Máme skvelých spisovateľov, ale zostávajú neznámi. Pomôcť im chce veľký export do Francúzska
Riaditeľka Literárneho informačného centra Miroslava Vallová hovorí o aktuálnom vývoze domácej tvorby.
Slovensko nie je literárna veľmoc a pulty zahraničných kníhkupectiev sa neprehýbajú pod dielami našich autorov. Práve sa však podaril veľký krok vpred. Mesto Bratislava bude v polovici marca čestným hosťom knižného veľtrhu Livre Paris a slovenská literatúra sa tak ukáže vo veľkom svetle.
Zároveň je nachystaných dvadsaťsedem prekladov diel slovenských autorov, ktoré vychádzajú vo francúzskych vydavateľstvách. A ďalšie pribudnú. Pavel Vilikovský, Jana Juráňová, Uršuľa Kovalyk, Balla, Michal Hvorecký, Ivan Štrpka, Monika Kompaníková, Viliam Klimáček, Pavol Rankov – týchto a viacerých ďalších spisovateľov si bude možné prečítať vo francúzštine.
O potenciáli slovenskej literatúry sme hovorili s Miroslavou Vallovou, riaditeľkou Literárneho informačného centra, ktoré slovenský literárny export zastrešuje.
Čo teraz čítate?
Momentálne nemám na knihy čas, pretože sa venujem hlavne korektúram, katalógu podujatí a programu nášho vystúpenia v Paríži. Ale predsa – prečítala som si zbierku poviedok Jedenie od Ivana Medešiho. Kamaráti mi ho toľko odporúčali, že som neodolala, a naozaj ma to potešilo.
Čo z domácej produkcie vás ešte v poslednom čase oslovilo?
Veľmi sa mi páčila kniha Matky a kamionisti od Ivany Dobrakovovej a posledný Balla – Je mŕtvy. Naozaj som si pochutila na tých jeho krátkych útvaroch.
Už roky pracujete so slovenskou literatúrou. Ako obstojí v európskom kontexte?
Naša literatúra je úplne prirodzenou súčasťou európskej alebo svetovej tvorby. To znamená, že sa kvalitou nijako nevymyká. Samozrejme, tak ako je z nášho národa málo hokejistov v NHL, takisto štatisticky vygenerujeme menej hviezdnych spisovateľov v porovnaní s veľkými národmi. S tým potom súvisí iná vec – že tí naši, napriek tomu, že sú skvelí, zostávajú väčšinou neznámi. Nie u nás, pretože na Slovensku sa v poslednom čase literatúre darí. Čísla hovoria, že slovenskí autori sa doma dobre predávajú. Vo svete je to však stále tvrdý boj.
Čím to je, že domáca literatúra je na vzostupe? Dlho platilo, že keď autor predal niekoľko stoviek kusov, mohol byť šťastný.
Bude to tým, že tu nie sú žiadne obmedzenia. Jednak ideologické a v poslednom čase už ani tie ekonomické nie sú natoľko markantné. Je fakt, že Fond na podporu umenia, aj keď ešte nemá vychytané všetky drobné chyby, dobre „polial“ tú našu literatúru. Umožňuje autorom, prekladateľom a vydavateľom, aby si trochu vydýchli.
Čiže je to hlavne o peniazoch?
Nie je to len o peniazoch. Ale aj o tom, že autori sú úplne slobodní v tom, čo robia. Môžu si písať a robiť, čo chcú. Keď autor necíti obmedzenia, tak si sám sebe dáva viac šancí. Aj keď by sa, samozrejme, dalo namietať, že aj za totality autori napísali skvelé veci.
Ale veď myšlienkové obmedzenia tu nemáme už tridsať rokov.
Áno, ale je tu istý prvok retardácie – ako keby tie zabehané štruktúry v myslení ešte stále niekde pretrvávali.
Predstavme si, že by sa naši najlepší autori narodili napríklad do francúzskeho prostredia. Boli by ich šance na čitateľský úspech väčšie?
