Denník N

Druhému kolu sa naozaj nevyhneme

Nielen historický výklad a skúmanie úmyslu ústavodarcu, ale aj jazykový, logický a systematický výklad ústavy a volebného zákona nás privedú k záveru, že na zvolenie prezidenta v prvom kole je potrebná nadpolovičná väčšina všetkých voličov.

Autor je predsedom Občianskej konzervatívnej strany a poslancom NR SR (klub SaS)

Diskusia o tom, akú väčšinu potrebuje kandidát na zvolenie v prvom kole prezidentských volieb, neutícha. Na môj článok, v ktorom som sa pokúsil vysvetliť, že má ísť o nadpolovičnú väčšinu všetkých voličov, zareagoval advokát Štefan Haulík článkom Ešte raz k nadpolovičnej väčšine hlasov potrebnej na voľbu prezidenta. Argumentuje v ňom v prospech výkladu, že stačí väčšina platných hlasov.

Kým ja som sa sústredil predovšetkým na historický výklad a úmysel ústavodarcu pri schvaľovaní novely ústavy, pán Haulík sa zameral na jazykovo-logický výklad textu ústavy a vykonávacieho zákona. Aj dôkladnejší jazykový a logický výklad textu ústavy a systematický výklad jeho vzťahu s textom volebného zákona však poskytujú presvedčivé argumenty v prospech tézy, že na zvolenie v prvom kole je potrebná nadpolovičná väčšina všetkých voličov.

V prvom článku som sa snažil byť čo najstručnejší a vysvetliť veci čo najjednoduchšie. Vopred upozorňujem, že tento článok bude trochu dlhší a zložitejší, lebo chcem tému rozobrať čo najdôkladnejšie.

I. VYMEDZENIE POUŽÍVANÝCH POJMOV: PROBLÉM PLATNÝCH HLASOV

1. Platné hlasy podľa Haulíka

Pán Haulík stavia svoju argumentáciu na rozlíšení všetkých hlasov oprávnených voličov na neodovzdané (ak sa oprávnený volič nezúčastnil volieb) a odovzdané (ak sa oprávnený volič volieb zúčastnil) a na následnom rozlíšení odovzdaných hlasov na platné a neplatné (napr. zakrúžkovanie dvoch kandidátov alebo nezakrúžkovanie ani jedného). Z toho vyvodzuje vo vzťahu k prvému kolu záver, že ústava na zvolenie vyžaduje „nadpolovičnú väčšinu platných hlasov oprávnených voličov, nie nadpolovičnú väčšinu všetkých hlasov oprávnených voličov (teda aj neodovzdaných a neplatných)“.

2. Platné hlasy podľa zákona

Problém tejto argumentácie je v tom, že ústava ani volebný zákon nič také ako neodovzdané alebo neplatné hlasy nepoznajú. Užitočnou pomôckou pre vyjasnenie pojmu platný hlas je ustanovenie § 101 ods. 1 volebného zákona, ktoré upravuje obsah toho, čo sa má uviesť v zápisnici okrskovej volebnej komisie. A okrem času hlasovania (písm. a)) to sú:

„b) počet voličov zapísaných v zozname voličov,

c) počet voličov, ktorí sa zúčastnili na hlasovaní,

d) počet voličov, ktorí odovzdali obálku,

e) počet platných hlasov odovzdaných pre všetkých kandidátov,

f) počet platných hlasov odovzdaných pre jednotlivých kandidátov,

g) počet hlasov pre kandidáta, ktorý prestal byť voliteľný, a kandidáta, ktorý sa práva kandidovať vzdal.“

3. „Neodovzdané“ a „neplatné“ hlasy

Neexistujú žiadne „neodovzdané hlasy“. Existujú oprávnení voliči (písm. b)), z ktorých časť sa volieb zúčastní (písm. c)) a časť sa nezúčastní (zvyšok). Časť zo zúčastnených voličov vhodí do volebnej urny obálku (písm. d)), časť odíde bez toho (zvyšok).

Pri vhodení obálky môžu nastať tieto situácie:

1) obálka je prázdna a neobsahuje žiadny hlasovací lístok,

2) obálka obsahuje platný hlasovací lístok pre kandidáta (písm. e) a f)),

3) obálka obsahuje hlas pre osobu, ktorá k okamihu tlače hlasovacích lístkov bola kandidátom, ale v okamihu volieb ním už nie je (písm. g)), alebo

4) obálka obsahuje neplatný hlasovací lístok.

