Denník N

Zahraničnopolitická doktrína Radosława Sikorského

Radosław Sikorski. Foto N - Vladimír Šimíček
Radosław Sikorski. Foto N – Vladimír Šimíček

Poľsko by malo požadovať reciprocitu a vyhýbať sa rizikám, kedykoľvek je to možné. Malo by si stanoviť ambiciózne ciele, ale len vtedy, ak sa dajú dosiahnuť.

Radosław Sikorski bol poľským ministrom zahraničných vecí sedem rokov, teda dlhšie ako ktokoľvek iný od konca komunistického režimu pred tridsiatimi rokmi. Počas svojho pôsobenia v úrade Sikorski čelil mnohým vážnym výzvam, napríklad po páde vládneho lietadla pri Smolensku, pri ktorom v roku 2010 zahynul aj poľský prezident Lech Kaczyński, alebo ruskej invázii na Ukrajinu a anexii Krymu v roku 2014. Teraz vydal novú knihu, kde opísal svoju filozofiu poľskej zahraničnej politiky.

Dekonštrukcia histórie

V diele Poľsko môže byť lepšie bývalý minister zachytáva 300-ročnú tradíciu poľského romantizmu, no bez sprievodných patológií. Jeho zjavná fascinácia poľskou históriou, ba dokonca aj poľskou mytológiou, je vítaným odklonom od bezduchej reálpolitiky, ktorá dominuje mnohým politickým memoárom dneška.

Prostredníctvom príbehov o tom, ako hostil zahraničných návštevníkov vo svojej rezidencii v Chobieline, i cez prerozprávanie veľkých poľských vojenských víťazstiev v 16. a 17. storočí Sikorski ukazuje, že je vždy ochotný obraňovať dobré meno Poľska. Nakoniec, bol to práve on, kto sa ako prvý postavil proti používaniu pojmu „poľské tábory smrti“, no robil to šikovnejšie ako súčasná vláda Práva a spravodlivosti.

No aj tak je jeho prístup k poľskej histórii založený na jej kompletnej dekonštrukcii. Pýta sa, či sú „súčasné národy“ skutočne schopné mať účasť na „cti“ predchádzajúcich generácií, a zdôrazňuje, aké veľké škody priniesli Poľsku veľké a demonštratívne politické činy. V najlepšom prípade tieto činy neviedli k ničomu, v tých najhorších prípadoch spočíval ich „úspech“ v tom, že krajinu zaplavil teror a krviprelievanie. Napríklad takmer žiadny Poliak nepovažuje Varšavské povstanie v roku 1944 za porážku, hoci si nakoniec vyžiadalo asi dvestotisíc civilných obetí a viedlo k totálnej deštrukcii mesta.

Krajina nikdy nemôže uspieť sama

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Komentáre

Teraz najčítanejšie