Denník N

Koláž nie je ilustráciou básne – je sama básňou, hovoril Albert Marenčin

Koláž Alberta Marenčina
Koláž Alberta Marenčina

Kto sa odváži v deväťdesiatke škriabať na rebrík, aby z knižnice niekde pod plafónom vytiahol z hŕby kníh tú, ktorú práve hľadá? No kto? Patafyzik Albert Marenčin. Balansovanie na rebríku, ktoré som zažil pri nakrúcaní dokumentu o ňom, je ako jeho život. Rozšafne oberal inšpirácie pre seba aj iných, ako sa oberajú najzrelšie jabĺčka z tých najhornejších haluzí jablone.

Keď po vojne prišiel do Paríža, vrhol sa do jeho života, tak ako tisíce iných. Stretol sa s fotografom Manom Rayom, nafotil ho a písal o ňom. Zoznámil sa so surrealistickým básnikom Andrém Bretonom a prekladal ho do slovenčiny. Aj Préverta a Cocteaua. Niektorých síce nikdy nestretol, ako Alfreda Jarryho, ale našiel v ňom strhujúce témy obludného zla, ale aj humoru a jeho Kráľ Ubu je poklad medzi prekladmi. Ak mu nestačili slová z bežnej lexiky, tak si ich vymýšľal, aby sa ujali a žili vlastným životom. A niektoré žijú dodnes. V nádhernej školskej inscenácii Stana Párnického z roku 1969 sa mladý herec Jožko Bednárik – ako Kráľ Ubu – hral s Marenčinovými novotvarmi „sranina zasraná“ tak, že ste nevedeli, či je to sprostá nadávka alebo čistá poézia. To sa potom hrá, ak máte v hlave a ústach takéto texty!

Marenčin prekladal, písal poéziu, scenáre, robil koláže, ale predovšetkým bol, myslím si, dramaturgom.

Bol som trochu ako Mefistofeles, provokoval som a podkušiaval, hovoril pri nakrúcaní dokumentu. Pred ním bol ten, čo napísal námet, po ňom ten, ktorý režíroval. Niť, na ktorú sa navliekajú korálky profesií. Bol to on, kto bol dramaturgom prvých Barabášových, Solanových, Uhrových, Havettových, Jakubiskových a Hanákových filmov. Polnočná omša, Slávnosť v botanickej záhrade, orgie fantázie a kvality – filmy, ktoré sú výborné aj dnes. Spolupracoval s Karvašom, Bednárom, Dohnalom a verný svojim francúzskym inšpiráciám priviedol na Slovensko Robba-Grilleta (film Muž, ktorý luže). Bola to veľká kapitola dejín slovenského filmu a on sa na nej výrazne podieľal.

Dokonca aj počas normalizácie, keď ho vyhodili z Koliby a mnohí rezignovali, robil krásnu prácu v Slovenskej národnej galérii v Kabinete insitného umenia. A mal aj viac času na svoje koláže. „Koláž nie je ilustráciou básne – je sama básňou,“ hovoril. Po rokoch si viacerí šťastlivci mohli tie koláže kúpiť v Prahe v galérii jeho priateľa, surrealistu Jana Švankmajera.

Ako Alberta Marenčina titulovať? Nemôže byť každý kráľ a nie každý chce byť vojak. Okrem patafyzických pôct a vyznamenaní je Chevalier de l’Ordre to pravé. Nežiaril ako Slnko ani ako Mesiac, ale viete si predstaviť tú čiernu nudu oblohy bez množstva iných hviezd?

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Kultúra

Teraz najčítanejšie