Denník N

Vitajte, tu si postavte dom. Ako chudobná africká krajina prijíma utečencov (reportáž)

Foto N - Rastislav Kačmár
Foto N – Rastislav Kačmár
Na severe Ugandy je región, kde žije viac utečencov ako domácich. Nie sú v ňom žiadne ploty ani stany, utečenci majú v tejto africkej krajine takmer rovnaké práva ako bežní občania.

„Ešte predtým ako vyrazíme, sa pomodlíme k Bohu, aby nás chránil počas cesty. Nájde sa nejaký dobrovoľník?“ Sedíme v autobuse na stanici v ugandskej Kampale a čakáme, kým sa sprievodkyňa domodlí. Dobrovoľník sa neprihlásil, a tak modlitbu odrieka sama.

Pre cudzinca absurdná situácia má jednoduché vysvetlenie – dopravné nehody patria v Ugande medzi najčastejšie príčiny smrti. Môžu za to zlé cesty, divoká premávka a nezodpovední vodiči.

Smerujeme do Adjumani, jedného z najsevernejších regiónov Ugandy. Nie je to tak dávno, čo v ňom plienila a zabíjala detská armáda Josepha Konyho. Dnes už domácich líder rebelov netrápi. Zmizol, už ho nehľadajú ugandské ani americké jednotky, ktoré pri operácii proti Konymu pomáhali.

Nie je jasné, či ešte žije, domáci hovoria, že naposledy bol v Stredoafrickej republike.

Dnes je Adjumani zaujímavé z iného dôvodu. Keďže hraničí s Južným Sudánom, je prirodzeným cieľom utečencov z oblasti, ktorá sa už desiatky rokov zmieta v rôznych konfliktoch. Aktuálne v Adjumani dokonca žije viac utečencov ako domácich – v približne 170-tisícovom regióne býva ďalších 203-tisíc ľudí (podľa iných údajov je to 220- a 250-tisíc), ktorí sem utiekli pred konfliktom.

Pre nás je to znovu na prvý pohľad veľmi zvláštna situácia, ktorá sa však takisto dá vysvetliť. Tentoraz to je to o čosi zložitejšie ako pri modlitbe. Hlavným faktorom je ústretová politika ugandskej vlády, ktorú dobre vystihujú slová z minuloročného prejavu premiéra Ruhakanu Rugundu: „Mali by sme pamätať na to, že dnes sú to oni, no zajtra by to mohol byť ktokoľvek z nás.“

Utečenci môžu (takmer) všetko

Po necelých siedmich hodinách cesty už slnko neznesiteľne páli cez okná autobusu. Z asfaltky schádzame na úzku prašnú cestu. Autobus je na nej predátorom, chodci a motorkári sa pred ním musia stiahnuť a pretrpieť búrku prachu, ktorá sa na nich valí spod našich kolies.

Zmena cesty nám napovedá, že už nie sme ďaleko od svojho cieľa. Ideme do utečeneckého tábora Pagrinya, ktorý vznikol v roku 2016 a žije v ňom okolo 33-tisíc ľudí z Južného Sudánu.

No nie je tábor ako tábor. Práve preto Uganďania toto slovo (v angličtine camp, pozn. red.) nepoužívajú. Namiesto toho sa tu hovorí o takzvanom refugee settlemente, v preklade o utečeneckej osade.

Martin (30)
Z Južného Sudánu utiekol v roku 2016. V utečeneckom tábore žije s manželkou a dvoma deťmi. Utečencom je už druhýkrát v živote, prvýkrát utiekol v roku 1994, domov sa vrátil o 14 rokov neskôr.Doma pracoval ako sociálny pracovník pre miestnu mimovládku, v Ugande nemá prácu. „Je to úplne iný život. Keď ste doma, máte čo robiť, môžete si plánovať veci a pracovať. Tu nie je čo robiť a ste závislí od pomoci.“Martin je v tábore takzvaným lídrom bloku, pod ktorý patrí 700 domácností. Zvolili si ho priamo ľudia, ktorí ho vďaka jeho práci s miestnou komunitou poznali z domu.Foto N – Rastislav Kačmár

Už pri pohľade zvonku je jasné, prečo je to tak – nevidíme žiadny múr, ostnatý plot či ťažkú bránu so strážnikmi. Ak by ste cestou do Pagrinye nevideli tabuľu, ktorá vám prezradí, kam prichádzate, asi by ste si neuvedomili, že už nie ste v klasickej dedine medzi domácimi Uganďanmi.

