Ako Estónka, Rumunka a Slovenka ukazujú inú tvár postokomunistického regiónu 

Deväť hláv štátov a ich tímov malo rušné ráno a ťažký obed. Mojou úlohou bolo zabezpečiť zábavu: diskutovať o tom, ako obraňovať otvorené spoločnosti pred hrozbou „hybridnej vojny“, čo je výraz pre kremeľský toxický kokteil peňazí, propagandy, subverzie a iných darebáctiev. Prezidenti Estónska, Lotyšska, Litvy, Poľska, Česka, Slovenska, Maďarska, Rumunska a Bulharska, ktorí sa zišli v peknom slovenskom meste Košice, mali zmiešané pocity.

Stereotypy o zaostalých Východoeurópanoch

Napriek tomu, že majú za sebou spoločnú skúsenosť zajatcov sovietskeho impéria, tento región, kedysi nazývaný východnou Európou, nie je žiadnym monolitom. Dokonca aj tridsať rokov po páde komunizmu majú ľudia žijúci inde tendenciu škatuľkovať a zaraďovať všetko na východ od starej železnej opony do tej istej spiatočníckej, excentrickej a problematickej kategórie.

Treba uznať, že tento stereotyp nevznikol úplne bez príčiny. Maďarský prezident János Áder napríklad nezdôrazňoval vmiešavanie sa Kremľa do záležitostí iných krajín, ale nebezpečenstvo vplyvných menšín s bohatými podporovateľmi za chrbtom. To je eufemizmus pre Georgea Sorosa, miliardárskeho filantropa, ktorý v tomto regióne podporoval mnohé liberálne projekty a v súčasnosti je cieľom nenávistnej kampane maďarskej vlády. Český prezident Miloš Zeman, ktorého žalostný výzor sa bije so žoviálnymi zvykmi, bol práve v dobrej nálade. Fajčil počas obeda a svojich kolegov kritizoval za ich atlanticizmus: história vraj ukazuje, že skutočné lži a darebáctva má na svedomí americká CIA.

Ako sa len časy a ľudia menia! Po prvýkrát som pána Zemana stretol v komunistickom Československu, keď ho za jeho reformistické názory vyhodili z prestížneho akademického miesta. Teraz presadzuje užšie vzťahy s Ruskom a s Čínou. Maďarský premiér Viktor Orbán bol vtedy veselým mladým liberálnym disidentom. Dnes vedie vládu tvrdej ruky priateľskú k Putinovi, za čo ho chcú iné európske konzervatívne strany vyhodiť zo svojej straníckej skupiny.

Tri ctižiadostivé ženy

Ale tieto postavy, ich slová a činy nie sú až také dôležité. Skutočným príbehom dneška je odpor verejnosti k protizápadnej a prokremeľskej vulgárnosti a k netolerancii a xenofóbii, ktoré sa s ňou spájajú. Stredo- a Východoeurópania majú radi svoju dôstojnosť, slobodu, zákonnosť a otvorenosť, ktorú získali v roku 1989. Na Severoatlantickú alianciu a Európsku úniu sa pozerajú ako na garantov svojej slobody a bezpečnosti.

Príkladom takejto optimistickej a otvorenej nálady je estónska prezidentka Kersti Kaljulaid. Racionálna 49-ročná politička nedávno odbehla aj so svojimi fučiacimi bodyguardmi newyorský maratón. Bývalá eurokratka robí reklamu estónskym startupom v oblasti vyspelých technológií, ako aj možnostiam vybaviť v krajine takmer všetko digitálnym spôsobom. Ona sama je príkladom, ktorý dodáva dievčatám sebavedomie a schopnosť viesť. To pritiahlo pozornosť Melanie a Ivanky Trumpových, čo prinieslo Estónsku užitočnú linku do Bieleho domu. Pani Kaljulaid chodí po Afrike a Karibiku, kde zháňa podporu pre estónsku snahu získať kreslo v Bezpečnostnej rade OSN. Ako obeť imperializmu si Estónsko s inými bývalými kolóniami dobre rozumie.

Inou ctižiadostivou osobou je Laura Codruța Kövesi. Tá bola rumunskou generálnou prokurátorkou, prvou ženou a najmladšou osobou, ktorá tento post zastávala. Potom viedla protikorupčnú agentúru DNA, ktorá je najdôveryhodnejšou verejnou inštitúciou v krajine. Keď sa stala príliš úspešnou, politici ju vyhodili. Dnes 45-ročná žena je hlavnou kandidátkou na post šéfky novej európskej prokuratúry, a to aj napriek tomu, že vláda jej krajiny proti tomu až príliš úprimne namieta.

Treťou osobou, ktorú si treba všímať, je pravdepodobne nová slovenská prezidentka Zuzana Čaputová.