Denník N

Andrej Kiska: Ja neodchádzam. Presne viem, čo idem robiť

Andrej Kiska. Foto - Vladimír Šimíček
Andrej Kiska. Foto – Vladimír Šimíček

Keby ste len tušili, koľkokrát som musel vysvetľovať Ficove slová a hanbiť sa za ne, hovorí v otvorenom rozhovore prezident.

Pomaly sa končí vaša misia na poste prezidenta. S akými pocitmi budete odchádzať?

Že som bojoval, naozaj bojoval za lepšie Slovensko. Veľa sa aj podarilo, ale keď som si spätne pozeral svoj inauguračný prejav, došlo mi, že nová prezidentka, aspoň verím, že to bude prezidentka, by z neho mohla bez problémov polovicu skopírovať a použiť.

Prečo?

Lebo veľa vecí sa vôbec nepohlo, napríklad v školstve. Prezident má len silu slova; hovoril som o ňom dookola, opakovane, s rôznymi ministrami, predsedami vlád, ale nepohlo sa nič.

Do prezidentského úradu som vchádzal ako človek, ktorý kedysi nechcel robiť politiku. Netúžil som po moci ani po sedení v paláci. Lenže skúsenosti z Dobrého anjela a fakt, že naša krajina zlyhávala v oblasti korupcie, zdravotníctva aj sociálnych vecí, mi dodali obrovskú energiu. Pochopil som, že charita je síce super vec, ale ak chcem systémovo pomôcť krajine a ľuďom, musím vstúpiť do politiky.

Prezident síce musí chodiť klásť aj vence, ale keďže je volený ľuďmi, musí sa v prvom rade za nich vedieť postaviť. To sa mi darilo – dôvera v prezidentský úrad je na vysokej úrovni. Všade, kam na Slovensku prídem, cítim veľkú podporu ľudí.

Nestáva sa často, aby politikom tlieskali. Mne sa to stáva aj na kultúrnych, aj na športových podujatiach, kde ľudia politikov príliš nemusia. V zahraničnej politike som vždy jasne stál za naším ukotvením v EÚ a NATO, mám výborné osobné aj pracovné vzťahy s našimi susedmi.

Silným momentom bolo aj moje vystúpenie v Európskom parlamente a nezvyčajne dlhý potlesk. Na samitoch NATO som vždy reprezentoval postoj vlády. Na cesty som brával veľké podnikateľské delegácie, otváral som dvere všade tam, kde sa dalo.

Čo hovoríte o Slovensku partnerom a návštevám? Podľa kritikov poškodzujete meno krajiny v zahraničí.

Len malý príklad: v novembri 2017 som vystúpil v Európskom parlamente, kde som hovoril o hrdom, úspešnom, slobodnom a demokratickom Slovensku. Sedel tam aj náš eurokomisár Maroš Šefčovič a tlieskal. Rovnako vystupujem v zahraničí vždy.

Len predseda Smeru a premiér hovoria opak, ale je to len marketing, populizmus. Každý, kto mal možnosť ma v zahraničí počuť alebo absolvovať so mnou zahraničné cesty, veľmi dobre vie, čo tam rozprávam.

Aj zahraničných veľvyslancov na Slovensku vyzývam, aby sa šli pozrieť mimo Bratislavy, lebo len tak si vytvoria správny obraz o krajine. Nenájdete nikoho, kto by vám potvrdil, že by som Slovensko pred zahraničím napádal či kritizoval. Niekoľkých prezidentov som zobral do Tatier, pred týždňom som hostil osem prezidentov v Košiciach. Všetci boli nadšení a ja som bol hrdý na našu krajinu.

Je pri zahraničných návštevách predmetom debát aj aktuálna politická scéna na Slovensku?

Áno, býva to predmetom debát najmä so štátnikmi nám blízkymi, teda z okolitých krajín. Keď chcel Fico kandidovať na Ústavný súd, vedeli o tom všetci štátnici okolo nás. Len neveriacky krútili hlavami. Rovnako moji partneri z okolitých krajín vedeli, že sme podľa nemeckého súdu vládnym špeciálom uniesli Vietnamca.

Museli ste často vysvetľovať kroky našich predstaviteľov?

Keby ste len tušili, koľkokrát som musel vysvetľovať Ficove slová. Každý politik – a zvlášť premiér – by mal vážiť svoje slová o zahraničí, hoci ich povie doma na Slovensku. Keď som napríklad loboval za to, aby sa náš minister zahraničných vecí Miroslav Lajčák stal generálnym tajomníkom OSN, stretával som sa s prezidentmi a premiérmi krajín na pôde OSN.

Predstaviteľ krajiny, v ktorej je väčšina obyvateľov moslimská, sa ma vtedy spýtal: Vážne si na Slovensku všetci myslíte, že každý moslim je terorista? Musel som mu vysvetľovať slová nášho premiéra, pričom som sa skutočne hanbil.

