Prezident, akého svet nevidel. Alžírčania protestujú – nechcú, aby im vládla zombia

„Nemáme prezidenta. Len rám a fotku,“ skandovali v posledných dvoch týždňoch demonštranti vo všetkých veľkých alžírskych mestách. Protestujú proti tomu, že sa o piaty prezidentský mandát prihlásil Abdelazíz Buteflika.

Čerstvo 82-ročný starec, ktorého vážne zdravotné problémy pripútali na vozík a ktorý už sedem rokov nepredniesol prejav a aj v televízii sa objavuje iba veľmi zriedka – spravidla len na záberoch, kde počúva nejakú zahraničnú návštevu alebo sa strnulo zúčastňuje slávnostnej ceremónie.

Väčšinu času trávi mimo republiky cestami po špičkových európskych nemocniciach bez toho, aby sa jeho okolie unúvalo prezradiť o zdravotnom stave prezidenta bližšie informácie.

Aj do súťaže o ďalších päť rokov v úrade sa prihlásil písomne na diaľku zo švajčiarskej Ženevy, kde má na ôsmom poschodí univerzitnej nemocnice svoju izbu a kde sa podrobuje „rutinným lekárskym prehliadkam“.

„Samozrejme, už nemám toľko telesných síl ako predtým, ale neochvejné odhodlanie slúžiť vlasti ma nikdy neopustilo a umožňuje mi prekonať zdravotné obmedzenia,“ odkázal okrem iného voličom.

Všadeprítomný absentér

Všetci tušia, že tieto slová Buteflika, ktorý od obyvateľov dostáva nelichotivé prezývky ako múmia, duch Casper či zombia, s najvyššou pravdepodobnosťou sám nesformuloval.

Kto presne to bol, sa však nevie. Isté je len to, že to bol niekto z okruhu osôb, ktorému sa v Alžírsku hovorí francúzskym výrazom „le pouvoir“, teda „moc“. Predstavujú ju ľudia okolo Frontu národného oslobodenia, ktorí v 60. rokoch po krvavej vojne dokázali vyhnať francúzskych kolonizátorov a ujať sa najvyšších úradov. Tie už z rúk nikdy nepustili.

Lenže v dôsledku urputných vnútorných, ale verejnosti neviditeľných bojov sa nedokážu zhodnúť na tom, kto by mal byť novou tvárou Le pouvoir, a tak starčeka urputne udržujú pri živote, aby sa mohli schovať za jeho slabnúcu telesnú schránku.

Na časť Alžírčanov, ktorí doteraz prezidentovu stálu absenciu a zároveň jeho nadbytočnú prítomnosť v podobe fotografií a ďalších propagandistických materiálov so škrípaním zubov znášali, jeho piata nominácia do volieb pôsobí ako výsmech. Najmä keď vedia, že ako kandidát „moci“ hlasovanie vyhrá, hoci sa neobjaví ani na jednom mítingu.

Povedali si nie a vyrazili do ulíc v státisícových počtoch, ktoré tú v poslednom štvrťstoročí nebolo vidieť ani náznakom.

Diktatúra je masovosťou odporu očividne zaskočená, takže sa davy (aspoň zatiaľ) nepokúsila spacifikovať silou. No ústupky aj tak urobiť odmietla.

Buteflika preto listom opäť pochválil 41-miliónový národ za občiansku angažovanosť a ponúkol sa, že je pripravený „prevziať historickú zodpovednosť pri konkretizácii základných požiadaviek na zmenu systému“.

Práve on, ktorý stelesňuje doterajšiu nehybnosť alžírskeho verejného života, by mal moderovať celospoločenskú konferenciu, ktorá by ľudu nielen predložila jeho nástupcu, ale ešte by aj urobila bližšie nešpecifikované zásadné reformy v politike aj hospodárstve. Sám by odstúpil ešte pred dokončením mandátu.

Ako zhŕňa úvodník afrického vydania francúzskeho denníka Le Monde, je to „prineskoro a primálo“, pretože jediný reálny ústupok predstavuje prísľub, že sa v roku 2024 neprihlási do volieb šiestykrát. Protestujúcich takáto ponuka nezaujala a požadujú, aby prezident abdikoval okamžite.