Nie sú tu žiadne provizórne stany, preplnené unimobunky ani desiatky humanitárnych pracovníkov. Cítime sa ako v pokojnej africkej dedine. Okolo nás sú široké pláne, na ktorých kedysi nebolo nič. Dnes na nich stoja domy utečencov.

Uganda má tretiu najväčšiu populáciu utečencov na svete, v 40-miliónovej krajine ich žije viac ako 1,2 milióna. Potvrdzuje sa tu celosvetová štatistika, podľa ktorej dnes v rozvojových krajinách žije väčšina (85 percent) všetkých utečencov na svete.

Zo štátu na štát a z tábora na tábor sa ich život líši. V prípade Ugandy to platí ešte výraznejšie. Život utečenca je tu úplne iný ako v Turecku alebo v Európe. Ak utečiete pred konfliktom na sever Ugandy, stačí sa zaregistrovať a dostanete pozemok vo veľkosti 30 krát 30 metrov.

Stavba domu v tábore. Foto N – Rastislav Kačmár

Pôdu im po dohode s vládou ponúka tamojšia komunita. Utečenci si na nej môžu postaviť vlastný dom a vysadiť plodiny. V tejto oblasti je typický takzvaný tukul, kruhový hlinený dom so slamenou strechou.

Pri pohľade na pôdu pri tukuloch je jasné, že nie všetci majú ideálne podmienky na pestovanie. Miesta nie je až tak veľa a približne polovica územia v osade Pagrinya je kamenistá. V takom prípade si utečenci prenajmú pôdu priamo od domácich a pracujú na nej, z čoho profitujú aj Uganďania.

„Domácej komunite často pripomíname, že príchodom utečencov v oblasti vznikol veľký trh pre ich produkty. To, čo vyprodukujú, môžu predať aj medzi utečencami. Mali by sa preto na seba pozerať tak, že si navzájom prinášajú prospech,“ hovorí nám pri príchode do osady Joel Ocaya z organizácie Caritas Gulu, ktorá pomáha utečencom.

Ak sa utečencom podarí nájsť prácu, môžu sa zamestnať či založiť si vlastný biznis. Slobodu majú aj pri pohybe po krajine. A ak na to majú peniaze, ich deti môžu chodiť do školy či škôlky, ktoré sú v Ugande spoplatnené.

Joel Ocaya. Foto N – Rastislav Kačmár

„Uganda je jedinečná v tom, že keď sa ako utečenec zaregistrujete, ste takmer ako bežný občan. Môžete sa voľne pohybovať po krajine, môžete si založiť biznis, zamestnať sa… jediná vec, ktorú nemôžete, je voliť,“ vysvetľuje Ocaya.

Vládna politika podľa neho vychádza z panafrikanizmu, teda z idey, ktorá bola silná hlavne v období dekolonizácie, keď africké štáty získavali nezávislosť od európskych veľmocí. Je založená na jednote afrických národov a solidarite medzi nimi.

Prejsť cez hranicu? Žiadny problém

Utečenci nás už čakajú tak, ako je to v Afrike zvykom – pod najväčším stromom v okolí. V 40-stupňových horúčavách je tieň, ktorý poskytuje koruna stromu, ideálnym miestom na rokovanie. Okrem krčmy je to jediné miesto, kde sa dá dlho debatovať, a práve tu sa robia všetky dôležité rozhodnutia.

Jedna vec je jasná hneď na začiatku – pri otázke, prečo utiekli z Južného Sudánu, zaznieva iba jedna odpoveď v rôznych podobách – vojna, konflikt a strach o život.

Stretnutie s utečencami. Foto N – Rastislav Kačmár

Toto nie sú ekonomickí migranti, nie sú to ľudia, ktorí môžu útekom z domova niečo získať. Okrem toho najdôležitejšieho – záruky, že sa nemusia báť o svoj život. A útek do neďalekej Ugandy je pre nich najjednoduchšou cestou, ako to dosiahnuť.

Totiž, rovnako ako platí, že nie je tábor ako tábor, platí aj to, že nie je hranica ako hranica. Tá medzi Južným Sudánom a Ugandou je iná ako koncept hranice, ktorý máme v hlavách my. Prejsť cez ňu pre utečencov vôbec nie je ťažké.

