Hudobník Albín Berky odišiel do cudziny niekoľkokrát, usadil sa v Austrálii, kde založil konzervatóriá, učil aj hral

Albín Berky mladší sa narodil v Bratislave 31. marca 1953. Pochádza zo známej muzikantskej rodiny. Jeho otec –  virtuózny violončelista Albín Berky starší bol sólistom Slovenskej filharmónie v období 1940 – 1967, pedagógom na štátnom konzervatóriu, VŠMU a priekopníkom slovenskej hudby a kultúry, ktorý okrem iného spoluzakladal aj Slovenský rozhlas, Slovenskú filharmóniu, VŠMU a až do emigrácie pôsobil ako sólista Slovenskej filharmónie a reprezentoval Československo v zahraničí.

Z maminej strany má šľachtické korene, jej predkovia boli potomkami rodu Bittó.

Nevedel si predstaviť, že nebude muzikant

Albínovi rodičia sa zoznámili na podnet svojich rodín. Obe rodiny sa venovali obchodu a Albín Berky starší v tridsiatych rokoch študoval v Prahe. Ako 24-ročný získal pozíciu v pražskej filharmónii. Keď sa vrátil do rodnej Žiliny, matky sa dohodli – krásnu dcéru vydajú za úspešného syna.

Svoje detstvo strávil Albín vo vile na Vlčkovej pod Slavínom, ktorú dostal od štátu jeho otec.

„Otec bol reprezentačná figúra a my sme sa mali veľmi dobre. Nikdy však nevstúpil do komunistickej strany! Mal som asi osem alebo deväť rokov a otec ma často brával na koncerty. Volal ma „špunt“. Pred dom prišiel tatraplán od Slovkoncertu so šoférom, otec ma zobral do lóže a ja som počúval. Bol pre mňa neskutočným vzorom a ja som si odvtedy nevedel predstaviť, že budem niečo iné ako muzikant.“

Začiatkom 60. rokov však pôvodní majitelia dostali vilu naspäť, a tak sa musela Albínova rodina presunúť do mesta, do bytového domu ministerstva kultúry oproti pivovaru Stein. Vedľa Berkyovcov bývali Eva Kristínová, Július Pántik, Štefan Kvietik a ďalší umelci. Albínov otec často cestoval, málokedy však do západnej Európy.

„Otec sa sťažoval, že Česi boli vždy prvoradí, keď sa malo chodiť hrať na Západ. Takže on chodil do všetkých socialistických krajín a snáď ako prvý československý umelec reprezentoval krajinu v Leningrade v Rusku.“

Rodine sa však otec veľmi nevenoval, bol stále na cestách, matka ostávala v domácnosti. Albín tak svojho otca naozaj spoznal až v dospelosti. Rodičia sa rozviedli a Albín odišiel s matkou bývať do Žiliny.

V šesťdesiatych rokoch získal otec najprv pozíciu sólistu v Berlíne, Malmö a neskôr v Dubline. Pôsobil tam legálne, no po okupácii Československa v roku 1968 vojskami Varšavskej zmluvy sa Albínov otec rozhodol namiesto návratu ostať v Dubline. Žil tam so svojou druhou manželkou a synom Tomášom.

Kolóna tankov

Albín mal vtedy 15 rokov a okupáciu zažil priamo v Bratislave. 20. augusta v noci sa Albín pozrel z okna a pred bývalým centrálnym trhoviskom uvidel stáť kolónu tankov.

„Najprv sme si mysleli, že je to vojenské cvičenie. Brat pracoval na benzínovej pumpe a ráno som ho na motorke išiel zaviezť do roboty. Šli sme na Lamač a tam bolo obrovské množstvo tankov namierených na Bratislavu. To bol šok. Potom som šiel na Námestie SNP, všetci sme tam išli – mladí, starí. Pýtali sme sa vojakov ‚Čo tu robíte?‘ a oni netušili, mysleli si, že išli na cvičenie. Boli to prakticky ešte deti v základnej službe. Jeden pán si tam roztrhol košeľu a kričal na tých vojakov ‚Zabi ma, ty sviňa ruská!‘. Tlačili do tých Sovietov, tlačili, až jeden z vojakov chytil guľomet a začal strieľať po celom SNP. V tom momente boli tisícky ľudí na zemi. Pri pošte tam vtedy jeden chlapec dostal guľku.“

Sloboda, sloboda!