Neplatný hlasovací lístok však nie je to isté ako neplatný hlas. Podľa § 109 volebného zákona „Hlasovací lístok je neplatný, ak nie je upravený ustanoveným spôsobom. Ak je v obálke niekoľko hlasovacích lístkov, sú všetky tieto hlasovacie lístky neplatné. Neplatné sú aj hlasovacie lístky, ktoré nie sú na predpísanom tlačive.“

4. Platné hlasy vs. „všetky hlasy“

„Neodovzdaný“ a „neplatný“ hlas sú tak len konštrukty v článku pána Haulíka, ktoré majú vytvoriť dojem, že „platné hlasy“ sú spolu s „neodovzdanými“ a „neplatnými“ hlasmi podmnožinami množiny „všetkých hlasov“. Hlas pre kandidáta však nemôže byť iný ako platný. Platný hlas je hlas odovzdaný kandidátovi na platnom hlasovacom lístku.

Keď sa volič nezúčastní volieb, nie je to neodovzdaný hlas, ale volič, ktorý sa nezúčastnil volieb. A vykonštruovaný termín „neplatný hlas“ dáva do jednej skupiny voličov, ktorí odídu z hlasovacej miestnosti bez odovzdania obálky, voličov, ktorí odovzdajú prázdnu obálku, voličov, ktorých obálka obsahuje neplatný hlasovací lístok (nie neplatný hlas), a voličov, ktorí odovzdajú hlas osobám, ktoré prestali byť kandidáti.

Takáto konštrukcia však nemá oporu v texte ústavy ani v texte volebného zákona.

II. DEFINÍCIA PROBLÉMU: VYSVETĽUJÚCE „SPOMEDZI“

Na tejto konštrukcii rozlišovania hlasov na platné, neplatné a neodovzdané, ktoré spolu tvoria všetky hlasy, je pritom postavená argumentácia pána Haulíka, že na zvolenie v prvom kole netreba nadpolovičnú väčšinu spomedzi všetkých hlasov, ale len spomedzi platných hlasov.

Ak do textu príslušného ustanovenia ústavy doplníme slovo „spomedzi“, môžeme si jasne ukázať, v čom spočíva jadro sporu.

Podľa čl. 101 ods. 4 prvej vety ústavy „Za prezidenta je zvolený kandidát, ktorý získa nadpolovičnú väčšinu platných hlasov oprávnených voličov.“ V prebiehajúcej diskusii má táto veta dva protichodné výklady.

A. Za prezidenta je zvolený kandidát, ktorý SPOMEDZI platných hlasov oprávnených voličov ZÍSKA nadpolovičnú väčšinu,

alebo

B. za prezidenta je zvolený kandidát, ktorý SPOMEDZI oprávnených voličov ZÍSKA nadpolovičnú väčšinu platných hlasov.

Výklad A zodpovedá argumentácii pána Haulíka, výklad B mojej. Termín „oprávnení voliči“ pri výklade B totiž nemôže znamenať nič iné ako „všetci oprávnení voliči“.

Uplatnenie výkladu A na text ústavy pritom vedie k viacerým problémom a logickým rozporom, ktoré pri výklade B nevznikajú. A to je jedným zo základných rozlišovacích kritérií medzi správnym a nesprávnym výkladom právneho predpisu. Pri správnom výklade vnútorné logické spory v texte nevznikajú, ich prítomnosť signalizuje, že ide o nesprávny výklad.

III. LOGICKÝ VÝKLAD TEXTU ÚSTAVY

1. Racionálny ústavodarca a nadbytočné slová

Koncept racionálneho zákonodarcu, či v tomto prípade racionálneho ústavodarcu predpokladá, že sa pri tvorbe právnych predpisov postupuje racionálne a rešpektujúc základné logické pravidlá. Napríklad, že systém právnych noriem (pravidiel) obsiahnutých v právnom predpise (napr. zákone alebo ústave) nebude obsahovať logický spor medzi týmito normami. Alebo, že žiadne slovo v právnej norme nie je zbytočné, čo sa zvykne označovať ako princíp koncíznosti.