Vzostup, pád a zase vzostup

V politike sa Buteflika pohybuje už od mladosti. Ako devätnásťročný sa zapojil do bojov za nezávislosť proti Francúzom. (Alžírsko bolo od roku 1830 francúzskou kolóniou, v rokoch 1848 až 1962 bolo dokonca priamou súčasťou Francúzska.) Stal sa blízkym spolupracovníkom jedného z hlavných lídrov odboja, Houariho Boumédiènnea.

Keď Alžírsko konečne donútilo Paríž uznať v roku 1962 jeho samostatnosť, stal sa ako 25-ročný ministrom mládeže a športu. Jeho schopnosti mu už o rok neskôr priniesli kreslo ministra zahraničia. Vydržal v ňom až do roku 1978, keď jeho ochranca a vtedajší diktátor Boumédiènne ako 46-ročný nečakane zomrel. Vtedy bol Buteflika považovaný za jeho prirodzeného nástupcu.

Lenže armáda, ktorá mala po porážke Francúzov v štáte najväčšie slovo, siahla po inom mužovi a Butefliku odstavila do ústrania. Jeho mocenský pád sa prejavil aj tým, že na neho vytiahli, ako si do vlastného vrecka ulieval štátne peniaze, ktoré mali byť investované do novej budovy ministerstva zahraničia. Politik v nemilosti sa radšej stiahol do francúzskeho exilu.

Vrátil sa až na začiatku 90. rokov, ktoré sa v Alžírsku označujú za čiernu dekádu. Tá bola lokálne obmedzeným predchodcom takzvanej arabskej jari. Le pouvoir vtedy uvoľnila svoje zovretie, takže sa v decembri 1991 uskutočnili nebývalo slobodné parlamentné voľby.

V nich dominoval islamistický Front národnej spásy. Režim však jeho triumf odmietol dopustiť a hlasovanie jednoducho zrušil. Jeho víťazi si výhru nechceli nechať vziať, takže nasledovala desaťročná občianska vojna. Vojaci a policajti v nej čelili vzájomne znepriateleným radikálnym náboženským skupinám, ktoré partizánskym spôsobom bojovali s vojensky jednoznačne silnejším protivníkom. Obetí bolo vyše stotisíc.

V tom čase armáda hľadala nejakého rešpektovaného civilistu, ktorý by dokázal rozdelenú krajinu sceliť. Buteflika bol aj napriek defraudačnému prehrešku, za ktorý nakoniec ani nebol stíhaný, jasným favoritom.

V roku 1994 ešte ponuku odmietol – armáda ho chcela len ako bábku, ale skúsený machiavelista nechcel byť „trojštvrťovým“ prezidentom.

V roku 1998 dôstojníci, unavení bojmi, na jeho podmienky pristúpili a exminister zahraničia šiel s ich požehnaním ako nezávislý kandidát do kontrolovaných volieb, ktoré so 74-percentnou podporou presvedčivo vyhral a s dvadsaťročným „oneskorením“ nastúpil na čelo republiky.

Stabilita prerástla do stagnácie

Treba priznať, že v prvých rokoch sa mu darilo. Dokázal zastaviť násilnosti tým, že všetkým zúčastneným stranám udelil na zločiny spáchané v čase občianskej vojny amnestiu.

Mal šťastie, že počas prvého desaťročia stúpali svetové ceny fosílnych palív, takže Alžírsko vďaka svojim bohatým zásobám zemného plynu malo dostatok peňazí. Tie mohlo investovať do zaceľovania rán po vojne, budovania infraštruktúry a sociálneho bývania. Buteflikovým mottom, ktorým ako štítom odrážal všetku kritiku, sa stalo slovo stabilita.

To sa najviac prejavilo v čase arabskej jari, ktorá sa nad severnou Afrikou prehnala silou hurikánu a v rýchlom slede vyvrátila troch tamojších dlhoročných diktátorov. Alžírsko akoby malo voči revolúcii imunitu. Prejavilo sa predovšetkým to, že spomienky na čierne desaťročie boli príliš čerstvé a obyvatelia nechceli riskovať ďalší pád do chaosu. Buteflikova vláda navyše vďaka dostatku hotovosti predchádzala nespokojnosti mladej populácie rozdávaním podnikateľských grantov, ktorých splatenie nikdy nevyžadovala.

