Denník N

Čo o Slovensku vypovedá Čaputová

Charakteristika Slovenska ako dominantne konzervatívnej spoločnosti je konštrukcia, ktorá nezodpovedá realite.

Autor je poslancom Európskeho parlamentu

Čaputovej úspech poukazuje na vážnejšie posuny v myšlienkovom aj hodnotovom poli slovenskej spoločnosti. Poukazoval na ne už aj nečakaný úspech Andreja Kisku v zápolení s Robertom Ficom o post prezidenta. A rovnako aj – z opačnej strany – opakujúce sa volebné prehry a neúspechy Smeru po definitívnom odklone Fica od sociálnodemokratickej ku konzervatívnonacionalistickej ideológii.

Paradoxom tohto posunu je fakt, že k nemu dochádza v čase, keď máme najväčšie obavy z rastu pravicového extrémizmu a protofašizmu. Je to posun od nacionálnokonzervatívneho Slovenska k jeho progresívnej, európskohumanistickej podobe. Alebo – ak to vyjadrím v politickej rovine – k jeho sociálnoliberálnej hodnotovej orientácii. Táto orientácia je aj výsledkom poučenia sa spoločenskej inteligencie či – ako sa módne hovorí – elít z nedostatkov a negatívnych dôsledkov neoliberálnej politiky. Zároveň je aj potvrdením faktu, na ktorý už dlho poukazujem, že charakteristika Slovenska ako dominantne konzervatívnej spoločnosti je konštrukcia, ktorá nezodpovedá realite.

V širokom zmysle slova môžeme vidieť pokrokové spôsoby myslenia a hodnotové orientácie nielen v mestskom prostredí, ale aj cez profesijné zaradenia, a to od kvalifikovaného robotníctva cez technickú inteligenciu, inovačné technologické podnikanie, univerzitné prostredia až po „zelené“ myslenie, sociálny reformizmus v širokom zmysle slova – od rôznych foriem solidarity cez akceptáciu rozumného sociálneho štátu až po porozumenie zmyslu individuálnych slobôd a rozhodnutí. A zdá sa mi, že slovenská spoločnosť je pripravená aj na otvorenú podporu menšinových politík všetkého druhu: ako zbavenie sa obáv, ale aj predsudkov k etnickej či sexuálnej „inakosti“. A ani delenie na pokrokové mesto a zaostalý vidiek vôbec neobstojí.

Poznám slovenskú dedinu dôverne a nemyslí sa v nej podľa krčmových rečí ani kostolnej bigotnosti. Dedina je výrazne rozvrstvená. A práve tie vrstvy, ktoré sa pokladajú za „vyššie“ – či už vzdelanostne, profesijne, alebo materiálne –, si hľadajú hodnotové orientácie, ktorými sa oddelia od tých „nižších“. Sú otvorené novotám, tolerancii a individuálnym preferenciám.

A potom generačné rozvrstvenie: tá najmladšia generácia si hľadá netradičné, nekonvenčné postoje. Tu niekde korení aj príklon časti mládeže k „antisystémovým“ postojom. Ide o to, aby spoločnosť ponúkla nekonvenčné, aj radikálne alternatívy, ktoré sú však pokrokové, objaviteľské, inovatívne, kreatívne a hlavne univerzálne, siahajúce k vytváraniu humánnejšej vízie v celosvetovom úsilí. Časť tej najstaršej generácie chce veľmi často držať krok s mladými, ukázať pochopenie pre „nové myslenie“. Ani jednu oblasť či zdroj pokrokovosti by som nepodceňoval a hlavne nezavádzal síce lákavé, ale nepravdivé a umelé delenia spoločnosti.

Iste, v čase stability spoločnosť aktuálne nemyslí v kategóriách pokrokové verzus spiatočnícke. Ale nástup extrémnej pravice, náboženského fundamentalizmu a protimigračnej vlny rozčeril pokojnú hladinu verejnej mienky. Až do vražedného útoku na novinára Kuciaka a jeho partnerku a odhalenia „dotyku“ osôb z úradu vlády s talianskou mafiou sa problém korupcie javil ako problém konkrétnej osoby (Robert Kaliňák) či bežných škandálov. Dnes sa javí ako súčasť celostného riešenia otázky spravodlivosti: nezávislosti a objektivity súdneho a vyšetrovacieho systému až s presahom na etické normy politického života.