Pri výklade A. však rozoberaná prvá veta čl. 101 ods. 4 obsahuje nadbytočné slová „oprávnených voličov“. Veta „Za prezidenta je zvolený kandidát, ktorý získa nadpolovičnú väčšinu platných hlasov oprávnených voličov“ je totiž pri výklade A obsahovo zhodná s vetou „Za prezidenta je zvolený kandidát, ktorý získa nadpolovičnú väčšinu platných hlasov“. Platné hlasy totiž môžu odovzdať iba oprávnení voliči. Navyše oprávnení voliči, ktorí sa volieb zúčastnia, teda zároveň zúčastnení voliči. Slová „zúčastnených voličov“ sú preto nadbytočné zasa v štvrtej vete toho istého odseku ústavy: „V druhom kole volieb je za prezidenta zvolený ten kandidát, ktorý získal najväčší počet platných hlasov zúčastnených voličov.“ Aj v tomto prípade sa podľa výkladu A nezmení význam vety, ak z nej vypustíme posledné dve slová.

Podľa výkladu A teda prvá aj štvrtá veta obsahujú nadbytočné slová. Podľa výkladu B nie je nadbytočné žiadne z použitých slov. Aj keď sa podľa výkladu B vyžaduje v prvej vete nadpolovičná väčšina oprávnených voličov, slová „platných hlasov“ z nej vypustiť nemožno. Veta „Za prezidenta je zvolený kandidát, ktorý získa nadpolovičnú väčšinu oprávnených voličov“ by nemala zmysel. Získa nadpolovičnú väčšinu čoho? Sŕdc oprávnených voličov? Získa nadpolovičnú väčšinu oprávnených voličov na svoju stranu?

„Platné hlasy“ do tej vety jednoducho patria aj pri výklade B. A nemožno z nej vypustiť ani slovo „platných“. Veta „Za prezidenta je zvolený kandidát, ktorý získa nadpolovičnú väčšinu hlasov oprávnených voličov“ síce nie je nezmyselná, ale ako sme videli vyššie, hlasy odovzdané kandidátom sú platné hlasy a aby sa do výsledku volieb započítali, musia byť platné, inak nejde o hlasy pre kandidátov. Takto je termín „platné hlasy“ používaný v ústave aj v zákone.

A rovnakým spôsobom možno preukázať, že slová „platných hlasov“ nemožno vypustiť ani zo štvrtej vety odseku, ktorá hovorí o druhom kole.

2. Odlišné termíny na označenie tej istej veci

Racionálne správanie ústavodarcu predpokladá, že na označenie tej istej veci používa v rôznych častiach ústavy ten istý termín. Z hľadiska jednoznačnosti a zrozumiteľnosti právnych noriem by bolo mätúce, keby bol na označenie navzájom odlišných vecí použitý ten istý termín. A rovnako mätúce by bolo, ak by sa na označenie rovnakej veci používali rôzne termíny.

Podľa výkladu A však ústavodarca na označenie tej istej veci (počtu platných hlasov) použil v prvej a štvrtej vete toho istého odseku dva odlišné termíny. V prvej vete termín „platné hlasy oprávnených voličov“ a vo štvrtej vete termín „platné hlasy zúčastnených voličov“. Urobil ústavodarca chybu?

Pán Haulík sa snaží problém, ktorý si uvedomuje aj on, bagatelizovať: „Rozpor teda spočíva v tom, že ústavodarca použil dva rôzne termíny na vyjadrenie tej istej skutočnosti. Tento rozpor však nemusí byť skutočný, môže byť len zdanlivý, pretože termín „platný hlas oprávnených voličov“ nie je v rozpore s termínom „platný hlas zúčastnených voličov“.

V skutočnosti ide o to isté, ale vyjadrené dvomi rôznymi spôsobmi. Alebo povedané inak: v každých voľbách je súčet platných hlasov oprávnených voličov presne rovnaký, ako je súčet platných hlasov zúčastnených voličov. Prečo je to tak? Pretože každý zúčastnený volič je zároveň aj voličom oprávneným (nemôže sa volieb zúčastniť neoprávnený volič, pretože by išlo o pokus trestného činu) a zároveň každý oprávnený volič s platným hlasom je aj zúčastnený volič, pretože platnosť hlasu závisí od účasti – teda odovzdania hlasu.

Problém však nie je v tom, že by termíny „platný hlas oprávnených voličov“ a „platný hlas zúčastnených voličov“ boli podľa výkladu A v rozpore alebo že by označovali iné veci. Práve naopak. Podľa výkladu A označujú tú istú vec. Preto nemá ani tú najmenšiu logiku, aby ústavodarca použil v dvoch vetách toho istého odseku odlišné termíny na označenie tej istej veci.