Rovnako som sa cítil, keď sa ma Theresa Mayová pýtala na jeho slová na oslavách SNP, že Veľká Británia má atómové bomby a bola by ochotná ich použiť. Chcela vedieť, čo tým Fico myslel, či naozaj to, že chcú agresívne hodiť svoje bomby. Ale oni ich majú na svoju ochranu, nie na agresiu.

Potom, logicky, ak nechcete klamať, musíte Slovensko v zahraničí aj kritizovať. Prípadne priznať, že máme vo vláde vyšinutých politikov.

Nie, lebo vždy a za každých okolností musíte hájiť dobré meno Slovenska. Snažíte sa to vysvetľovať skôr tým, že to bolo zle pochopené, že to nebolo tak myslené, že to bolo nešťastne formulované a podobne. Ale nie je to príjemné.

Ale veď oni cez diplomatické kanály veľmi dobre vedia, ako to bolo povedané a myslené.

To je pravda, ale aj tak musíte robiť, čo sa dá. Faktom je, že ak si niekto myslí, že tu na nejakých oslavách len tak niečo utrúsi a nezarezonuje to v zahraničí, tak sa obrovsky mýli. V tomto som si užil svoje. Našťastie, naše ukotvenie v EÚ je také silné, že nedochádzalo k nejakým priamym ohrozeniam, hoci sme museli niektoré veci vysvetľovať.

Fico vám vyčíta, že nie ste bohvieaký štátnik, ak vás neprijali ani v Bielom dome, ani na Downing Street 10.

Stretol som sa opakovane s Barackom Obamom, Donaldom Trumpom, Emmanuelom Macronom, Theresou Mayovou, Angelou Merkelovou, princom Charlesom, pápežom Františkom aj s ďalšími svetovými politikmi. Bol som prvým slovenským prezidentom nielen na oficiálnej návšteve Francúzska, ale aj Nórska.

Nórsky kráľovský pár prijme ročne iba štyri oficiálne zahraničné návštevy. Aká šanca je dostať sa tam? Nám sa to podarilo. Tieto veci fungujú najmä na princípe reciprocity a trvá dlho, kým sa zrealizujú. Nie je to tak, že zavoláte do Bieleho domu a o mesiac tam letíte; prípravy trvajú roky.

Jasné, ak niekto chce silou-mocou spoločnú fotografiu s Obamom, akou sa pred prezidentskými voľbami chválil dnešný poslanec Fico, dá sa to vybaviť. Napríklad tak, že prijmeme Ujgurov, ktorých niet kam umiestniť. Pokazíme si síce vzťahy s Čínou, ale Fico dostane možnosť pre potreby predvolebnej kampane odfotiť sa v Bielom dome s Obamom.

Čiže sa to dá vybaviť ako akýsi obchod?

Takéto „dealy“ sú aj v prípadoch, že idete niečo veľké a drahé nakúpiť. Ak sľúbite, že niečo spravíte, prípadne to vezmete od konkrétnej krajiny, tak vám vedia zabezpečiť aj fotografiu s tamojším štátnikom. Keď však hovoríme o oficiálnych návštevách, funguje to inak a pripravuje sa to precízne a roky.

S Obamom som sa rozprával viackrát. Nezabudnem, ako sme raz sedeli a hovorili medzi štyrmi očami. On už vtedy končil a ja som mu povedal: Barack, musím sa ti priznať, že mi je ľúto, že už nebudeš prezidentom, lebo práve ty si bol pre mňa príkladom a motiváciou, aby som do toho šiel aj ja. U teba som videl, že sa to dá. Usmial sa a povedal: A už to asi tiež ľutuješ, čo?

Ako ste zvládli vnútornú politiku?

Nastupoval som s tým, že som chcel vytvoriť zdravú protiváhu vláde. Vtedy tu bola jednofarebná vláda. Smer ovládol všetko, a keby sa stal prezidentom Robert Fico, premiérom by bol Robert Kaliňák. Ak dnes hovoríme, že krajina je v morálnej kríze, neviem si predstaviť, kam by ju dotiahla táto stará partia Smeru.

Tomuto som sa postavil a prierezovo sa môj boj s Ficom niesol celým mojím obdobím. Vyvrcholilo to minulý rok po vraždách novinára Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej obrovskými protestmi, Ficovou demisiou, ale aj jeho konštatovaním, že nikam neodchádza. Bol to ťažký boj, mám veľa šrámov, ale vždy som stál za svojimi hodnotami. Za ľuďmi. A Fico s Kaliňákom už nie sú vo vláde.

Úprimne – tešíte sa, že končíte? Je to úľava?