Do tejto novej situácie vstúpila Zuzana Čaputová. A to presne v situácii, keď sa Robert Fico definitívne posunul a ponoril do neakceptovateľnej spiatočníckej a konšpiratívnej rétoriky a v jej temnote stratil aj orientáciu vo svetových súradniciach a siločiarach. Pokiaľ Andrej Kiska bol predovšetkým personálnou alternatívou k prezidentskému kandidátovi Robertovi Ficovi, a to bez hlbšej a artikulovanej hodnotovej orientácie, tak Čaputová dnes predstavuje nie alternatívu k osobám, ale stelesnenie túžby a nádeje na iné, hodnotovo a mravne založené Slovensko. Predovšetkým vrátane jeho politiky a politikov.

Tretím paradoxom je fakt, že slovenská politická a stranícka scéna nie je na túto novú situáciu vôbec pripravená.

Poďme postupne: Richard Sulík so svojím zjednodušeným, natíska sa mi, že až sprimitívneným libertarianizmom nezachytil všeobecne vnímanú potrebu komplexných sociálno-environ-ekonomických riešení. O Matovičovom a Kollárovom sebavedomom diletantizme netreba vôbec hovoriť. SNS úplne zlyháva, neschopná formulovať zrozumiteľný a príťažlivý národnokonzervatívny program a potáca sa hádam v horšej ideovej kondícii ako Slotovo „pragmatické“ národniarstvo – čoho tragickým symptómom je stabilné Kotlebovo voličstvo.

Most-Híd, ktorému sa všeobecne krivdí z hľadiska pozitívneho prínosu do vládnej politiky, sa skutočne redukoval na technicko-organizačné zoskupenie bez akejkoľvek kreatívnosti. Hovorí sa tomu „vyhorenie“. A Smer – najsilnejšia politická strana – definitívne rezignoval na koncepčnú sociálnodemokratickú politiku a nezvládol personálnu transformáciu: ak by sa výmena Roberta Fica na čele strany udiala po volebnom debakli v roku 2016, ako som to v tom čase navrhoval, ale ešte aj v čase po Ficovej rezignácii a nástupe Pellegriniho za premiéra, nová garnitúra by mala šancu osloviť progresívneho voliča. Na čele s Robertom Ficom s jeho orbánovskou rétorikou Smer stratil tento potenciál a – čo je najhoršie – aj priestor na morálnu očistu a regeneráciu.

A tak vidíme, že v prezidentských voľbách zatiaľ exceluje práve Čaputová. Je stelesnením nádeje na túto novú progresívnu orientáciu. Nie je to kresťanskodemokratický veterán Mikloško ani reprezentant katolíckych fundamentalistov, „križiak“ Krajniak, ani reprezentant akejsi abstraktnej „demokratickej“ opozície Mistrík, ani reprezentant ideologicky poctivej, ale tradicionalistickej ľavice Chmelár. A ani Maroš Šefčovič, ktorý by bol s istotou víťazom, keby ho nominoval personálne obmenený a morálne obrodený Smer. Je to progresívna Čaputová, nešpekulujúca, zdá sa, že pravdivá: aj vo svojej neústupnosti z vlastných hodnôt, neústupnosti, ktorá vzdoruje aj volebným kalkuláciám expertov.

To, čo by totiž Čaputová mala reprezentovať aj v budúcnosti, nie je „zmierenie“ liberálov a konzervatívcov, ale progresívna alternatíva aj pre slovenských katolíkov: aby slovenské kresťanstvo nebolo zaostalé, stále zaťažené ľudáctvom, Kotlebom, nostalgiou za klérofašizmom. A napriek univerzálne ľudskému posolstvu až primitívne viazané na starosvetské národniarstvo. Je čas na modernizáciu slovenského katolicizmu. A mnohí katolíci to cítia. V tejto túžbe je ukotvená aj podpora arcibiskupa Bezáka práve Čaputovej.

Už to, že šampiónmi sú dvaja progresívni kandidáti, aj keď s odlišným pozadím a rozdielnymi šancami, je jasným znakom, že Slovensko sa posunulo vpred. Dobrá správa!

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Politici píšu

Prezidentské voľby 2019

Zuzana Čaputová

Komentáre

Teraz najčítanejšie