, a aj tak je tržnica otvorená iba doobeda, neoplatilo by sa im to. Navyše, stále sem chodí čoraz menej ľudí. „Ja sem chodím roky,“ oponuje pani, čo sa pri nás pristavuje, a hovorí, že v ich obchode vždy nájde všetko, čo potrebuje, a najmä veci, ktoré by v nákupných centrách nikdy nezohnala.

Tržnica pôsobí zvonka nevábne, nedobytne. Vnútri však prežívajú roky osobných kontaktov, ba dokonca priateľstiev medzi predávajúcimi a zákazníkmi. Foto - Martin Hlavica
Tržnica pôsobí zvonka nevábne, nedobytne. Vnútri však prežívajú roky osobných kontaktov, ba dokonca priateľstiev medzi predávajúcimi a zákazníkmi. Foto – Martin Hlavica

O tom, čo sa kúpiť nedá

Taká je aj myšlienka celej súťaže, hoci nejde práve o materiálne veci, ktoré by sa inde ako v tržnici nedali kúpiť. „Našťastie, existujú miesta, na ktorých môže zákazník získať i niečo viac než iba body na vernostnú kartu a tašku zadarmo. A jedným z nich je tržnica na Trnavskom mýte,“ vysvetľuje ideu projektu kurátorka Lýdia Pribišová, ktorá oslovila českú výtvarníčku Kateřinu Šedú.

Tá si uvedomila, že tržnica má problém. Je uzatvorená ako nedobytná pevnosť. V jej vnútri síce fungujú na dnešné časy až nevšedne osobné kontakty a priateľstvá, no smerom von túto jej kvalitu takmer vôbec nevidno. Tak prečo ju neskúsiť otvoriť pomocou hry, v ktorej ešte aj ide o získavanie kľúčov. Viac podobností a metafor so známou televíznou hrou v tom už azda ani nemohlo byť.

A tak je Kateřina Šedá tu, aby s tým „čosi urobila“. V malej súťažnej centrále, kde má organizačný tím zázemie, panuje v piatok predpoludním ľahké vzrušenie. Na otvorenie súťaže prišiel aj architekt tržnice Ivan Matušík a jeden veľmi snaživý mladý muž odovzdal už vo štvrtok večer kompletne vyplnenú súťažnú brožúru. „Ale bol tu od rána až do večera,“ pripomína Lýdia Pribišová. Podľa Kateřiny Šedej súťažné úlohy vôbec nie sú také ťažké. Ale jej sa to len zdá, všetkých tu už totiž pozná, a presne o to ide.

„Toto je náš talizman,“ ukazuje mi starší muž sošku prasaťa, ktoré zaujalo čestné miesto za vrchom „ich“ stola vo vinárni, kde sa spoznávam s majiteľom onej spomínanej brady z otázky číslo 124. Starší chlapík má v rukách tiež súťažnú brožúru – budú vraj s kamarátmi súťažiť spolu ako tím, keď sa už ich talizman stal súťažnou otázkou. Barman mi trochu pomohol, a tak im aj ja dávam indíciu – okrem ich talizmanu sú totiž vo vinárni aj ďalšie tri odpovede. Ale to už oni asi dávno vedia. Kto iný, keď nie oni.

V piatok do obeda sa zaregistrovala približne stovka súťažiacich, finále bude v sobotu dopoludnia. Foto - Martin Hlavica.
V piatok doobeda sa zaregistrovala približne stovka súťažiacich, finále bude v sobotu dopoludnia. Foto – Martin Hlavica.
Tržnica Bojárt mala v tržnici aj malú centrálu, kde sa dalo o celej súťaži dozvedieť viac. Foto - Martin Hlavica
Tržnica Bojárt mala v tržnici aj malú centrálu, kde sa dalo o celej súťaži dozvedieť viac. Foto – Martin Hlavica

Poskočiť o centimeter dopredu

Štamgasti majú síce veľkú výhodu, ale či sa napokon odhodlajú, vyplnia odpovede a odovzdajú brožúru, nevedno. „Už som stretla pani, ktorá to iba tipuje od stola,“ hovorí Šedá so smiechom. Zamestnanci tržnice a predajcovia sa súťaže zúčastniť nemôžu. Keď sa vám však podarí natrafiť na toho správneho, máte vyhrané.

„Len sa dobre pozerajte a listujte,“ hovorí mi kaderníčka na poschodí. Jej malá dcéra iba krúti hlavou, aká som slepá. Prechádzam katalóg stále odznova. Čosi tu je, ale neviem to nájsť. Už som si prezrela, čo má kaderníčka obuté, či nemá tri prstene z troch sobášov, visiace náušnice, z akého hrnčeka pije kávu aj v akej kanvici si na ňu varí vodu. Pozerám si obrázky na stenách, nožničky aj odpadkový kôš, oznamy na dverách aj stoličky, aby som sa jej napokon pozrela zblízka do očí: zelenohnedé, hovoríme súčasne a ja zapisujem do políčka v brožúre.

Chlapík o tri prevádzky dozadu mi to iste povedal, ale už som na to zabudla. Vedel všetko – pracuje tu už celé roky. Pozná každý detail. „Toto je podlaha na pánskych záchodoch na prízemí, to by si ty asi nezistila,“ ukazuje na obrázok. Pritakávam. „A túto tabuľu nájdeš hneď za rohom,“ dodáva. Ale najviac – najviac sa vyzná v otázkach na telo, najmä ak sa týkajú žien – tieto oči sú Erikine, toto tetovanie má predavačka v Rybe, toto má Lucia – tu „odvedľa“. Túto retiazku má bufetárka a tento náramok nosí predavačka zdola,“ vymenúva pohotovo a ukazuje rukami na všetky smery, kde mám hľadať – vľavo dole, potom vpravo hore.

Vypĺňať súťažné úlohy však už pre mňa nemá zmysel. Aj tak si výhru najviac zaslúžia tí, čo sem chodia pravidelne. Minúť ju totiž môžu iba v priestoroch tržnice a oni najlepšie vedia, kde a komu dať zarobiť. Prví traja získajú v sobotu spolu až 1300 eur, čo nie je málo. Vyhrať však môže aj tržnica.

Ľuďom, ktorých Kateřina Šedá zapája do svojich projektov, sa zväčša ťažko vysvetľuje, čo to vlastne je – o aké umenie ide a čo je jeho výsledkom. V Bedřichoviciach, malej českej dedine, kde Šedá pôsobí už niekoľko rokov, to vraj raz v krčme chlapi opísali pomerne jednoducho. Výsledkom toho, čo s nimi Kateřina Šedá robí, je, že všetci akoby naraz poskočili o centimeter dopredu.

Neviem, či je to presne centimeter, ale počas súťaže som sa zoznámila s asi desiatimi predajcami a stihla kúpiť postrek proti voškám na kvety, šikmé prúžky a nite na šitie, paradajky aj skvelú štrúdľu. A vrátim sa. Určite sa tam vrátim.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Kultúra

Teraz najčítanejšie