Denník N

Dakedy pred dvadsiatimi rokmi by Zelená kniha bola dokonalým oscarovým filmom

V kinách je víťaz tohtoročných Oscarov. Vracia sa do začiatku 60. rokov na americký juh, kde stále nebolo bežné obslúžiť a ubytovať pocestného Afroameričana.

Kto stavil tak pred mesiacom peniaze na Oscary a uhádol vtedy meno víťaza, ten je teraz v balíku. Kurz 1:20 pre Zelenú knihu jasne vravel, že toto nemože byť favorit.

Nebol ani dôvod. Hrejivá roadmovie podľa skutočného priateľstva bieleho šoféra s jeho čiernym šéfom, virtuóznym klaviristom, ktorá sa odohráva na začiatku šesťdesiatych rokov, patrí medzi lacné filmy, stála len 23 miliónov dolárov. Na Oscaroch – zopakujme – nepatrila k favoritom.

Mala len päť nominácií a nemala veľkú kampaň. Jej režisér Peter Farrelly nikdy predtým na Oscaroch nehviezdil. Málokto si spomenul, že kedysi nakrútil komédiu Blbý a blbší. Teraz sa nedostal medzi najlepších režisérov a ani Viggo Mortensen nepremenil šancu stať sa najlepším hercom.

A predsa si Zelená kniha ako najlepší film odniesla toho najprestížnejšieho Oscara.

Stereotyp záchrancu

Nestalo sa to prvýkrát v histórii,  že zvíťazil čierny kôň Oscarov, teraz to však vyvolalo silnú vlnu hejtu.

V tom momente večera, keď v Dolby Theater vyhlásili víťaza, vyskočil zo sedadla režisér Spike Lee a chcel odísť, rozzúrený, že mu ušla soška za jeho film BlackKklansman. Jedno urazené umelecké ego však bolo nič v porovnaní s tým, čo prišlo na sociálnych médiách. Písalo sa o najhoršom víťazovi za posledných pätnásť rokov, riešilo sa, prečo hrá tridsiatnika šesťdesiatnik Mortensen.

Verejne sa prepieral starý tweet Nicolasa Vallelonga, syna skutočného šoféra za filmovou postavou, ktorý je zároveň spoluautorom scenára Zelenej knihy (napísal ho podľa rozprávania otca). Vallelonga v roku 2015 tweetoval, že súhlasí s Donaldom Trumpom a aj podľa neho moslimovia oslavovali pád newyorských dvojičiek. Aj keď túto vetu dávno zmazal, aj sa za ňu ospravedlnil, v mnohých zostala pachuť z toho, že niečo také xenofóbne si dovolil napísať tvorca filmu o búraní predsudkov.

Ozvala sa rodina pianistu Dona Shirleyho, s ktorou vraj filmári nič nekonzultovali. Spôsob, ktorým film zobrazil černošského umelca, pozostalí označili za „bolestivú symfóniu lží“.

Ďalší sa pozastavujú nad tým, prečo film, ktorý sa tvári, že oslobodzuje od rasových predsudkov, sám stojí na perspektíve bieleho hrdinu – a ani si to neuvedomuje! Na stereotype, ktorý je taký známy a rozpoznateľný, že má svoje vlastné meno, je dokonca

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Filmy

Oscary

Kultúra

Teraz najčítanejšie