Osemdesiatka ešte raz

Keď vlani vyšlo 51. číslo periodika Kritika & Kontext venované osemdesiatke Tomáša Janovica, zavládlo medzi priaznivcami časopisu i jubilanta všeobecné veselie. Oprávnené, veď Janovicov iskrivý humor a štylistická bravúra sú vždy zárukou prísunu múdrej radosti, tentoraz navyše sprevádzanej gratuláciami a vyznaniami jeho priateľov a obdivovateľov.

Keď ten časopis teda vyšiel, predsa len dvaja ľudia zostali smutní. Tým prvým bol historik Ivan Kamenec, ktorý v K & K márne hľadal svoj príspevok pre oslávenca, a tým druhým vydavateľ a šéfredaktor Samuel Abrahám, ktorý ho tam hľadal tiež, no navyše mal tú smolu, že akosi bol za ten redakčný kiks tak trochu zodpovedný.

Ako to však býva, všetko sa na dobré obrátilo. Ubehlo pár mesiacov a na svete je ďalšie číslo K & K, zasvätené viacerým recenziám dvoch výnimočných kníh – Limity rastu Dennisa L. Meadowsa a Svedectvo (Pamäti Dmitrija Šostakoviča) redigované Solomonom Volkovom, no Abrahám na Kamenca nezabudol a na záver zaradil jeho „zatúlaný“ text Pôžitok z čítania (Janovica).

A nezostalo len pri tom – prezentácia novej Kritiky & Kontextu sa vďaka tomuto článku stala dobrým dôvodom zopakovania či pokračovania osláv Janovicovej osemdesiatky. Na pôdu svojej Bratislavskej medzinárodnej školy liberálnych štúdií BISLA pozval Abrahám komornú zostavu priateľov, ktorí vďačne ocenili možnosť opätovného príjemného posedenia s oslávencom. A Kamenec, ktorý už dávno odpustil Abrahámovi, si dokonca pochvaľoval, že jeho text – keďže bol v tomto čísle jediný janovicovský – mohol naplno vyniknúť.

Neprekvapilo, že ako historik sa venoval najmä Janovicovým aforizmom skúmajúcim v satirickej skratke vzťah filozofie a zmyslu dejín. Zato možno prekvapilo, keď povedal, že história nie je učiteľkou života, a preto, ako nám aj Janovic svojím originálnym spôsobom pripomína, sa minulé absurdnosti v pôvodnej či modifikovanej podobe vracajú do nášho verejného života.

A to ešte len mala prísť reč na strhujúce a obľúbené Šostakovičovo Svedectvo, kde Abrahám uviedol blok fundovaných medzinárodných recenzií, ktoré Šostakovičovho knižného editora Solomona Volkova šokujúco považujú za plagiátora a falzifikátora. Ako píše napríklad Laurel E. Fay, ide nielen o problém autenticity Volkovovho textu, ale aj o množstvo faktografických nezrovnalostí, ktoré obsahuje.

Ako to hovorí Janovic (aby sme nezabudli, že ešte stále sme na pokračujúcej oslave jeho osemdesiatky)? „Keď sa z faktu stanú dejiny, fakt sa mení a má – dej iný.“