Mnohé hranice v Afrike vznikali od stola. Navyše od stola kolonialistov, ktorí nebrali ohľad na regionálne špecifiká a na kmene, ktoré na „ich“ území žili.

Umelá hranica takto rozdelila aj kmeň Madi. Ten dnes žije na oboch stranách a to je jeden z dôvodov, prečo príchod utečencov na severe Ugandy nevyvolal nevôľu. Na sever Ugandy však prichádzajú aj iné etniká z Južného Sudánu, ako napríklad Kuku, Ačoli, Baria, Dinkas. Aj tí zväčša žijú v mieri.

„Sú to Afričania, rovnakí ako my. Máme rovnakú farbu pleti, rovnaké kultúrne pozadie,“ hovorí o utečencoch Joel Ocaya.

Utečenecká osada Pagrinya. Foto N – Rastislav Kačmár

Prišelci vyzerajú rovnako, väčšinou hovoria tým istým jazykom a majú rovnakú kultúru. Len zhodou okolností žili v inom štáte. A to v takom, ktorý je prakticky nefunkčný. No a na obrovských planinách, ktoré dostali, sa predtým iba pásli zvieratá. Teraz sú podľa miestnych využité lepšie.

„Sme bratia,“ hovorí Steve, starosta neďalekej dediny, o tom, ako vnímajú utečencov. Vie, o čom hovorí, aj on sám bol utečencom. V rokoch 1982 až 1986, keď v Ugande prebiehala občianska vojna, žil v Sudáne, rovnako ako mnoho ďalších Uganďanov zo severu. Ešte predtým ľudí z domovov vyháňala tyranická vláda prezidenta Idiho Amina. A život v exile si skúsil dokonca aj súčasný prezident Yoweri Museveni.

Oni pomohli nám, keď sme to potrebovali, teraz pomôžeme my im, dodáva starosta.

Život je dobrý, no neproduktívny

Život v utečeneckej osade však aj napriek ústretovosti ugandskej vlády a miestnej komunity nie je jednoduchý. Zohnať prácu je často problém aj pre domácich.

A ak nie je práca, rodičia nemajú z čoho platiť školu pre svoje deti. K tomu sa pridávajú problémy, ktoré vyplývajú z toho, že na sever Ugandy prišli státisíce utečencov – preplnené zdravotnícke zariadenia a školy a zlé hygienické podmienky.

Adjumani je región, kde HDP na hlavu dosahuje 277 dolárov. V krajine, ktorá je v Indexe ľudského rozvoja na chvoste (162. miesto zo 189 štátov) síce patrí do tej bohatšej polovice regiónov, no nedostatok peňazí vidieť na každom kroku.

Utečenci sa najčastejšie sťažujú na to, že ich dni sú neproduktívne. Veľakrát nimi len tak „preplávajú“, hrajú karty, vysedávajú, a ak majú čo, tak popíjajú.

Ankolo (18)
Do Ugandy utiekla so svojimi rodičmi a súrodencami vo februári 2016. V Južnom Sudáne chodila na strednú školu, pokračovala aj v Ugande, no z dôvodu školného už tento rok nepokračuje. Chcela by byť sestričkou.„Pre konflikt som sa v Južnom Sudáne nevedela sústrediť ani na štúdium. Keď sme v triede počuli zvuk streľby zvonku, nedokázali sme sa venovať učivu. Stále som myslela na to, či nezabili mojich rodičov,“ hovorí o tom, prečo odišla. Že sa pôjde do Ugandy, rozhodli jej rodičia. V Ugande však nemajú prácu, sú doma, nemajú čo robiť. S rodinou v Južnom Sudáne nie je v kontakte. Ak sa situácia v krajine upokojí, chcela by sa tam vrátiť. Kým však v Južnom Sudáne nebude mier, nemá zmysel vracať sa.Foto N – Rastislav Kačmár

„My, ktoré nemáme manželov a ani peniaze na to, aby sme mohli chodiť do školy, často nerobíme vôbec nič. Ráno sa zobudíme a ostaneme doma, kde niet čo robiť. Občas pomôžeme matke s varením, no nakoniec skončíme tak, že väčšinu dňa sa iba rozprávame. To je veľký problém,“ hovorí 18-ročná Ankolo.