Tisícky ľudí sa rozhodli emigrovať. Medzi nimi aj mladý Albín.

„Mama mi hovorila, otec je v Írsku – choď za ním. Pár dní po okupácii som šiel na Februárku na pasové oddelenie zobrať si víza. Dvadsať alebo tridsať tankov obkľúčilo budovu. Ja som bol na motorke, tak som pomedzi tie tanky prekľučkoval k budove. Hodil som motorku na schody a utekal som na vízové oddelenie. Tam dávali pečiatky na počkanie, jednu za druhou. Dostali sme výjazdnú doložku a na schodoch sme s kamarátom vykrikovali ‚sloboda, sloboda!‘. V noci sme prešli cez hranice, zobral som si len svoje husličky a kufor.“

Vo Viedni bola atmosféra k emigrantom nadmieru otvorená. Tisíce Čechoslovákov prespávali na matracoch na zemi v Stadthalle, Červený kríž rozdával jedlo. Zahraničné konzuláty ochotne vydávali víza a Albín sa tak dostal do Nemecka, kde sa v Kolíne stretol so svojím otcom, ktorý tam práve koncertoval.

„Šli sme s kamarátom po hlavnej ulici a hovorí mi ‚Pozri! Foter.‘ Uvidel som ho tam za jedným výkladom, tak som zaklopal na sklo. Pozrel sa z okna, nasadil si okuliare a až tak ma spoznal. Skoro odpadol. Šli sme potom na írsku ambasádu a otec mi tam vybavil írske víza.“

Bratislava sa však Albínovi neopúšťala ľahko. Zažíval kultúrny boom 60. rokov, chodieval na koncerty kapiel ako Beatman, Buttons, Guľový Dolník, Collegium Musicum, Fermata či Prúdy. O šiestej sa mládež stretávala na Korze.

„Bolo to úžasné. Každý mal dlhé vlasy a tranzistor. Fajčilo sa, pilo sa, čo nebolo zdravé, ale tak to bolo. Chodilo sa na koncerty do Véčka, do Bernoláku, do Mladej gardy, do PKO. Vtedy začali spievať Prúdy po slovensky, inak bola doba, že všetci spievali po anglicky. Bol to neuveriteľný život, mládež žila veľmi aktívne.“

Neskôr si Albín uvedomil aj realitu socializmu.

„Komunisti ľuďom dávali istotu. Systém sa staral o zdravie, vzdelanie, zamestnanie a sociálnu podporu ľudí. Lenže keď už človek chcel individuálnu slobodu, či mal iný názor, ako bolo treba mať, to už sa nedalo.“

Whisky a cigarety

V Írsku začal Albín študovať na Royal Music Academy husle pod vedením českého profesora Vanečku. Túžil sa však vrátiť na Vianoce domov za mamou. Presvedčil preto otca a ten mu zabezpečil letenku. Výjazdná doložka však už bola v tom čase neplatná a Albín tak bol za hranicami ilegálne.

„Pristáli sme v Prahe a, samozrejme, akonáhle som im ukázal pas, policajti stlačili gombík, prišli dvaja súdruhovia a už ma brali na vypočúvanie. ‚Kde si bol? Koho si stretol? Kde si býval? Mená!‘ Ja som však nestratil nervy a tak som im tam niečo povedal, veď tí ľudia už tak či tak ostávali vonku. Oni si to všetko zapisovali a zapisovali a ja im hovorím: ‚Súdruhovia a vy fajčíte?‘ A oni že: ‚Noo!‘ Tak som vybral kartón cigariet Benson Hedges. ‚A vypijete si trošku?‘ a vybral som Black Label whisky. Všetko, čo som doniesol ako darčeky, som im dal. A oni: ‚Noo, súdruh nebojte sa, všetko bude v poriadku. Ale my to všetko musíme zapísať!í Potom ma pustili. O pár dní prišli dvaja tajní za mnou domov, zobrali mi pas a povedali: ‚Vy už za hranice Československa cestovať nebudete nikde!‘ No ja som už raz bol na Západe a nemohol som zabudnúť na tú okupáciu.“