V realite je, samozrejme, možné, že to takto ideálne vždy nefunguje. V dôsledku chyby zákonodarcu môže nastať situácia, keď je na označenie tej istej veci v rôznych častiach právneho predpisu použitý odlišný termín. Ale to je predstaviteľné skôr v situáciách typu, že v § 23 ods. 8 nejakého zákona je použitý na označenie tej istej veci iný termín ako v § 117 ods. 13, pretože pri 16. novelizácii zákona z roku 1996, ku ktorej prišlo v roku 2012, sa ten termín v § 23 ods. 8 zmenil, ale na to, že je použitý aj v § 117 ods. 13, sa omylom zabudlo. No, nemalo by sa, ale stane sa. Tu však hovoríme o texte, ktorý sa týka prvej a štvrtej vety toho istého odseku, ktorý sa stal súčasťou ústavy v rámci jednej novely.

Podľa výkladu B tento problém nenastáva, keďže v prvom kole sa potrebná väčšina počíta z oprávnených voličov, v druhom zo zúčastnených. Preto je použitie odlišných termínov v prvej a štvrtej vete opodstatnené.

3. Absolútna a relatívna väčšina

Vo väčšinových volebných systémoch sa zvyknú uplatňovať systémy absolútnej a relatívnej väčšiny. V systéme absolútnej väčšiny je potrebné získať nadpolovičnú väčšinu, obvykle z hlasov zúčastnených voličov. V systéme relatívnej väčšiny stačí získať najväčší počet hlasov spomedzi kandidátov, nemusí ísť o nadpolovičnú väčšinu.

Systém relatívnej väčšiny si vystačí s jedným kolom a používa sa napr. pri voľbe poslancov britského parlamentu alebo pri voľbe starostov obcí a primátorov miest na Slovensku. Pri systéme absolútnej väčšiny sa stáva, že v prvom kole nie je zvolený žiadny kandidát, preto je tento systém dvojkolový a v druhom kole, do ktorého postúpia najúspešnejší kandidáti z prvého kola, sa už použije systém relatívnej väčšiny. Lebo treba zabezpečiť, aby bol niekto zvolený. Takto sa volia poslanci parlamentu vo Francúzsku a takýto systém sa v minulosti používal na Slovensku pri pôvodnej dvojkolovej voľbe predsedov samosprávnych krajov.

Podľa výkladu B sa používa aj pri voľbe prezidenta. V prvom kole je potrebná absolútna väčšina, v druhom relatívna. Preto je v prvej vete použitý termín „nadpolovičná väčšina“, v štvrtej „najväčší počet“. Rozdiel oproti niekdajšej voľbe predsedov samosprávnych krajov je len v tom, že v prvom kole treba dosiahnuť nadpolovičnú väčšinu zo všetkých oprávnených voličov, nielen zo zúčastnených.

Podľa výkladu A sa príslušná väčšina hlasov nepočíta z počtu voličov (oprávnených, či zúčastnených), ale iba z počtu platných hlasov. Platné hlasy sú hlasy odovzdané na platnom hlasovacom lístku pre niektorého z kandidátov. Podľa výkladu A je však relatívna väčšina v druhom kole vyjadriteľná aj termínom „nadpolovičná väčšina“, ktorý je použitý v prvej vete toho istého odseku. Pri dvoch kandidátoch sú totiž platnými hlasmi iba platné hlasy pre jedného z týchto dvoch kandidátov, a teda sa nemôže stať, že by ten z dvoch kandidátov, ktorý má najvyšší počet platných hlasov, nemal zároveň aj nadpolovičnú väčšinu platných hlasov. S teoretickou výnimkou situácie, že obaja kandidáti dostanú rovnaký počet platných hlasov, teda majú obaja najvyšší počet platných hlasov, ale žiaden z nich nemá nadpolovičnú väčšinu platných hlasov. Ale tu sa nedopracujeme k výsledku ani výkladom A, ani výkladom B.

Takže späť do reality. Povedzme si to na príklade. Druhého kola sa zúčastnia 2 milióny voličov. Z nich 500-tisíc odovzdá neplatné hlasovacie lístky, lebo im nevyhovuje ani jeden z kandidátov. 800-tisíc odovzdá platné hlasy kandidátovi X a 700-tisíc kandidátovi Y. Platných je 1,5 milióna hlasov. 800-tisíc platných hlasov pre kandidáta X je aj „najväčší počet“ platných hlasov, aj „nadpolovičná väčšina“ platných hlasov. Ak vychádzame z výkladu A, nemá žiadnu logiku, prečo by ústavodarca na označenie tej istej veci (nadpolovičnej väčšiny) použil v prvej a štvrtej vety odlišné termíny.