Jedným z mojich obrovských sklamaní je, že hoci ako spoločnosť vieme pomenovať naše problémy – marginalizované komunity, školstvo, zdravotníctvo, podpora mladých, korupcia a podobne –, poznáme dokonca aj riešenia, nie sme schopní ich uskutočniť.

Máme tu množstvo skvelých ľudí, ktorí presne vedia, čo by bolo treba urobiť, lenže potom si sadnete s príslušným ministrom alebo premiérom, poviete im, že, dočerta, máme tu pripravené overené riešenia, a oni ich napriek tomu ignorujú. Pri vedomí, že vieme, ako sa dá tejto krajine pomôcť, a aj tak to nerobíme, ma z toho niekedy ide šľak trafiť.

Nebol problém vo vašich právomociach?

Keď som nastupoval, presne som vedel, aké sú. Určite by som ich neposilňoval. Odchádzam však s pocitom, že dnes toho viem podstatne viac. Preto chcem pomôcť tejto krajine mať novú, slušnú, kompetentnú a spravodlivú vládu. Chcem to spraviť a presne viem, čo idem robiť. Idem do toho, preto neodchádzam so žiadnym smútkom, skôr oveľa viac nabitý energiou.

Nesľubovali ste však voličom vzdušné zámky, keď ste napriek jasným právomociam sľubovali zlepšiť zdravotníctvo a školstvo? Nepodcenili ste realitu?

Nie. Dôveryhodný prezident má silnú zbraň – slovo. Nemôže navrhovať zákony, a aj keď nejaký zákon vetuje, vládna koalícia si vždy spraví, čo chce. Nerešpektuje, koľko ľudí volilo prezidenta, že má silný mandát; urobí si po svojom. Prehlasuje ho.

Nie som však skeptik. Pred poslednými parlamentnými voľbami tu bola veľká tendencia zviesť sa na vlne migrácie, utečencov a bezpečnosti, teda na niečom, čo bola absolútna chiméra. Jasne som vtedy všade hovoril, že našimi základnými témami sú školstvo a zdravotníctvo.

A tak sa aj stalo. Obom rezortom sa strany začali venovať a stali sa aj témami predvolebných diskusií, dokonca po voľbách už noví ministri zdravotníctva neboli zo zdravotníckej mafie a urobili veľa krokov, ktorými ho posunuli dopredu. Žiaľ, namiesto toho, aby sme vpred bežali, iba tam pomaličky kráčame.

A školstvo?

Stále opakujem, že aké máme školstvo, tak bude naša krajina vyzerať v budúcnosti. A my sme stratili úctu k vzdelaniu, k učiteľom. Je to zlé, veľmi zlé. Minister Peter Plavčan síce povedal, že bude reforma, aj sa pripravila, ale potom skončila v koši.

Moje upozornenia na skutočné problémy však predsa len zabrali. Slovensko sa určite trochu pohlo. Mladí ľudia majú zdravšie sebavedomie aj tendenciu vracať sa domov. Pýtajú sa, ako by mohli pomôcť. Veď aj protesty Za slušné Slovensko, kam prišlo 100-tisíc ľudí, organizovali mladí ľudia.

Ale až po tom, čo ste ich dohodli u Georgea Sorosa.

(smiech) Tak toto bola škaredá urážka všetkých tých fantastických mladých ľudí. A aj toto obvinenie zo strany Fica bolo jednou z kvapiek, vďaka ktorej pohár pretiekol. Vtedy si už aj Béla Bugár povedal, že s takým človekom sa vo vláde byť nedá.

Pôvodne ste naznačovali, že po odchode z postu prezidenta v aktívnej politike neostanete. Ktorá kvapka rozhodla o zmene? Ficove útoky?

Oznámil som, že kandidovať už nebudem, ale svoj politický zápas nepovažujem za skončený. A to stále platí. K mojim rozhodnutiam nedochádza náhle na základe jedného zlomového okamihu. Keď som odchádzal z podnikania robiť charitu, často sa ma pýtali, čo bytostné sa mi stalo, či mi niekto zomrel a podobne. Bolo to inak – ako úspešný podnikateľ som mal pocit, že od života dostávam tak veľa, že niečo musím vrátiť.

Rovnako je to teraz – keď vidím, ako sa veci v krajine vyvíjajú a čo sa tu kopí, keď vidím, že ani nová vláda nedokáže vrátiť dôveru ľudí v štát, vyvoláva to vo mne čoraz väčšiu chuť pustiť sa do toho, aby sa to zmenilo.

Chcete byť premiérom?

Ľudia ma

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Dennika N.

Kúpte si knihu rozhovorov Karola Sudora s Fedorom Gálom

Do obchodu

Andrej Kiska

Prezidentské voľby 2019

Rozhovory

Teraz najčítanejšie