Od roku 2016, keď som sem prišiel, som neurobil nič zmysluplné, hovorí ďalší utečenec. S rodinou si prichystajú jedlo a tam sa to končí. „Na konci dňa si uvedomíte, že ste nič nedosiahli.“

Preto dúfajú, že situácia v Južnom Sudáne sa upokojí a oni sa budú môcť vrátiť domov. Doma mali prácu, dlhodobé plány a ambície, tu mnohí vyčkávajú na moment, keď im povedia, že situácia v Južnom Sudáne je už pokojná a oni sa môžu vrátiť. Urobia to, ak im ugandská vláda povie, že mier je ozajstný.

To je zatiaľ v nedohľadne. V Sudáne, respektíve Južnom Sudáne, ktorý vznikol v roku 2011, sa s prestávkami bojuje desaťročia a dnes je z neho nefunkčný štát, kde nedržia pokope ani základné inštitúcie a neustále prebieha boj o moc.

Viacerí ľudia, s ktorými sa rozprávame, nie sú v utečeneckom tábore prvýkrát. Tí mladší už v Ugande boli v 90. rokoch, starší ešte predtým.

Niektorí z nich sa s nádejou vrátili domov v roku 2011, keď sa Južný Sudán oddelil od Sudánu. Po pár rokoch museli utiecť znovu. V Južnom Sudáne v roku 2013 vypukla občianska vojna a napätie trvá dodnes.

Všetko, čo vlastní táto pani, je na fotke. Nemá rodinu, spí na zemi pod plachtou a nemá ani vlastnú latrínu. Foto N – Rastislav Kačmár

Z krajiny pochádza podľa údajov OSN 2,2 milióna utečencov. K tomu treba pripočítať dva milióny ľudí, ktorých vnútorne vysídlili. V Ugande žije takmer 800-tisíc z nich. Až 80 percent tvoria ženy a deti. V kultúre, kde je živiteľom rodiny muž a žena sa stará o domácnosť, je preto pre mnohé rodiny ťažké zabezpečiť si obživu. Minimálne 80 percent utečencov v Ugande tak žije pod hranicou chudoby a na deň má menej ako dva doláre.

Priamo v osadách im pomáha OSN cez Svetový potravinový program (WFP). Utečenci dostávajú raz mesačne prídely potravín, napríklad fazuľu, obilniny či soľ. Ak sú v osade viac ako dva roky, môžu si vybrať, či chcú potraviny alebo hotovosť, presne 31-tisíc šilingov mesačne na osobu. Takže asi sedem eur.

Prepracovaný systém bráni podvodom pri rozdávaní prídelov potravín. Foto N – Rastislav Kačmár

Konflikt a tréningy

Sem nalejete vodu, takto to zaviažete, podpálite a čakáte. Potom pijete, rozpráva nám veselá žena, ktorá pred domom páli alkohol. Popritom sa háda s rovnako veselým mužom. Keď sa inštruktáž skončí, pýtam sa, či je ich alkohol silný. Ešte predtým, ako to dopoviem, si uvedomím, že som urobil chybu.

Musíte si z neho dať, reagujú utečenci. Veľmi slušne odmietame, no už je neskoro. Cítia šancu na zárobok (ochutnávka stojí tisíc šilingov, čo je asi 20 centov), no hlavne na zábavu, ktorá im zlepší ďalší všedný deň v tábore. Mundu, v jazyku madi biely, pije ich domáci alkohol. To sa nevidí často.

Organizácie, ktoré pomáhajú utečencom, im dávajú aj niektoré domáce potreby. Nádoby na varenie alkoholu si zaobstarali sami. Foto N – Rastislav Kačmár

Napijeme sa, alkohol vypálený z ciroku (obilnina, ktorá sa používa pri výrobe metiel, pozn. red.) je neporovnateľne slabší ako naša domáca pálenka, no pri 40-stupňových horúčavách a africkom slnku percentá až tak nepotrebujete. Dôkazom sú aj veselí hostitelia.

Alkohol však nepatrí medzi najväčšie problémy v osade. Okrem neproduktivity je hlavný problém environmentálny. Utečenci sa pri pálení alkoholu, no najmä pri varení spoliehajú iba na drevo, takže rúbu všetko, čo im príde pod ruky.

„Zničili veľa vegetácie. Z dlhodobého hľadiska populácia utečencov výrazne ovplyvní životné prostredie v okolí usadlostí,“ hovorí Ocaya.

Rúbanie zároveň prináša aj konflikty. Tie podľa domácich aj organizácií, ktoré s utečencami pracujú, nie sú časté, no ak sa objavia, je to práve pre zdroje. Či už ide o spomínané stromy, vodu, ale aj zdravotnícke zariadenia a školy, ktoré sú preplnené.