Autor tohto textu, ktorý bol v máji 2012 krátko po prvej smršti zmien v arabskom svete pri tamojších parlamentných voľbách, si spomína na plagáty vládnej strany. Vyrastal na nich strom, ktorý mal zelenobielu korunu v tvare Alžírska, nad ktorou bolo napísané: „Alžírsko je naša jar.“ Týmto heslom pozývala diktatúra občanov na hlasovanie a zároveň im oznamovala: arabská jar sa nás netýka.

V tom čase už Buteflikovu starostlivo tvarovanú prehadzovačku – ktorej fotky, ak ju nadvihol vietor, sa nesmeli objaviť v novinách – na verejnosti veľmi vidieť nebolo. Prezident vládol z úzadia, kam sa stiahol v roku 2005 po operácii žalúdočného vredu.

Udalosťou, ktorá zmenila alžírskeho panovníka takmer na fiktívnu postavu, bola mozgová mŕtvica niekedy na jar roku 2013. Po 80 dňoch liečenia vo Francúzsku sa vrátila troska na vozíčku, ktorá v roku 2014 ešte zvládla získať svoj štvrtý mandát. Triumf prijímal Buteflika rovnako apaticky ako neskoršie návštevy pohlavárov z cudziny, po ktorých boku sa Buteflika nechával fotiť a štátnym médiám tak dokazoval, že sa ešte nepobral na onen svet.

Ako slabol najvyšší predstaviteľ republiky, klesal aj jej hospodársky výkon. Ceny zemného plynu sa prepadli a zo stability sa stala stagnácia. Mladí Alžírčania (45 percent obyvateľov ešte nedosiahlo 25 rokov), ktorí si už hrôzy občianskej vojny nepamätajú, nevidia vo vlasti za súčasnej situácie budúcnosť a chcú zmenu, hoci zrejme ani nevedia akú.

Treba dodať, že zmeny sa nebojí len úplatná klika v Alžíri. Aj Európska únia má z občianskych nepokojov v najrozľahlejšej africkej krajine obavy. Vďaka svojej stabilite dokáže Alžírsko mierniť následky toho, že v blízkosti jeho hraníc sú v rozklade hneď tri štáty – Líbya, Mali a Niger.

Alžírske uniformované zložky zvládnu zastaviť migrantov ešte na Sahare. My Európania si s výdychom umývame ruky nad tým, že používajú prostriedky (napríklad vysadenie ilegálnych prisťahovalcov uprostred púšte), ktoré by u nás vojakov dostali pred súd.

Rovnako tak dokážu účinne bojovať s islamistami, ktorých síce zatiaľ nedokázali poraziť, ale aspoň ich zatlačili na okrajové časti územia. To, ako by to vyzeralo, keby Le pouvoir po 57 rokoch dominancie moc stratil, trápi predovšetkým Španielsko a Francúzsko, ktoré budú najviac na rane, ak sa problémy prejavia.

Alžírske hry o trón

Hoci sa zdá, že Buteflika je večný, aj on musel počas prvého mandátu podniknúť viacero zákulisných bojov s armádou, tajnou službou a straníkmi Frontu národného oslobodenia – s trojnožkou Le pouvoir, aby si vplyv udržal.

Otázka starcovho nástupníctva je v Alžírsku evergreenom už 14 rokov a tance okolo neho by mohli poslúžiť ako inšpirácia autorom seriálu Hry o tróny na ďalšiu sériu. Tým, že nikto nemá jasne prevahu, súperiace skupiny preferujú dohodu o remíze a radšej budú opakovane meniť ústavu, aby mohla mladšia verzia nestora alžírskej politiky naďalej figurovať na oficiálnych portrétoch.

Kto však v krajine skutočne rozhoduje?

Prst ľudu najčastejšie ukazuje na prezidentovho o 21 rokov mladšieho brata Saída, ktorý má k svojmu súrodencovi skôr synovský vzťah a od chorého sa málokedy pohne. Alžírsko nie je republikou s dynastickou tradíciou, napriek tomu nepriatelia o Saídovi pre istotu rozširujú, že má rakovinu a že je navyše homosexuál.

