Vynálezca patasurrealizmu
Albert Marenčin nepovažoval surrealizmus za umelecký smer, ale za myšlienkové hnutie. Na Slovensku sa však zaslúžil aj o šírenie patafyziky.
Keď začiatkom 70. rokov Albert Marenčin na jednom stretnutí s absolventmi štúdia kunsthistórie povedal, že je surrealista, dočkal sa prekvapujúcej reakcie: „To ešte existuje?“ Samozrejme, hoci v tom čase už bol surrealizmus v Československu na indexe, na rozdiel od iných avantgardných aktivít prvej polovice 20. storočia vo svete a neoficiálne aj u nás stále fungoval.
Čaru surrealizmu podľahol mladý Marenčin už v čase gymnaziálnych štúdií a po príchode na univerzitu. Inšpirovali ho najmä Teige či Nezval, a dôverne poznal učenie otca surrealizmu Andrého Bretona („Neexistujú surrealistickí spisovatelia či maliari – sú len surrealisti, z ktorých jeden píše, druhý maľuje, tretí robí to a to rovnako, ako by mohol pliesť košíky alebo podkúvať kone“). Jeho koláže a básničky však končili v šuplíku, a po krátkom uvoľnení v 60. rokoch tam po nástupe normalizácie končili opäť.
Narážky na Husáka, o ktorých som netušil
„Nepovažujem surrealizmus za smer, ale za myšlienkové hnutie, názor na život a tvorbu, a prítomná je vždy aj istá revoltná pozícia voči skutočnosti. Neredukujem ho len na automatické písanie, obraznosť a bizarné metafory,“ dešifroval fenomén surrealizmu.
Táto záľuba či hobby sa však práve v čase, keď bol konfrontovaný so spomínanou otázkou mladých kunsthistorikov, dočkala ocenenia z najvyšších surrealistických miest, keď mu jeho český priateľ Vratislav Effenberger ponúkol vstup do Československej surrealistickej skupiny a tým aj zverejnenie jeho tvorby. Pravda, doma to v normalizačných rokoch bolo nepredstaviteľné, a tak sa veci posielali do Francúzska. „Nezabudnem na to, ako mi francúzsku bibliofilskú verziu mojej zbierky Okamih pravdy priniesol vydavateľ z Bordeaux osobne až domov,“ spomínal v rozhovore pri príležitosti svojej osemdesiatky.
Effenbergerovci organizovali neoficiálne výstavy, vydávali zborníky, a tak Marenčin pokračoval v kolážach, písal básne a eseje. „Napĺňala sa nepísaná zásada surrealizmu, že nič sa nezrodí len v jednej ľudskej hlave, preferuje sa kolektívne vedomie, nachádzanie inšpirácie i stanovísk v polemikách a diskusiách.“
Surrealizmus mal tak trochu na svedomí aj Marenčinov vyhadzov zo Slovenského filmu, aj keď to v podstate bola len zámienka. „Bezprostredným dôvodom bola knižka mojich textov s kresbami surrealistu Karola Barona. Strážcovia moci v nej našli narážky na Gustáva Husáka, o ktorých som ani netušil.“ Vo februári 1972 tak dostal výpoveď krátko po tom, čo dokončil pre Štefana Uhra scenár podľa poviedky Ruda Slobodu Orestea. Scenár – hoci ešte dva mesiace predtým schválený – putoval navždy do trezoru. Marenčin už v čase písania scenára tušil, že ho čaká nútený odchod z filmárskej Koliby, keď krátko predtým ho zbavili funkcie šéfa I. tvorivej skupiny, kde okrem viacerých prelomových filmov Hanáka, Havettu, Jakubiska a ďalších vzniklo aj Slnko v sieti Štefana Uhra, považované za prvé dielo československej filmovej novej vlny. Ako inak, pod Marenčinovými krídlami vznikol aj surrealistický Uhrov film Panna zázračnica.
Regent ubudoxológie
Od surrealizmu nie je ďaleko k patafyzike, ktorej otcom je Alfred Jarry. Už to je zárukou toho, že má asi sto definícií, okrem iných aj túto: Patafyzika je trpezlivá. Patafyzika je láskavá. Patafyzika nikdy nezávidí, nemá vlastné ambície ani ich nehľadá. Podporuje všetko, dôveruje všetkému a všetko obhajuje. „Patafyzika, v ktorej je nevyhnutne prítomný aj riadny kus recesie, ako aj surrealizmus, vyznáva a pestuje mimoracionálne schopnosti,“ hovoril Marenčin, ktorý si medzi patafyzikmi už v 60. rokoch získal rešpekt prekladom kľúčového diela Alfreda Jarryho Kráľ Ubu do slovenčiny.
Hneď, ako sa táto zvesť dostala do Paríža, prišla mu ponuka členstva v Patafyzickom kolégiu (v ktorom boli aj surrealistickí výtvarníci Man Ray či Max Ernst) a čoskoro nasledovalo aj udelenie titulu regenta ubudoxológie pre Slovensko a priľahlé oblasti a vzápätí aj Radu Veľkého Bachora. Bolo to 22. absolutára roku 29 patafyzickej éry, čiže 29. septembra 1965 podľa vulgárneho kalendára. „Uvedomil som si, že mojou úlohou bude šíriť patafyziku na tomto svete a na všetkých ostatných,“ spomínal na tieto míľniky svojho života Marenčin. „Neuplynul ani rok a moje úsilie prinieslo prvé ovocie: na ceste medzi Sereďou a Nitrou som narazil na obec Pata a v tej chvíli som intuitívne pocítil, že som objavil kolísku patafyziky.“
O surrealistickej a patafyzickej ceste Alberta Marenčina, ktorý zomrel 9. marca vo veku nedožitých 97 rokov, natočil jeho francúzsky priateľ Etienne Cornevin hodinový film Vynájdenie patasurrealizmu Albertom Marenčinom.
Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].