Denník N

Závislosť vás naučí oklamať hocičo, hovorí žena, ktorá bola narkomankou od strednej školy

Ilustračné foto - Flickr.com/Derek Mindler
Ilustračné foto – Flickr.com/Derek Mindler

Nina nebola ten typ narkomana, ktorý nevie, do čoho ide. Všetko mala naštudované, čítala knihy ako My deti zo stanice Zoo či Memento. Lákalo ju meniť stav svojej mysle, chcela utiecť pred sebou.

Nina (nie je to pravé meno, respondentka požiadala o anonymitu) o svojom príbehu hovorí ako o typickom pre narkomanov. Rebelantské dievča, rodina, ktorá nestála vždy pri nej, partia, o desať rokov starší partner a spoločník pri fete, opakovaná hospitalizácia na detskej psychiatrii, hepatitída typu C, krádeže, pokus o samovraždu, záchrana života na jednotke intenzívnej starostlivosti, pobyty v resocializačných zariadeniach, útek a napokon začiatok nového života ďaleko od domova a od starej partie. To všetko zhruba za päť rokov.

Dnes má Nina 27 a je čistá. Z narkomanského obdobia jej zostali poničené žily, jazvy a zlý chrup, ale hlavne nie celkom nedoriešená psychika a diera v životopise.

„Ja nemám minulosť,“ hovorí s tým, že jej niekedy prišlo ťažko nadväzovať sociálne kontakty, lebo nemala o čom rozprávať. Teda aj by mala, ale jej zážitky nepatria do kategórie, ktoré ľudia spomínajú, keď opisujú svoje dospievanie.

„Ľudia väčšinou feťákov odsudzujú. Vinia rodinu, zlú partiu, ale nevidia tú bolesť, ktorá ľudí privedie k drogám, a neuvedomujú si, ako rýchlo sa dá do toho spadnúť a že sa to môže stať každému,“ hovorí Nina.

Ona začala v jedenástich potajomky fajčiť. V dvanástich do toho prišla partia, lebo doma si nerozumela s mamou ani s otcom. „S partiou som sa cítila fajn. Veľmi mi inklinoval punk a s ním spojená sloboda, kamarátstvo, žiť len pre dnešok. V partii som začala piť, tam sme pili prakticky všetci,“ opisuje. Začalo sa jej páčiť, že alkohol a neskôr drogy jej umožňovali nebyť sama so sebou, so svojimi myšlienkami.

Ja na to mám

„Nebola som ten typ narkomana, ktorý nevie, do čoho ide. Mala som to presne naštudované, prečítané všetky knižky ako My deti zo stanice Zoo a Memento. Lákalo ma, že to bolo zakázané, a zobrala som to ako takú sebadeštrukciu, lebo som si povedala, že samovražda je príliš rýchla a takto

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Dennika N.

Teraz najčítanejšie