Pri výklade B, teda, že sa väčšina nepočíta zo základne, ktorú tvoria platné hlasy, ale zo základne, ktorú v druhom kole tvoria zúčastnení voliči, to však opodstatnenie má. Kandidát X v našom príklade totiž podľa výkladu B nezískal platné hlasy od „nadpolovičnej väčšiny“, ale len od „najväčšieho počtu“ zúčastnených voličov.

Podľa výkladu B je použitie odlišných termínov na označenie väčšiny v prvej a štvrtej vete („nadpolovičná väčšina“ vs. „najväčší počet“) dôsledkom vedomej snahy ústavodarcu rozlíšiť potrebu získania absolútnej väčšiny v prvom kole a relatívnej väčšiny v druhom kole. Pri výklade A je možné aj vo štvrtej vete použiť termín „nadpolovičná väčšina“, pretože pri dvoch kandidátoch a výklade A nemôže nastať situácia, že by relatívna väčšina nebola zároveň aj absolútnou väčšinou. Použitie termínu „najvyšší počet“ vo štvrtej je pri výklade A zasa len neodôvodneným použitím odlišného termínu na označenie tej istej veci v rámci jedného odseku.

4. Zhrnutie logického výkladu

Vyššie uvedeným logickým výkladom článku 101 ods. 4 ústavy sme dospeli k nasledovným záverom:

Pri uplatnení výkladu B je text odseku logicky usporiadaný, veci do seba zapadajú, použitie všetkých slov má svoj význam, nepoužívajú sa nadbytočné slová, na označenie tej istej veci sa nepoužívajú rozličné termíny, použitie rozličných termínov je odôvodnené tým, že označujú rozličné veci. Ústavodarca sa správal ako racionálny ústavodarca.

Pri uplatnení výkladu A sa ústavodarca dopustil viacerých chýb, ktoré spochybňujú, že postupoval ako racionálny ústavodarca. V dvoch prípadoch použil nadbytočné slová, v ďalších dvoch prípadoch použil odlišné termíny na označenie tej istej veci (1. „platné hlasy oprávnených voličov“ a „platné hlasy zúčastnených voličov“, 2. použitie slov „najväčší počet“ na označenie „nadpolovičnej väčšiny platných hlasov“ v štvrtej vete). To nie je veľmi racionálne.

Môžeme si teda vybrať. Ústavodarca vedel, čo robí, a vedome naformuloval text tak, ako ho naformuloval, a potom platí výklad B a veci do seba zapadajú. Alebo bol ústavodarca úplný babrák, ktorý v rámci dvoch z celkovo štyroch viet jedného jediného odseku dokázal urobiť 4 zjavné logické chyby, a potom by platil výklad A.

Čo myslíte?

5. Čerešnička na torte: Paradox jedného kandidáta

V čl. 101 ods. 6 ústavy je upravená prakticky síce málo pravdepodobná, ale teoreticky možná situácia, že sa o post prezidenta uchádza len jeden kandidát: „Ak sa o funkciu prezidenta uchádza iba jeden kandidát, koná sa voľba tak, že sa o ňom hlasuje; za prezidenta je zvolený, ak získa nadpolovičnú väčšinu platných hlasov zúčastnených voličov.“

Podľa výkladu A platí, že aj v prípade, že sa volieb zúčastnia 4 milióny voličov a za kandidáta X bude hlasovať iba jeden z nich, tak kandidát X je zvolený za prezidenta. Za platné hlasy, z ktorých sa podľa výkladu A počíta väčšina, sa totiž považujú hlasy odovzdané v prospech jedného kandidáta. Keďže kandiduje iba jeden kandidát, platný je iba ten jeden hlas odovzdaný v jeho prospech. Zvyšných 3 999 999 voličov odovzdalo neplatné hlasovacie lístky, lebo kandidáta X za prezidenta nechce, ale smola, ten jeden platný hlas na zvolenie stačí. Lebo jeden platný hlas je nadpolovičná väčšina z jedného platného hlasu.

Podľa výkladu B ústava vyžaduje, aby v takejto situácii kandidát získal platné hlasy nadpolovičnej väčšiny zúčastnených voličov. Ide teda o absolútnu väčšinu (ako pri prvom kole s viacerými kandidátmi), ale zmäkčenú tým, že sa väčšina nepočíta zo všetkých oprávnených voličov, ale iba zo zúčastnených voličov.

Ak nastane situácia, že kandiduje iba jeden kandidát, ktorého väčšina voličov nechce za prezidenta, podľa výkladu A s tým voliči nemôžu nič robiť, podľa výkladu B môžu vo voľbách rozhodnúť, že sa prezidentom nestane.