Albín sa opäť pokúšal prekročiť hranice a vrátiť sa na školu do Írska. Nemal však odvahu ísť sám na pasové oddelenie na Februárke, pretože tam už ho veľmi dobre poznali. Poslal preto za seba kamaráta, aby mu podal žiadosť o výjazdnú doložku a následne vyzdvihol rozhodnutie. To sa ako zázrakom podarilo a Albín sa tak začiatkom apríla 1969 ocitol opäť vo Viedni. Otec bol v tom čase už v Kanade a Albín sa preto pokúšal získať kanadské víza, aby sa mohol dostať za ním. Otcova druhá žena s tým však nesúhlasila a Albín nemal inú možnosť ako vrátiť sa domov.

Meno na čiernej listine

To, že bol otec emigrant, Albínovi v Československu veľmi priťažilo. Podarilo sa mu zložiť prijímačky na bratislavské konzervatórium, ktoré aj absolvoval v hre na hoboj u prof. E. Hargaša a prof. K. Oberlandera. Cez prijímačky na VŠMU sa však už nedostal. Dekan mu oznámil, že jeho meno je na čiernej listine a nikto mu nepomôže. Neskôr musel nastúpiť na vojenskú základnú službu. Urobil prijímacie skúšky do vojenského umeleckého súboru, no namiesto VUS dostal povolanie k tankistom do Písku v Čechách.

Albín v rokoch 1978 – 1980 učil v hudobnej škole na Štrkovci, no aj to mu súdruhovia zatrhli. „Riaditeľ mi oznámil: ‚Na vašu pozíciu nastúpila druhá pracovná sila, nemám povolené vysvetľovať!‘“ Dva týždne sa živil ako poštár a po nociach brigádoval ako robotník komunálnych služieb. Pracoval aj v Chemických závodoch Juraja Dimitrova. Zároveň však hrával v niekoľkých kapelách – jazz-rockovom Orbite (Bartovič/Peteraj/Labath), Gongu (Vašek/Hubinská) či v kapele Dynamit (Bartovič/Blehárová) a ďalších. Koncertovali vo Véčku, nahrával aj v televízii. Kapela získala angažmán v zahraničí, no Albín dostal v poslednej minúte zákaz vycestovať.  Ostal preto hrať len na Slovensku s kapelou Profil. Nakoniec mal možnosť robiť konkurz do košickej filharmónie na hoboj, potom sa však dopočul o vyhlásení prezidenta Husáka.

We take you

„Na zjazde KSČ prezident Husák povedal: ‚My nebudeme podporovať korzo medzi Bratislavou a Viedňou! Ale kto chce odísť, nech si podá žiadosť o vysťahovanie!‘“

Albín si teda žiadosť o vysťahovanie aj naozaj podal. Trikrát mu bola zamietnutá, no na štvrtýkrát mu ju povolili, s podmienkou odovzdať československé občianstvo. Jeho starší brat žil už ako emigrant v Austrálii a Albín sa chcel vydať za ním. Potreboval však víza. Zhodou okolností bol austrálsky konzul v tom čase v Prahe a Albín ho zastihol na britskom konzuláte. Osobne mu vyrozprával svoj príbeh, na čo mu konzul povedal: „We take you.“ A o tri dni mu odovzdali víza. „Mal ku mne veľmi humánny vzťah ako človek k človeku! Na to nikdy nezabudnem. Austrálska mentalita!“

Albín tak 17. mája 1980 odletel do Austrálie. Začiatky boli ťažké a chvíľu bol aj na ulici. Potom však nejaký čas býval u brata, a asi po piatich mesiacoch úspešne zložil skúšky do Australian Chamber Orchestra. Prvýkrát tak mal možnosť hrať v opere v Sydney. Hudobné vzdelanie sa v Austrálii v tom čase ešte len rozvíjalo, v menších mestách chýbali konzervatóriá. Albín tak dostal možnosť zakladať konzervatórium v meste Wagga-Wagga,  Albury.  Sídlila tam univerzita Charles Sturt University, na ktorej študovalo takmer 6000 študentov, no nemali hudobné oddelenie. Albín tam získal stabilné zamestnanie ako pedagóg a komorný hudobník. Odohral stovky koncertov, verejné recitály či školské výchovné koncerty.