Stáva sa, že v jednej triede je 300 žiakov. Šancu počuť učiteľa a niečo sa naučiť tak majú iba študenti, ktorí sú blízko neho.

Na druhej strane príchod utečencov priniesol do chudobnej oblasti veci, ktoré v nej predtým chýbali. Postavili nové zdravotnícke zariadenia, školy a vykopali sa nové studne, kam si chodia načerpať vodu aj domáci.

Občas sa, samozrejme, objavia konflikty medzi utečencami, ktorí pochádzajú z rôznych kmeňov a problémy majú aj priamo v Južnom Sudáne. Mimovládky sa snažia tieto konflikty zmierňovať a majú rôzne programy, cez ktoré situáciu upokojujú.

Pomôcť budovať vzťahy medzi miestnou komunitou a utečencami a zároveň zaistiť, že aj Uganďania budú profitovať z toho, že sú voči nim ústretoví, majú aj špeciálne tréningy. Na jednom takom s Caritas Gulu spolupracuje aj Slovenská katolícka charita.

Josephine (28)
Do Ugandy prišla v septembri 2016. V Južnom Sudáne mala vlastný obchod, vyrábala a predávala mydlo. Keď sa začala vojna, prišla o všetko. Obchod jej vypálili a do Ugandy utiekla bez majetku. Má jedného syna a stará sa o ďalšie štyri siroty, ktoré sú jej vzdialenou rodinou. Ani ona nemá prácu, privyrába si tým, že zbiera drevo na varenie, ktoré predáva. Na to, aby začala podnikať aj v Ugande, momentálne nemá kapitál. Prihlásila sa na kurz, na ktorom sa vyučí za kaderníčku. Ak ho dokončí a ak bude mať peniaze, rada by si otvorila vlastné kaderníctvo.Foto N – Rastislav Kačmár

O čo ide? Vyberú sa ľudia, ktorí nemajú prácu a nechodia do školy, a vyučia sa v rôznych remeslách, po ktorých je dopyt. Takto sa učia napríklad za tesárov či stavbárov, ženy za kaderníčky a krajčírky.

Unikátne je to, že popri utečencoch do programu zapájajú aj domácich. Vždy v rovnakom pomere – 7 ku 3. A rovnako funguje aj rozdeľovanie zdrojov – ak dajú sadenice a semená siedmim utečeneckým domácnostiam, dostanú ich aj tri ugandské rodiny.

„Takto sa ich snažíme aj spájať, aby si uvedomili pozitíva, ktoré prítomnosť utečencov prináša,“ vraví Ocaya.

Aj samotní utečenci vravia, že sa do konfliktov s domácimi nedostávajú.

„To, že tu utečenci aj naďalej zostávajú, ukazuje, že majú dobré vzťahy s miestnymi. Mali sme nejaké izolované prípady a konflikty, ale tie nemajú veľké následky,“ dodáva Ocaya.

Príklad pre svet?

Vďaka kultúrnej blízkosti, myšlienke africkej solidarity a odlišným životným podmienkam v Afrike je prípad utečencov v Ugande špecifický. Asi len ťažko sa dá hovoriť o modelovom príklade, ktorý by sa dal uplatniť hocikde vo svete.

Nájdu sa však pozitíva, ktoré by sa dali preniesť aj inam – či už ide o prístup politikov, ktorí prílev utečencov nezneužívajú na domácej scéne, alebo tréningové programy, vďaka ktorým utečenci získavajú nové schopnosti a zároveň väzby na domácu komunitu. Nie je to iba záležitosť severu krajiny, aj priamo v Kampale organizácie ako Jesuit Refugee Service učia utečencov jazyky, počítačové zručnosti či spomínané kaderníctvo a stolárstvo.

Martin (35)
Do Ugandy prišiel v júni 2016. V Južnom Sudáne študoval štatistiku a demografiu, pre vojnu však nemohol dokončiť školu. Momentálne je nezamestnaný, no spolupracuje ako dobrovoľník s charitou, ktorá má na starosti hygienu v tábore – ako zabezpečiť záchody, čistú vodu, aby v tábore nevznikla infekcia. V osade žije so ženou a s troma deťmi. „Situácia v Južnom Sudáne sa nedá predpovedať,“ hovorí o možnom návrate. Aj on už z krajiny utekal druhýkrát.Foto – Matej Kováč

Ugandu za tento prístup a spoluprácu s mimovládkami chvália aj medzinárodné organizácie. No nie všetko je ideálne. Prezident Museveni utečeneckú krízu nepriamo využíva na to, aby si zlepšoval svoj imidž v zahraničí a vzťahy s medzinárodnými donormi a organizáciami. Muž, ktorý Ugande vládne od roku 1986, patrí k vlne afrických lídrov, ktorí sa dostali k moci tým, že zvrhli svojho predchodcu, no sami potom neodhadli správnu chvíľu, keď mali z čela krajiny odísť.