Pri odseku 6 sa použitím výkladu A  okrem toho objavujú aj rovnaké logické nezrovnalosti ako pri odseku 4. Slová „zúčastnených voličov“ sú tu nadbytočné a odlišným termínom („platné hlasy zúčastnených voličov“) sa označuje rovnaká vec („platné hlasy“), ktorá je v prvej vete odseku 4 označená termínom („platné hlasy oprávnených voličov“).

Hoci je takáto situácia málo pravdepodobná, ústava s ňou počíta a môže nastať aj v realite. Predstavme si, že sa v krajine časom vyprofiluje systém dvoch silných politických strán, ktoré budú stavať svojich prezidentských kandidátov. Vzhľadom na to, že opakovane bude za prezidenta zvolený vždy jeden z kandidátov týchto dvoch strán, menšie strany sa rozhodnú svojho kandidáta nepostaviť. Nezávislí kandidáti sa kandidovať pokúsia, ale ani jeden z nich nezozbiera 15-tisíc podpisov od občanov.

Štátna komisia pre voľby teda zaregistruje iba dvoch kandidátov. Jeden z nich na druhý deň zahynie pri autonehode. Vo voľbách bude kandidovať iba jeden kandidát. Výklad B umožňuje voličom rozhodnúť o tom, či sa stane prezidentom. Podľa výkladu A sa stane prezidentom automaticky. Stačí, aby sa on sám zúčastnil volieb a zakrúžkoval poradové číslo pred svojím menom.

K podobnej situácii môže dôjsť a dochádza v komunálnych voľbách, ak sa o post starostu obce uchádza iba jeden kandidát. Tomu na zvolenie stačí, ak za seba zahlasuje on sám. V komunálnych voľbách je však volebný systém nastavený odlišne. Voľby sú vždy len jednokolové (aj pri viacerých kandidátoch) a založené na systéme relatívnej väčšiny. Starostom sa tak môže aj pri viacerých kandidátoch stať v jednokolovej voľbe aj kandidát, ktorý dostane platné hlasy napríklad len od 5 percent zúčastnených voličov. Stačí ak žiadny zo zvyšných kandidátov nedostane viac.

To v prezidentských voľbách nie je v prvom kole možné dokonca ani pri výklade A. Aj podľa výkladu A musí kandidát v prvom kole získať platné hlasy od nadpolovičnej väčšiny zúčastnených voličov, ktorí odovzdali platné hlasovacie lístky. Až v druhom kole stačí relatívna väčšina pre jedného z dvoch najúspešnejších kandidátov z prvého kola. Naozaj je logické predpokladať, že pre voľby hlavy štátu z viacerých kandidátov stanovuje ústava takéto prísne podmienky (ani nadpolovičnú väčšinu z platných hlasov dosiaľ v prvom kole nikto nedosiahol) a pre voľbu v situácii jedného kandidáta stanoví jeho de facto automatické zvolenie?

IV. SYSTEMATICKÝ VÝKLAD VZŤAHU ÚSTAVY A VOLEBNÉHO ZÁKONA

Druhá argumentačná línia pána Haulíka poukazuje na znenie nového volebného zákona z roku 2014, ktorý v § 115 ods. 1 konštatuje: „Ak v prvom kole volieb nezískal ani jeden z kandidátov nadpolovičnú väčšinu platných hlasov voličov, koná sa do 14 dní druhé kolo volieb.“

Oproti textu ústavy aj oproti predchádzajúcemu volebnému zákonu vypadlo spred slova „voličov“ slovo „oprávnených“ K tomu pán Haulík uvádza: „Zákon ako vykonávací právny predpis je jednoznačný a pripúšťa len výklad A. Zákon zároveň nebol vyhlásený za protiústavný, je platný a účinný, a teda štátne orgány sú ním viazané.“

Vec však nie je taká jednoduchá. Lepšie povedané, v skutočnosti je to úplne naopak.

1. Neexistujúci rozpor

Nie je pravda, že formulácia použitá v zákone pripúšťa len výklad A. Termín „volič“ bez ďalšieho upresnenia totiž v podstate znamená termín „oprávnený volič“. Medzi týmito dvoma kategóriami nie je vo vzťahu ku konkrétnym voľbám rozdiel.