Júlia

Albínovi sa síce podarilo z komunistického bloku emigrovať, no jeho snúbenica Júlia zostala v Československu. Najprv sa pokúšal dostať ju do Austrálie legálne, no neuspel. Rozhodla sa preto utiecť. Pôsobila totiž ako flautistka Lúčnice, chodievali na zájazdy a keď so súborom vycestovali do Barcelony, rozhodla sa. Ušla v noci cez okno hotela v Barcelone. Bola len v papučiach, vzala si len malý kufrík a pod pazuchu flautu. Takto odletela do Viedne, kde ju čakal Albín, ktorý už medzičasom vybavil potrebné formality v Austrálii.

„V tom čase, v roku 1981 bol prevrat v Poľsku (v rokoch 1981 – 1983 bol v Poľsku vyhlásený vojnový stav, ktorým sa komunistická vláda pokúsila zastaviť demokratizačné hnutie vedené Solidaritou – pozn. ed.) a tisíce Poliakov emigrovalo a čakalo na víza do Austrálie. Ja som bol ešte bez občianstva, takzvaný stateless  – no citizen of any country – mal som len austrálsky ‚Certificate of identification‘. No austrálsky konzul mi bol veľmi nápomocný. Za dva týždne bolo všetko pripravené a mohli sme odletieť do Austrálie. Šťastní a spokojní sme leteli 20-tisíc kilometrov za novým životom do krajiny paliem a pláží, konečne spolu!“

Po dvoch rokoch získali obaja austrálske občianstvo a spoločne zakladali tri konzervatóriá vo vnútrozemí a neskôr aj Australian International Conservatorium of Music v Sydney, až sa v roku 1986 rozhodli založiť vlastné – The Berky Music Academy,  kde pôsobia dodnes. Vyštudovali u nich stovky úspešných absolventov, učiteľov, koncertných umelcov či sólistov. Okrem toho spolu s Júliou koncertovali v Riverina Trio,  ktoré sa neskôr premenovalo na The Berky Trio.

Individuálnu slobodu si museli vybojovať

Vďaka tomu, že sa Albín vysťahoval legálne, mohol sa po získaní austrálskeho občianstva vrátiť do Československa. Vycestoval tam v roku 1982.

„Bolo to psychicky náročný návrat. Tí colníci sa vôbec nezmenili. Jeden zobral môj pas a pozerá: ‚Vy ste sa narodili v Bratislave a ste Austrálčan?‘ Hovorím, že áno. Prehádzal mi neuveriteľným spôsobom kufre. Napokon som mohol navštíviť mamu, ale bol som veľmi nešťastný z toho, že sa tam nič nezmenilo.“

Albín však s domovom udržiaval kontakt. Spomína si na rok 1989: „Neveril som. So slzami v očiach som sledoval zmeny doma pri televízore.“

Na Slovensko sa potom často vracal, hlavne kvôli mame, ktorú navštevoval až do jej smrti. Na svoj domov však nezabudol a dodnes sa do Bratislavy vracia. Všetci najbližší priatelia z detstva, pôvodne Bratislavčania, však za totality emigrovali a rozpŕchli sa po celom svete. Albín tak veľa cestuje a navštívil množstvo krajín po celom svete.

Albín Berky sa spolu s manželkou Júliou tešia z dvoch detí: Richarda, ktorý je ekonóm, a mladšej dcéry Jacqueline, ktorá ostala verná muzikantskej tradícii a je z nej úspešná flautistka a učiteľka.

Individuálnu slobodu, ako je možnosť vycestovať, študovať v zahraničí či uplatniť sa vo svete, ktorá je dnes pre mladú generáciu samozrejmá, si musela generácia Albína Berkyho tvrdo vybojovať.

„Tisíce československých ľudí utekali za slobodou do zahraničia. Nechali všetko za sebou a začali od ničoho, bez domova, rodiny či finančného zabezpečenia, aby mohli mať lepší život ako doma.“