Podľa inej teórie je brat vplyvný asi ako komorník, ktorý dokáže nanajvýš na pár týždňov zdržať audiencie u prezidenta, ale o dôležitých otázkach rozhoduje armáda – konkrétne jej šéf Ahmed Gaíd Salah.

Tomu sa často predhadzuje, že by sa sám rád verejne chopil vlády, ale aj on by len ťažko argumentoval nutnosťou zmeny, keďže má už 80 rokov. Môže byť spokojný aspoň s tým, že sa mu v roku 2015 podarilo odstrániť svojho dlhoročného rivala vnútri Le pouvoir, ktorým bol štvrťstoročie šéf tajnej služby Mohamed Mediène. Toho občania poznali len podľa mena, prezývky Alžírsky boh a desivej povesti, ale nikdy nevideli jeho fotografiu.

Salahovi sa podarilo dosiahnuť jeho odstúpenie vďaka obvineniu, že Mediènovi podriadení dodávali islamistom zbrane. Až keď musel šéf tajných odísť do dôchodku, médiá zverejnili jeho podobizeň. Akoby si tak Salah zavesil hlavu zabitého muflóna na stenu.

Tisíc a jedna noc na alžírsky spôsob

Aj napriek týmto všetkým neprehľadným sporom a čistkám vo vlastných radoch dokázala diktatúra účinne likvidovať opozíciu – buď represiami (islamisti), alebo omrvinkami z podielu na vláde (ľavicové strany).

Bohužiaľ pre Le pouvoir sa na javisku objavil podceňovaný hráč mimo všetkých doterajších mocenských štruktúr, ktorý im pred očami vyrástol na súpera hodného rešpektu a ktorý by zlobu národa mohol využiť vo svoj prospech. Do volieb sa totiž prihlásil charizmatický parížsky milionár Rašíd Nekkaz, ktorý sa narodil v roku 1972 vo Francúzsku negramotným alžírskym prisťahovalcom.

Obklopený jedenástimi súrodencami vyštudoval filozofiu a históriu na Sorbonne, ale potom sa dal na podnikanie. Uspel s internetovým startupom, ktorého predajom získal peniaze na investície do nehnuteľností. Doteraz sa najviac preslávil tým, že založil organizáciu „Nesiahaj mi na ústavu“, ktorá obhajuje moslimky, v Európe trestané za zahaľovanie tváre, a prípadne za ne platí pokuty.

Pre alžírske voľby sa vzdal francúzskeho občianstva, aktívne obchádzal regióny, robil príťažlivú kampaň na sociálnych sieťach, čím si rýchlo získal podporu predovšetkým mladej generácie unavenej domácou gerontokraciou. Nespĺňal však jasnú podmienku, že prezidentský kandidát musí mať desať rokov trvalé bydlisko v Alžírsku.

Milionár potom všetkých prekabátil. Nakoniec sa pred kamerami zjavil doposiaľ neznámy mechanik Rašíd Nekkaz a oznámil všetkým, že pre neho podpisy občanov nazbieral jeho rovnomenný milionársky bratranec. Ten je manažérom jeho kampane a v prípade úspechu sa stane jeho viceprezidentom (nechajme stranou detail, že v Alžírsku táto funkcia neexistuje).

Surrealistický príbeh o podvodníkovi – sympaťákovi je ako z rozprávok Tisíc a jednej noci. Na tie sú však v alžírskej politike zvyknutí, pretože ich nimi režim v záujme stability krajiny kŕmi od rána do večera.

Tá posledná znie nejako takto: pravidlo o tom, že ašpirant na najvyšší post musí svoju prihlášku do volieb spoločne s nazbieranými podpismi odovzdať osobne, zázračne zmizlo, respektíve nikdy neexistovalo. Podľa novej historky stačí, keď všetko na úrad prinesie váš pobočník, vrátane lekárskeho posudku, že vo Švajčiarsku hospitalizovaný Buteflika sa napriek vysokému veku nachádza vo vynikajúcom zdravotnom stave.

Lenže súdiac podľa státisícov ľudí, ktoré v posledných dvoch týždňoch vyrazili do alžírskych ulíc, sa národ novou rozprávkou už nechce nechať uspať.