Občania iných štátov majúci trvalý pobyt na území obce, majú právo voliť v komunálnych voľbách. Ale nemajú právo voliť prezidenta. Sú teda voličmi (v komunálnych voľbách), ale nie sú oprávnenými voličmi v prezidentských voľbách. Ak však vec posudzujeme len vo vzťahu k prezidentskými voľbám, tak voličmi nie sú. Voličmi sú len občania Slovenskej republiky. A teda medzi termínmi volič a oprávnený volič nie je vo vzťahu k prezidentským voľbám obsahový rozdiel.

Ak z logického výkladu ústavy vyplýva, že platí výklad B, je ho rovnako možné použiť aj na výklad volebného zákona a nedochádza k žiadnemu sporu.

Treba uznať, že problém je v tom, že zákon používa na označenie tej istej veci odlišný termín ako ústava. Je to naozaj zvláštne a nesprávne. Ale je predsa len rozdiel, či sa takýto rozpor objaví v rámci jedného odseku, ktorý sa stal súčasťou ústavy v rámci jednej novely v roku 1999 (čo je situácia, ak by mal platiť výklad A) a situáciou, ak takýto rozpor existuje medzi ustanovením, ktoré sa stalo súčasťou ústavy v roku 1999, a ustanovením, ktoré je súčasťou nového volebného zákona schváleného v roku 2014.

Ak to zhrnieme, text volebného zákona nijako nebráni tomu, aby sme naň použili výklad B.

2. Vzťah ústavy a zákona

Pre potreby tejto debaty však pripusťme možnosť, že by úprava v zákone odporovala ústave. Vo všeobecnosti platí, že aj protiústavný zákon je platný a účinný a je potrebné podľa neho postupovať až dovtedy, kým nesúlad s ústavou nekonštatuje Ústavný súd. Prípadne kým nepozastaví účinnosť napadnutých ustanovení zákona, ak preskúmava ich súlad s ústavou a rozhodne sa tak urobiť.

Parlament za prvej Ficovej vlády v roku 2007 schválil zákon o jednorazových mimoriadnych opatreniach v príprave niektorých stavieb diaľnic a ciest pre motorové vozidlá, ktorý umožňoval stavať diaľnice na pozemkoch, ktoré ešte neboli vyvlastnené. V roku 2011 ústavný súd konštatoval nesúlad niektorých ustanovení tohto zákona s viacerými ustanoveniami ústavy, týkajúcimi sa ochrany vlastníckych práv, charakteru ľudských práv a postupu pri ich obmedzovaní. Až dovtedy však bolo možné podľa zákona, o ktorom sa neskôr ukázalo, že je protiústavný, postupovať.

Pri určovaní väčšiny potrebnej na zvolenie prezidenta v prvom kole sme však v úplne inej situácii. Tam je úprava obsiahnutá priamo v ústave. Ak by sa stalo, že úprava konkrétnej veci v ústave a jej úprava v zákone sú v rozpore, tak prednosť má, pochopiteľne, úprava v ústave.

Keď sa vrátime k téme stavania na cudzích pozemkoch, tak keby priamo v ústave bolo napísané, že „stavať diaľnice na pozemkoch, ktoré patria niekomu inému a dosiaľ neboli vyvlastnené, sa zakazuje“, tak toto ustanovenie by malo prednosť pred ustanovením zákona, ktoré by konštatovalo, že stavať diaľnice na dosiaľ nevyvlastnených pozemkoch je možné pri splnení určitých podmienok.

Vo väčšine prípadov neobsahuje ústava konkrétnu úpravu konkrétnych vzťahov, iba princípy, na základe ktorých majú byť nejaké vzťahy konkrétne upravené v zákonoch a s ktorými musí byť zákonná úprava v súlade. Preto obvykle ústavu nemožno uplatňovať priamo a je potrebné postupovať podľa úpravy v zákone.

Pri určovaní potrebnej väčšiny na zvolenie za prezidenta sa však vymedzenie potrebnej väčšiny nachádza priamo v ústave. Keby bolo v zákone napríklad napísané, že v druhom kole je za prezidenta zvolený ten z dvoch kandidátov, ktorý získa menší počet hlasov, tak prednosť musí dostať ústavná úprava, ktorá hovorí, že zvolený je kandidát, ktorý získa „najväčší počet platných hlasov zúčastnených voličov“. A to aj bez toho, aby protiústavnosť zákonnej úpravy konštatoval ústavný súd.

Rešpektovať je totiž potrebné nielen zákony, ale aj ústavu. A ak pre tú istú situáciu dávajú ústava a zákon odlišné konkrétne usmernenie, prednosť musí dostať to ústavné.