Freedom House v minuloročnej správe Ugandu označil za čiastočne slobodný štát, v roku 2019 však už o nej píše, že nie je slobodná. Vláde vyčíta najmä zásahy do slobody vyjadrovania.

Stačí jeden praktický príklad – vláda minulý rok zaviedla takzvanú daň zo sociálnych sietí. Každý užívateľ internetu, ktorý sa chce dostať na Facebook, Instagram, Twitter, ale dokonca aj na WhatsApp alebo Viber, musí za mesiac zaplatiť približne 6-tisíc šilingov (asi 1,50 eura).

Pre Európana smiešny poplatok, no pre Uganďana, kde približne tretina ľudí žije z menej ako 2 dolárov na deň, to nie je nezanedbateľná suma.

Ugandský prezident Yoweri Museveni a prezident Turecka Recep Tayyip Erdogan. Foto – TASR/AP

Daň prišla po protivládnych protestoch, ktorým podobne ako napríklad pri Arabskej jari či nedávno pri hnutí žltých viest pomáhali aj sociálne siete. Štatistiky naznačujú, že Musevenimu sa podarilo dosiahnuť to, čo chcel. Počet používateľov internetu medzi júlom, keď vláda zaviedla daň, a septembrom minulého roka klesol o 2,5 milióna.

Freedom House navyše upozorňuje na to, že voľby v krajine nie sú úplne férové a Museveniho strana NRM sa pri moci drží aj vďaka zneužívaniu štátnych zdrojov a bezpečnostných zložiek a prenasledovaniu politickej opozície.

V ostrom kontraste so solidaritou pri utečencoch je porušovanie práv iných ľudí – napríklad homosexuálov. Tým hrozí v Ugande väzenie.

Nafúknuté počty utečencov

Prívetivý postoj vlády k utečencom má ešte jeden pragmatický dôvod – utečenci Ugande prinášajú peniaze od medzinárodných organizácií. Minulý rok sa však ukázalo, že počet utečencov v krajine bol nadnesený o približne 300-tisíc ľudí.

Vyšetrovatelia zistili, že do podvodu boli zapojení vysokí vládni funkcionári aj zamestnanci UNHCR a WFP. Tí registrovali vymyslené mená a zneužili milióny dolárov, ktoré boli určené na pomoc neexistujúcim utečencom.

Nezrovnalosti spôsobila aj chaotická registrácia počas najväčšej utečeneckej vlny v roku 2016. V systéme boli aj ľudia, ktorí sa zaregistrovali viackrát a na rôznych miestach. Dnes už všetko funguje elektronicky a utečenci odovzdávajú biometrické údaje. Odtlačky prstov a špeciálne identifikačné karty sa preverujú aj pri vydávaní prídelov potravín.

Všetko nasvedčuje tomu, že aj čísla, ktoré boli pred pár mesiacmi nafúknuté, sa v blízkej budúcnosti stanú realitou. Momentálne je prílev utečencov menší, no do Ugandy stále prichádzajú ľudia z nepokojných okolitých štátov. Dáta UNHCR ukazujú, že každý mesiac ich pribudne 15- až 20-tisíc. Domov sa vracia len málo z nich. UNHCR síce má nástroje na to, aby utečencom pomohol s repatriáciou, no tí zatiaľ návrat nepovažujú za bezpečný.

„Nie je pravdepodobné, že by sa čoskoro mohli vrátiť do Južného Sudánu. Niektorí z nich sú v Ugande už tretíkrát. Ich skúsenosti ukazujú, že aj ak by zajtra odišli domov, narazia na rovnaké problémy, pre ktoré odišli,“ uzatvára Joel Ocaya.

Cesta do Ugandy bola realizovaná ako súčasť projektu MIND a spolufinancovaná Európskou úniou.

Podcast Denníka N

Utečenecká kríza

Teraz najčítanejšie