Napokon, ústava v čl. 101 ods. 10 uvádza, že „Podrobnosti o voľbách prezidenta ustanoví zákon.“ Volebný zákon teda má upraviť podrobnosti o voľbách prezidenta a môže upraviť rôznym spôsobom veci, ktoré samotná ústava neupravuje. Vec, ktorá je upravená priamo v ústave, však zákonom nemôže byť upravená odlišne ako v ústave.

3. Ústavne konformný výklad zákona

V právnej teórii aj v rozhodovacej činnosti ústavného súdu existuje doktrína ústavne konformného výkladu zákonov. Spočíva v tom, že ak znenie zákona umožňuje vykladať ho spôsobom, ktorý je v rozpore s ústavou, ale aj spôsobom, ktorý je v súlade s ústavou, tak taký zákon nie je potrebné vyhlásiť za protiústavný, ale je ho potrebné vykladať spôsobom, ktorý je ústavne konformný, teda je v súlade s ústavou.

Pán Haulík prichádza s obráteným modelom, ktorý hovorí, že ústavu máme vykladať tak, aby jej výklad bol v súlade so zákonom. Ale tak to celkom neplatí. Platí, že z viacerých možných výkladov zákona si treba jednoznačne vybrať ten, ktorý je v súlade s ústavou. Neplatí, že z viacerých možných výkladov ústavy si treba vybrať ten, ktorý je v súlade s vykonávacím zákonom ako právnym predpisom nižšej právnej sily. To môže byť použité maximálne ako podporný argument na vysvetlenie úmyslu ústavodarcu, ktorý je zároveň aj zákonodarcom.

Lenže ani toto nie je naša situácia. Úmysel ústavodarcu z roku 1999 sa premietol do znenia zákona č. 46/1999 Z. z. o spôsobe voľby prezidenta Slovenskej republiky, o ľudovom hlasovaní o jeho odvolaní a o doplnení niektorých ďalších zákonov, ktorý bol schválený v roku 1999 dva mesiace po schválení príslušnej novely ústavy. Tento zákon vyžadoval na zvolenie v prvom kole presne to, čo ústava – „nadpolovičnú väčšinu platných hlasov oprávnených voličov“ (§ 31 ods. 1). Slovo „oprávnených“ z tej vety vypadlo až o 15 rokov neskôr pri schvaľovaní nového volebného zákona v roku 2014. A odvodzovať úmysel ústavodarcu z roku 1999 z formulácie, ktorú zákonodarca použil vo vykonávacom predpise v roku 2014 by nebol extra silný argument ani v prípade, že by neplatilo nič z argumentov, ktoré som uviedol vyššie.

V. ZÁVER: B JE SPRÁVNE

Tak si to všetko zhrňme.

Jazykovo-logický výklad ústavy, ktorý vychádza z toho, že na zvolenie kandidáta za prezidenta v prvom kole je postačujúce získať nadpolovičnú väčšinu spomedzi platných hlasov, vedie k viacerým vážnym logickým sporom a problémom a je možný iba v prípade, že by sme predpokladali, že ústavodarca postupoval úplne neracionálne a urobil v novele ústavy v roku 1999 množstvo zjavných chýb.

Naopak, jazykovo-logický výklad ústavy, ktorý vychádza toho, že na zvolenie v prvom kole je potrebné získať hlasy nadpolovičnej väčšiny všetkých oprávnených voličov, je logicky nesporný, jednotlivé ustanovenia ústavy do seba zapadajú presne tak, ako sú napísané.

Jednoducho v tomto prípade platí, že B je správne.

A nič na tom nezmení ani argumentovanie znením volebného zákona z roku 2014, pretože zákonnú úpravu je potrebné vykladať v súlade s ústavou.

Pri výklade ústavy nemôžeme prihliadať na to, či vo chvíli, keď ju vykladáme, máme nádej, že by nadpolovičnú väčšinu spomedzi platných hlasov už v prvom kole mohla získať Zuzana Čaputová, alebo sa obávame, že by takú väčšinu mohol už v prvom kole získať Ivan Gašparovič alebo Robert Fico.

Môžeme použiť rôzne metódy výkladu. Jazykovú. Logickú. Systematickú. Môžeme hľadať účel ústavnej úpravy skúmajúc úmysel ústavodarcu. Pri použití ktorejkoľvek z týchto metód však vždy dospejeme k tomu istému záveru. Ak žiadny z kandidátov nezíska v prvom kole platné hlasy od nadpolovičnej väčšiny všetkých oprávnených voličov, bude sa musieť uskutočniť druhé kolo.

Druhému kolu sa skrátka nevyhneme.

Teraz najčítanejšie